Pred 90 rokmi vypukla španielska občianska vojna: komunisti zavraždili tisíce katolíkov

Upozornenie: Tento článok obsahuje popisy krutostí.

Túto sobotu, 18. júla, si pripomíname 90. výročie vypuknutia španielskej občianskej vojny, nepokojov, ktoré do Španielska prilákali 35 000 dobrovoľníkov z 52 rôznych krajín, aby bojovali za to, čo im bolo prezentované ako možno posledná zostávajúca demokracia v Európe, kde sloboda pomaly zanikala.

Od skončenia vojny v roku 1939 sa však mimo Španielska o týchto udalostiach, ktoré kedysi stáli v centre svetovej pozornosti, hovorilo pomerne málo. To málo spomienok, ktoré z tých rokov zostali v kolektívnej pamäti, je ovplyvnené románom „Komu zvoní hrana“ od Ernesta Hemingwaya, ktorý ako novinár pôsobil v radoch porazených medzinárodných brigád. To môže vysvetľovať, prečo, ako poznamenal historik Eric Hobsbawm, španielska občianska vojna je jednou z mála udalostí, ktorých históriu nenapísali víťazi, ale porazení, t. j. práve tieto brigády zložené z marxistov, socialistov a anarchistov, ktorí po odchode zo Španielska mlčali o masakroch, ktorých boli svedkami (s výnimkou Georgea Orwella).

V rámci príprav na Veľké jubileum v roku 2000 svätý Ján Pavol II. zriadil Medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej úlohou bolo vybrať všetky možné chyby z minulosti, za ktoré by sa mala katolícka cirkev kajati, aby mohla vstúpiť do tretieho tisícročia s čistým štítom. Komisia mala v úmysle zahrnúť medzi ne aj úlohu cirkvi v udalostiach španielskej občianskej vojny, španielsky episkopát to však odmietol s poukazom na to, že katolícka cirkev patrila medzi jej obete. Medzinárodná tlač to nechala tak, avšak Cirkev si potichu píše svoju vlastnú históriu tým, že jednoducho blahoslaví a svätí tisíce španielskych biskupov, kňazov, mníšok, seminaristov a katolíckych laikov ako mučeníkov viery z 30. rokov 20. storočia. Ešte minulý máj pápež Lev XIV. schválil ďalších 80 mučeníkov, čím sa celkový počet španielskych mučeníkov uznaných katolíckou cirkvou zvýšil na kolosálnych 2 334. Toto číslo však zaostáva za celkovými počtami, na ktoré sa odvolávajú historici, približne o dve tretiny.

ČÍTAJTE: Pápež Lev schválil blahorečenie kňazov umučených komunistami a vyhlásil americkú rehoľníčku za „ctihodnú“

Napriek tomu stále existuje akési nevyslovené mlčanie o udalostiach v Španielsku v 30. rokoch, ktoré sa biskupi snažili všetkými silami prelomiť, najmä prostredníctvom spoločného listu adresovaného svojim katolíckym veriacim po celom svete 1. júla 1937, rok po povstaní. List, podpísaný takmer všetkými biskupmi, ktorí v tom čase ešte žili vo svojich diecézach, a schválený Rímom, je prosbou o pomoc pri zverejnení pravdy svetu – pravdy, ktorá by mohla pomôcť objasniť aj niektoré inak nevysvetliteľné udalosti súčasnosti.

V nadväznosti na slová Pia XI.&#Divini Redemptoris, , v ktorom bol komunizmus opísaný ako „v podstate zvrátený“, španielski biskupi rozprávajú príbeh, ktorý sa úplne líši od toho, čo nám podáva hlavný prúd. Hlavnou myšlienkou listu je to, čo sa takmer nikde nečíta, a už vôbec nie v učebniciach: obžaloba z tajného prenikania komunizmu do verejnej sféry, ktoré bolo roky masívne financované ZSSR, ešte skôr, než nacionalisti vôbec zareagovali a požiadali o pomoc diktátorov Talianska a Nemecka.

„18. júla 1936 došlo k vojenskej vzbure,“ napísali biskupi, „a vypukla vojna, ktorá stále trvá. Treba však po prvé poznamenať, že vojenská vzbura sa od samého začiatku neuskutočnila bez spolupráce zdravého prvku medzi ľuďmi, ktorý sa k hnutiu pripojil v hojnom počte, a preto ju možno kvalifikovať ako občansko-vojenské hnutie.“

Dôvodom bolo, že masakre nezačali v roku 1936 ako dôsledok konfliktu medzi, na jednej strane, ľavicovými stranami, ktoré „vyhrali“ vo voľbách, a na druhej strane ich nacionalistickými oponentmi – ale oveľa skôr, v dôsledku bezprecedentne brutálneho náboženského prenasledovania, ktoré vykonávali dobre vycvičení komunisti, anarchisti a socialisti, ktorí boli odhodlaní úplne zničiť katolícku cirkev.

Ľavicové frakcie, zvolené do úradu v roku 1931 a známe pod spoločným názvom republikáni, hneď po zrušení monarchie vytvorili atmosféru protikatolíckej nenávisti, ktorá vyvrcholila vypaľovaním kostolov a chladnokrvnou vraždou nespočetných kňazov, biskupov, mníšok, seminaristov a laikov.

Dôkazov, ktoré po sebe zanechali, je hojnosť. Nielenže sa to nikto nesnažil utajiť, ale nebolo ani možné to prehliadnuť: rojos preukazovali svoju cynickú brutalitu až do tej miery, že vystavovali mŕtvoly, ktoré vykopali na znesvätených cintorínoch, s cieľom demonštrovať, že aj veriaci ľudia umierajú a zostávajú mŕtvi.

V tých rokoch sa ľavica snažila narúšať spoločenské vzťahy, vyprázdňovať ekonomiku, oslabovať policajné zložky a následne vyplňovať vzniknutú prázdnotu myšlienkami, ktorých cieľom bolo podporiť a udržať revolúciu.

Biskupi napísali, že „politický režim demokratickej slobody bol narušený svojvoľnými činmi zo strany orgánov, štátu a prostredníctvom vládneho súhlasu, ktorý prevládol nad vôľou ľudu“, až do bodu, keď „pri parlamentných voľbách vo februári 1936, napriek väčšine viac ako pol milióna hlasov oproti ľavici, mala pravica o 118 poslancov menej ako Ľudový front, pretože hlasy celých provincií boli svojvoľne anulované, čím bola už pri zdroji narušená legitimita parlamentu.“

Zároveň: „Ďalší mocný národ, Rusko, sa spájal s komunistami v Španielsku prostredníctvom divadla a filmu, zavádzaním cudzích zvykov a obyčajov, intelektuálnymi trikmi a materiálnym podplácaním a pripravoval ľud’duch na vypuknutie revolúcie, ktorú bolo možné predpovedať s takmer absolútnou presnosťou.“”

Konkrétne: „27. februára 1936, bezprostredne po triumfe Ľudového frontu, ruská Kominterna nariadila vypuknutie španielskej vzbury a financovala ju mimoriadnymi sumami peňazí. 1. mája stovky mladých ľudí v Madride verejne zhromaždili „bomby a zbrane, pušný prach a dynamit pre nadchádzajúcu revolúciu.“ 16. toho istého mesiaca sa v „Ľudovom dome“ vo Valencii, kde sa v deviatej z ich dohôd rozhodlo poveriť výbory č. 25 madridských „rozhlasových výborov“ spolu s policajtmi v službe úlohu likvidácie politických a vojenských osobností, ktoré mali zohrať dôležitú úlohu v kontrarevolúcii. Medzitým, od Madridu až po najodľahlejšie dediny, revolučné milície prechádzali vojenským výcvikom a boli tak hojne vyzbrojené, že keď vojna začala, ich počet dosiahol 150 000 úderných jednotiek a 100 000 záložníkov.

ČÍTAJTE: Dvaja katolícki kňazi popravení komunistickým režimom v Československu boli teraz blahorečení

Aby dokázali svoje tvrdenie, že „masaker ľudí a majetku komunistickou revolúciou bol premyslený“, biskupi tiež uviedli, že „krátko pred povstaním pricestovalo z Ruska 79 špecializovaných agitátorov. Práve v tých istých dňoch Národná komisia pre marxistickú unifikáciu nariadila zriadiť revolučné milície v každom kraji. Ničenie kostolov, alebo aspoň ich zariadenia, bolo systematické a prebiehalo v stanovenom poradí. Za necelý mesiac boli všetky kostoly znefunkčnené na verejné bohoslužby.“

Jednoznačným dôkazom toho, že takéto obrovské spustošenie bolo premyslené, „sú desivé čísla. Hoci odhady zatiaľ nie sú konečné, môžeme s istotou konštatovať, že bolo zničených alebo úplne vyplienených približne 20 000 kostolov. Počet kňazov, ktorí boli popravení – a to aj pri obmedzení počtu len na svetské duchovenstvo – dosahuje približne šesť tisíc. Dokonca na nich nasadili psov, ktorí ich prenasledovali až do hôr; boli brutálne prenasledovaní do každého možného úkrytu. Vo väčšine prípadov boli zabití bez akéhokoľvek súdneho procesu, bez akýchkoľvek obvinení okrem ich samotného spoločenského poslania.“

„Mnohým boli pred zabitím odrezané končatiny alebo boli zmrzačení; vybodli im oči, odrezali jazyk alebo na nich strieľali z vyvýšeného miesta, iných upálili alebo pochovali zaživa, alebo ich rozsekali na smrť sekerou. Proti Božím služobníkom sa postupovalo s najväčšou krutosťou. Ženy boli znásilňované, pričom sa neprejavovala žiadna úcta ani voči tým, ktoré sa zasvätili Bohu. Hroby a cintoríny boli znesvätené. Toto dielo ničenia sa vykonávalo pod bojovým pokrikom ‚Nech žije Rusko!‘, pod vlajkou medzinárodného komunizmu...“

Tým, ktorí tvrdili, že keby sa Francisco Franco zdržal vedenia povstania, tisíce a tisíce duchovných a laikov by nezomreli, ale mohli by pokračovať vo svojej službe cirkvi, biskupi odpoveď znie: „Pravda je presne opačná: podrobný plán zameraný na uskutočnenie marxistickej revolúcie, ktorá by vypukla po celom svete, kebyvo veľkej miere nezabránilo vojensko-občianske hnutie, bol predurčený na nasledujúce účely: vyhubiť katolícky klérus a najkvalifikovanejších katolíckych pravicových mužov, sovietizovať všetky odvetvia priemyslu a zaviesť komunizmus.“ To otvorene priznal v januári toho roku v rozhlase aj jeden z vodcov anarchistov: „Musíme to povedať tak, ako to je; ozbrojené sily nás predbehli, aby nám zabránili v úspešnom rozpútaní revolúcie.“

Celosvetová dezinformačná kampaň, financovaná priamo z Moskvy, využila klasickú subverzívnu techniku ľavice: zvalenie viny za tragédiu na obeť, t. j. zaradenie katolíckej cirkvi do zoznamu obžalovanýchx2019;s docket, aby po úplnom zničení jej hmotnej prítomnosti mohli úspešne zničiť aj jej povesť.

Medzi chyby, ktoré treba napraviť, preto patria aj ohovárania priamo namierené proti Cirkvi. Napríklad: „Cirkev bola obvinená z toho, že sa bránila proti ľudovému hnutiu, premenila svoje kostoly na pevnosti a tým viedla k masakru duchovenstva a zničeniu kostolov. Popierame to. Útok na kostoly bol náhly, takmer súčasný vo všetkých regiónoch a zhodoval sa s masakrom kňazov. Kostoly boli vypálené, lebo boli Božími domami, a duchovenstvo bolo obetované, lebo boli Božími služobníkmi.“

Okrem toho: „Zo zahraničia sa nás pýtajú, či je pravda, že cirkev v Španielsku vlastnila tretinu územia krajiny a že ľudia povstali, aby sa oslobodili od jej útlaku. Cirkev nevlastnila viac ako niekoľko zanedbateľných pozemkov, farských domov a škôl, a dokonca aj tie nedávno prevzal štát. Všetko, čo Cirkev vo Španielsku vlastní, by nepokrylo ani štvrtinu jej potrieb a je venované najposvätnejším povinnostiam.“