Takto učí Cirkev o večnom živote

„A toto je večný život: aby poznali teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal.“ - Jn 17, 3

Konečným cieľom človeka a jeho večnou blaženosťou je vidieť Boha tvárou v tvár.

Katechizmus Tridentského koncilu učí, že „po vzkriesení tela je jediným predmetom nádeje kresťana odmena večného života.“ [1]

Povahu tejto odmeny však v tomto živote nemôžeme plne pochopiť. Svätý Pavol nám hovorí, že:

„Oko nevidelo, ucho nepočulo a do srdca človeka nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2, 9)

Tridentský katechizmus rovnako hovorí jednak o „intenzite šťastia, ktorým sa spravodliví tešia vo svojej nebeskej vlasti“ aj o „jeho úplnej nepochopiteľnosti pre všetkých okrem nich samotných.“

„„Táto predstava,“ pokračuje katechizmus, „predstavuje mysli niečo príliš veľké, príliš vznešené na to, aby to bolo možné plne vyjadriť vhodným pojmom.“

Preto:

[Š]ťastie neba je v Písme vyjadrené rôznymi inými slovami, ako napríklad kráľovstvo Božie, Kristovo, nebeské, raj, sväté mesto, nový Jeruzalem, dom môjho Otca; je však zrejmé, že žiadne z týchto označení nestačí na to, aby adekvátne vyjadrilo jeho veľkosť.

Je to preto, že:

Myseľ nie je schopná pochopiť ani si predstaviť veľkosť tejto slávy: možno ju spoznať iba jej prežívaním, to znamená vstupom do radosti Pána, čím sa plne uspokojujú túžby ľudského srdca.

Pri predstavení pojmu blaženého videnia Katolícka encyklopédia uznáva:

[Je] to taký mimoriadny spôsob vnímania, že nedokážeme jasne pochopiť ani samotný fakt, ani spôsob, akým je to možné.^[2]

Napriek tomu, hoci nemôžeme toto tajomstvo úplne pochopiť, môžeme o ňom mať skutočné poznanie. Vo verši nasledujúcom po citovanom vyššie sv. Pavol uvádza:

„Nám však ich Boh zjavil svojím Duchom.“ (1 Kor 2, 10)

Boh zjavil svojej Cirkvi určité pravdy o nebeských radostiach. V tomto článku začneme skúmať ústredné tajomstvo: blažený pohľad.

Toto je tretia časť série o „štyroch posledných veciach“, ktorými sú smrť, súd, nebo a peklo. Prvú časť o smrti nájdete tu; druhú časť o súde nájdete tu.

Blahoslavené videnie

Cirkev učí, že konečným cieľom človeka je vidieť Boha takého, aký je, na večnosť, a že v tomto videní Najsvätejšej Trojice dosiahneme najvyššie šťastie.

Toto videnie Boha sa nazýva blahoslavené videnie.

Pochopiť pojem blaženého videnia nám môže pomôcť jeho porovnanie so poznaním Boha, ktoré môžeme dosiahnuť v tomto živote.

V našom súčasnom stave získavame poznanie o Bohu prostredníctvom vecí, ktoré stvoril, ako vysvetľuje sv. Pavol vo svojom liste Rimanom:

Lebo jeho neviditeľné vlastnosti, od stvorenia sveta, sú jasne viditeľné a dajú sa pochopiť z vecí, ktoré stvoril; aj jeho večná moc a božstvo. (Rim 1, 20)

Na základe úvah o stvorení môžeme dospieť k istému poznaniu existencie Boha a mnohých právd o Jeho vlastnostiach a Jeho spravovaní stvorenia. K tomuto poznaniu dospievame prostredníctvom nášho prirodzeného rozumu.

Boh sa nám zjavil aj prostredníctvom nadprirodzeného zjavenia zvereného svojej Cirkvi. Toto zjavenie zahŕňa tajomstvá, ktoré presahujú plné chápanie nášho rozumu, ako sú dogmy o Svätej Trojici a Vtelenie.

Hoci sa nám tieto pravdy zjavujú nadprirodzenými prostriedkami, stále sa nám zjavujú prostredníctvom stvorení. Prijímame ich od učiteľského úradu Cirkvi, nie z nášho vlastného priameho videnia Boha. Ako učí svätý Pavol:

Ako potom budú volať k tomu, v ktorého neuverili? Alebo ako majú uveriť tomu, o kom nepočuli? A ako majú počuť bez kazateľa? A ako majú kázať, ak nie sú poslaní, ako je napísané: „Aké krásne sú nohy tých, ktorí zvestujú evanjelium pokoja, tých, ktorí prinášajú radostnú zvesť o dobrých veciach!“ (Rim 10, 14–15)

V nebi však bude naše poznanie Boha úplne iné; budeme Ho poznať zrakom, tvárou v tvár, takého, aký je.

Tieto dva stavy poznania uznávajú a porovnávajú svätý Pavol aj svätý Ján. Vo svojom prvom liste svätý Ján píše:

Milovaní, teraz sme Božími synmi; a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. (1 Jn 3, 2)

A vo svojom prvom liste Korinťanom píše svätý Pavol:

Teraz vidíme ako v zrkadle, nejasne, ale potom tvárou v tvár. Teraz poznám čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som poznaný. (1 Kor 13, 12)

A vo svojom druhom liste tej cirkvi učí:

[K]ým sme v tele, sme vzdialení od Pána – lebo kráčame vierou, a nie zrakom. (2 Kor 5, 6–7)

Toto je pohľad na Boha, ktorým sa už tešia svätí anjeli, ako to zjavujú tieto slová nášho Pána:

Dávajte pozor, aby ste neznevažovali ani jedného z týchto maličkých; lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi vždy hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je v nebi. (Mt 18, 10)

Toto videnie Boha je blažený pohľad.

Blahoslavené videnie v učení Cirkvi

V 12. článku Apoštolského vyznania viery vyznávame svoju vieru vo „večný život“.

Tieto slová, ako učí Tridentský katechizmus:

[O]znamenávajú nielen tú nepretržitosť existencie, do ktorej sú odsúdení diabli a bezbožní, ale aj tú večnosť blaženosti, ktorá má uspokojiť túžby blahoslavených.

„Nebeské šťastie spočíva v dvoch veciach,“ uvádza katechizmus, „v tom, že uvidíme Boha takého, aký je vo svojej vlastnej podstate a bytosti, a v tom, že sa staneme podobnými jemu.“

V roku 1336 v konštitúcii Benedictus Deus pápež Benedikt XII. definoval nasledovné o tých dušiach, ktoré zomierajú v stave milosti a boli očistené v očistci (ak to bolo potrebné):

[T]ieto duše videli a vidia božskú podstatu intuitívnym videním a dokonca tvárou v tvár, bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia ako predmetu videnia; skôr sa im božská podstata bezprostredne zjavuje, jasne, zreteľne a otvorene, a v tomto videní sa tešia z božskej podstaty.

Navyše týmto videním a radovaním sú duše tých, ktorí už zomreli, skutočne požehnané a majú večný život a odpočinok. Aj duše tých, ktorí zomrú v budúcnosti, uvidia tú istú božskú podstatu a budú sa ňou tešiť pred všeobecným súdom. ^[3]

Podobne aj Florentský koncil učí, že:

[D]ušy tých, ktorí po krste neniesli žiadnu škvrnu hriechu, ako aj duše, ktoré po tom, čo na seba vzali škvrnu hriechu, boli očistené buď vo svojich telách, alebo mimo svojich tiel [t. j. v očistci] … sú ihneď prijaté do neba a jasne hľadia na trojjediného Boha takého, aký je. ^[4]

Človek nachádza svoje najvyššie šťastie v tomto nadprirodzenom videní Boha, a nie v žiadnom stvorenom dobre. Mnohí ľudia podliehajú pokušeniu predstaviť si nebo ako dokonalejšiu verziu tohto sveta. „Máme sklon klamať sami seba,“ napísal John Henry Newman, „a považovať nebo za miesto podobné tejto zemi.“^[5] Niektorí dokonca veria, že radosti neba spočívajú predovšetkým v užívaní telesných rozkoší.

A mnohí, ktorí sa tejto chybe vyhýbajú, si napriek tomu myslia, že radosti neba spočívajú predovšetkým v absencii zla – ako sú hriech, utrpenie a smrť – a v naplnení dobrých prirodzených túžob, ako je znovuzjednotenie s milovanými, ktorých sme stratili.

Tieto veci sú skutočne dobré, ale nie v nich spočíva naše najvyššie a večné šťastie. V teologickej terminológii sa tieto radosti nazývajú náhodné blaženosti, zatiaľ čo naša podstatná blaženosť spočíva v kontemplácii Boha.

Naše najvyššie šťastie spočíva výlučne v Bohu

Náš Pán Ježiš Kristus vyjadril túto pravdu v modlitbe, ktorú adresoval svojmu Otcovi pri Poslednej večeri:

A toto je večný život: aby poznali teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal. (Jn 17, 3)

Katechizmus z Trentu v komentári k tomuto veršu uvádza:

Skutočné šťastie, ktoré môžeme označiť všeobecným názvom „podstatné“, spočíva v kontemplácii Boha a v radosti z Jeho krásy, ktorý je zdrojom a princípom všetkého dobra a dokonalosti.

Túto pravdu poznal aj žalmista, ktorý spieval:

Čo mám na nebesiach? A okrem teba čo si prajem na zemi? Pre teba mdlobí moje telo i moje srdce; ty si Boh môjho srdca a Boh, ktorý je navždy mojím podielom.  (Ž 72, 25–26)

Svätí sa vždy túžili po tomto videní Boha. V úvodnom odseku svojich Vyznaní svätý Augustín napísal slávnu vetu:

Stvoril si nás pre seba a naše srdcia sú nepokojné, kým nenájdu pokoj v Tebe. ^[6]

A v diele Mesto Božie ten istý svätec vysvetlil:

On je prameňom nášho šťastia, On je cieľom všetkých našich túžob. Keď sme s Ním spojení, alebo skôr, dovoľte mi povedať, opäť spojení – lebo sme sa od Neho odtrhli a stratili s Ním spojenie – keď sme, ako hovorím, opäť pripútaní k Nemu, smerujeme k Nemu s láskou, aby sme v Ňom našli odpočinok a dosiahli blaženosť tým, že dosiahneme tento cieľ. Lebo naše dobro, o ktorom filozofovia tak horlivo diskutovali, nie je nič iné ako zjednotenie s Bohom. ^[7]

Sv. Gregor Nazianzenský učil:

Sám Boh … je najvyššou korunou všetkých rozumových vecí, ku ktorému smeruje a upiera sa každá túžba, a túžba v žiadnom prípade nepresahuje jeho … Lebo on je vrcholom všetkých vecí, po ktorých možno túžiť, a keď ho dosiahneme, všetko hľadanie sa upokojí. ^[8]

A keď John Henry Newman rozjímal nad touto vznešenou pravdou, napísal:

Len Ty si pokrmom mojej duše. Len Ty si nevyčerpateľný a vždy mi ponúkaš niečo nové, čo môžem spoznať, niečo nové, čo môžem milovať. Na konci miliónov rokov Ťa budem poznať tak málo, že mi bude pripadať, akoby som len začínal. Na konci miliónov rokov nájdem v Tebe tú istú, ba skôr väčšiu sladkosť ako na začiatku, a bude sa mi vtedy zdať, akoby som sa Ťa začal tešiť len teraz: a tak to bude pokračovať po celú večnosť – vždy budem ako malé dieťa, ktoré sa práve začína učiť základy Tvojej nekonečnej božskej podstaty. Lebo Ty sám si zdrojom a stredom všetkého dobra, jedinou podstatou v tomto vesmíre tieňov a nebom, v ktorom žijú a radujú sa požehnané duše. ^[9]

Najvyššie šťastie sa nachádza v Bohu a iba v Ňom.

Prečo je Boh najvyšším blaženstvom človeka?

V knihe Zjavenia čítame:

Ja som Alfa a Omega, počiatok a koniec, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci. (Zj 1, 8) 

Boh je náš prvý počiatok a náš posledný koniec. On stvoril všetko z ničoho, On udržuje všetko v bytí a On je konečným cieľom, ku ktorému smeruje celé stvorenie.

Ak je to tak – a vieme to ako z rozumu, tak aj zo zjavenia – Boh musí byť konečným uspokojením všetkých našich túžob. ^[10] Ak by sme na úplné uspokojenie potrebovali niečo iné ako Boha, stále by existovalo niečo, čo by sme mali dosiahnuť nad rámec Boha, a v takom prípade by On nemohol byť naším konečným cieľom.

Keďže On je naším konečným cieľom, všetky naše túžby musia nájsť svoje naplnenie v Ňom. Prostredníctvom božského zjavenia zvereného Cirkvi vieme, že toto naplnenie nájdeme v blaženom videní – nadprirodzenom videní, ktoré presahuje všetko, čo by si ľudská prirodzenosť bez pomoci mohla želať alebo dosiahnuť.

V teologickej terminológii sa o Bohu hovorí, že je dostatočným a nevyhnutným predmetom nášho blaženstva.

Boh je dostatočným predmetom, lebo keď máme Boha, máme všetko, čo je potrebné na dokonalé šťastie.

Ako to vyjadril teológ z polovice 20. storočia Joseph F. Sagés, S.J., Boh je „najvyššie dobro“, ktoré obsahuje „v sebe… neobmedzeným a dokonalým spôsobom… všetko, čo môže priniesť človeku šťastie.“^[11]

Boh je nevyhnutným objektom, lebo bez Neho nemôžeme byť skutočne šťastní. Múdry vysvetľuje:

[P]ože predmetom ľudskej vôle je všetko dobré a predmetom rozumu je všetko bytie, Boh ako najvyššie dobro a najvyššia bytosť je predmetom týchto schopností a v skutočnosti tým hlavným. Preto je posledným predmetom do takej miery, že bez neho nemôžu byť tieto schopnosti uspokojené.^[12]

Inými slovami, menšie dobro môže do určitej miery uspokojiť náš intelekt a vôľu, ale iba Boh môže plne uspokojiť našu rozumovú povahu.  Preto len v spojení s Bohom môžeme nájsť naše naplnenie a trvalú blaženosť.

Závery

V tomto článku sme videli, že katolícka cirkev učí, že podstatným predmetom našej večnej blaženosti je samotný Boh. Tí, ktorí zomrú v stave posväcujúcej milosti, budú Ho vidieť takého, aký je, na celú večnosť, a v tomto nadprirodzenom videní nájdu svoje najvyššie šťastie. Tento stav sa nazýva nebo.

V nasledujúcom článku sa budeme hlbšie venovať skúmaniu tejto vznešenej pravdy.