„On, hoci ma božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži...“ (Flp 2,6-8)
********
„Kým sa budem modliť na mieste, ktoré som si vybral, vy zostaňte tu a bdejte. Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Pamätajte, že duch je ochotný, ale telo je slabé!“
Keď to povedal, trýznený vnútornou úzkosťou zišiel úzkym chodníčkom do jaskynky hlbokej asi šesť stôp. Videla som, ako sa do jaskyne, do ktorej sa Pán utiahol modliť, tlačia príšery.
Tu, na úpätí Olivovej hory, Adam a Eva horko oplakávali svoj hriech. Videla som našich prarodičov na tom istom mieste, na ktorom Ježiš zložil svoju božskú prirodzenosť do rúk Najsvätejšej Trojice a tak zveril svoju nevinnú ľudskú prirodzenosť Božej spravodlivosti. Týmto vznešeným činom lásky sa Spasiteľ odovzdal Otcovi ako zmierna obeta za naše hriechy.
Videl všetky hriechy sveta, ktoré spáchali ľudia od svojho prvého pádu, v celej ich ohavnosti. V nekonečnom žiali Ježiš prosil nebeského Otca, aby odpustil ľudom ich obludné zmýšľanie a urážky, pričom ponúkol sám seba ako najvyššie zadosťučinenie.
V jaskyni sa tiesnili strašidelné obrazy a obrazy náruživostí, zlozvykov a ničomností ľudského pokolenia. Videla som, ako sa Spasiteľ poddal svojej ľudskej prirodzenosti a vzal na seba hanebnosti sveta. Vidiac nespočetné hriechy, ktoré mu neúnavne predostieral satan, spotil sa, bol vyčerpaný a utrápený. Satan mu hovoril:
„Čože?!... Aj toto chceš vziať na seba a znášať za to trest?“
Jeho ľudská stránka pod obrovskou ťarchou našich hriechov takmer podľahla, keď tu od východu zažiaril z neba pás veľmi jasných lúčov. To prichádzali zástupy anjelov z neba, ktorých poslal nebeský Otec, aby dodali jeho božskému Synovi nové sily. Ježiš sa dostal na hranicu duchovného utrpenia, váha ľudských hriechov ho nesmierne ťažila a spôsobovala mu hroznú bolesť, zatiaľ čo sa mu zlí duchovia posmievali a démoni okolo neho vrieskali. Nakoniec, napriek desivým vidinám, Ježiš posilnený anjelmi vzal všetko na seba. Nesmierne miloval Boha a ľudí, obete vlastných náruživostí.
Diabol ignoroval to, že Ježiš je Boží Syn. Myslel si, že je to len spravodlivý človek a pokúšal ho všetkými spôsobmi tak, ako to robil na púšti. Satan ukazoval svätej Pánovej duši jeho skutky milosrdenstva tak, akoby boli hriechmi proti svetu a proti Bohu. Pokúšal sa vykresliť ich tak, akoby nemali nijakú hodnotu a akoby nemohli uspokojiť božskú spravodlivosť, dokonca až tak, akoby boli príčinou pohoršenia a pádu pre mnohých ľudí.
Ako prefíkaný farizej mu satan vyčítal nedostatky a pohoršenia, ktoré zavinili jeho apoštoli a učeníci, zmätok, ktorý vyvolali narušením starých zvyklostí, a medzi iným obvinil Ježiša, že bol príčinou vyvraždenia neviniatok a trápenia v živote jeho rodičov. Obvinil ho z toho, že neuzdravil niekoľkých chorých a že nezachránil Jána Krstiteľa pred smrťou, a ešte z mnohých iných vecí.
Ježiš sa vytrvalo modlil, no naďalej ho zalieval pot a kŕčovite sa chvel. Tým, že dovolil diablovi, aby mu spôsoboval utrpenie za hriechy zomrelých, hlavne tých, ktorí boli spravodliví a v okamihu smrti pochybovali dokonca aj o svojich dobrých skutkoch, umožnil, aby nadobudlo prevahu jeho nekonečné milosrdenstvo.
Neuveriteľný nevďak ľudí voči Bohu jatril Pánovi rany duše a spôsoboval mu obrovskú bolesť. Vtedy sa obrátil na Otca:
„Abba, Otče! Ak je to možné, odním odo mňa tento horký kalich!“
Ale vzápätí dodal:
„Nech sa však stane nie moja, ale tvoja vôľa!“
Hoci jeho vôľa bola totožná s vôľou Otca, Ježišova ľudská prirodzenosť sa triasla pred smrťou. Videla som, ako sa mu znetvorila tvár a pery zbledli. Vytackal sa z jaskyne a pobral sa k trom apoštolom, ktorí zostali vonku.
Keď videl, že zaspali, slabý a zármutkom vyčerpaný Pán zakopol a padol na zem blízko nich. Stále ho obklopovali strašné vidiny, pomaly sa zdvihol a povedal:
„Prečo spíte? Nemohli ste bdieť aspoň hodinu?“
Traja apoštoli sa medzitým zobudili a keď videli Pána zadychčaného a spoteného, rýchlo vstali a chceli zavolať ostatných apoštolov. Ježiš však zastavil Petra so slovami:
„Nevolajte ostatných, nechcem, aby ma takto videli, lebo by o mne pochybovali a upadli by do pokušenia. Ale vy, čo ste videli Syna človeka osláveného, môžete ho vidieť aj v mrákotách a opusteného. Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je ochotný, ale telo je slabé a choré.“
Ježiš si nevšímal, že jeho obľúbených apoštolov opanoval strach a úzkosť. Asi po štvrť hodine sa znovu vrátil do jaskyne. Bolo asi jedenásť hodín v noci.
Traja apoštoli sa zronení pýtali jeden druhého:
„Čo sa s ním deje? Je celkom opustený.“
Zakryli si hlavy a začali sa modliť.
Medzitým v Jeruzaleme Panna Mária, Mária Magdaléna, Mária Kleofášova, Mária Salome a Salome odišli z večeradla do domu Márie, Markovej matky. Všetky si robili starosti o Ježiša, najmä jeho Matka, ktorá vedela o Judášovej zrade.
So srdcom plným úzkosti sa vrátil Ježiš do jaskyne. Padol dolu tvárou a s rozpätými rukami sa modlil k nebeskému Otcovi.
Anjeli ho utešovali a ukazovali mu našich prarodičov v stave svätej nevinnosti, keď ešte nosili vo svojich srdciach Boha, ale aj v stave, keď ich poškvrnil pád.
Spasiteľ videl nevýslovné utrpenie, ktorým bude musieť prejsť jeho duša, aby vykúpil človeka z dedičného hriechu, ktorý je príčinou všetkého súženia.
Anjeli mu ukázali, že on, Boží Syn, je jedinou ľudskou bytosťou oslobodenou od hriechu, ktorá môže vziať na seba dlh celého ľudstva a prekonať odpor človeka k utrpeniu a smrti.
Jeho svätá duša videla budúce utrpenie, ktoré doľahne na jeho apoštolov, učeníkov a mučeníkov. Zrodenie Cirkvi medzi tieňmi a svetlom, kacírstvo, schizmy a všetky formy márnivosti i hanebné hriechy kléru. Vlažnosť a ničomnosti množstva domnelých kresťanov. A taktiež rozvrat Božieho kráľovstva na zemi a obludné vyobrazenia nevďaku a zneužívania ľudí. Svojím mučeníctvom obnovil vo svete prikázanie spásonosnej lásky a stal sa božským Spasiteľom pre tých, ktorí sa po stáročia snažili uniknúť pekelným plameňom a priblížiť sa k Božiemu svetlu.
Ľudstvo skazené hriechom sa chystal vykúpiť vlastným utrpením. Musel teda vypiť tento horký kalich, aby sa stal „pravdou“, „bránou“ a „cestou“ k Otcovi.
Videla som, ako Ježišovi, ktorý mal pred očami obraz ľudskej nevďačnosti, stekajú po čele kvapky krvi. Stáli pred ním davy ľudí, ktorí ho nenávideli a odmietli niesť kríž spolu s ním. Trpel za svoju Cirkev, ktorú založil na skale a ktorú brány pekelné nepremôžu.
Diabol ho však chcel vyprovokovať a pýtal sa ho:
„Naozaj chceš trpieť za toto množstvo nevďačníkov?“
Videla som zástupy nepriateľov môjho božského Ženícha, fanatikov, modloslužobníkov, nepriateľov Cirkvi: slepých, ochrnutých, hluchých, nemých a dokonca aj deti. Boli slepí, lebo nechceli vidieť pravdu, ochrnutí, lebo nechceli kráčať cestou pravdy, nemí, lebo ju nechceli hlásať ostatným, a hluchí, lebo odmietali počúvať Božie napomínanie. Deti, ktoré rástli bez Boha, ktoré rodičia a učitelia viedli k vrtkavému poznaniu sveta. Ich mi bolo najviac ľúto, lebo deti Ježiš najviac miloval.
Keby som chcela, mohla by som veľmi dlho rozprávať o tom, ako Ježiša urážajú nehodní kňazi v Oltárnej sviatosti...
Videla som anjelov, ako prstom ukazovali na obrazy, ktoré sami vytvárali, ale nepočula som, čo hovorili. Chápala som len, že veľmi spolucítia s Pánovým utrpením. Kvôli všetkým tým hrozným hriechom Ježiš tak vnútorne trpel, že po jeho tele tiekla krv.
V tom istom čase som videla, ako spolu s Ježišom znáša duchovnú agóniu Panna Mária. Božia Matka bola ešte v záhrade Márie, Markovej matky, a utešovali ju zbožné ženy, hlavne pani domu a verná Mária Magdaléna. Viackrát omdlela, pričom ruky úpenlivo vystierala smerom ku Getsemanskej záhrade.
Aj Ježiš s pohnutím myslel na utrpenie svojej Matky.
Bol to veľmi silný a dojemný pohľad.
Ostatní ôsmi apoštoli, vyľakaní a trápení pochybnosťami, išli si pohľadať nejakú skrýšu. Aj učeníkov trápila neistota a blúdili po Jeruzaleme dúfajúc, že sa dozvedia nejakú správu o Ježišovi.
Už bola takmer polnoc. Ježiš pokračoval v rozhovore s nebeským Otcom, keď sa pod ním otvorila zem a on sa ocitol na osvietenej cestičke, ktorá viedla do predpeklia. Božský Majster videl Adama a Evu, starých patriarchov, prorokov a spravodlivých, rodičov jeho Matky, Jána Krstiteľa a veľký zástup kňazov, mučeníkov, blahoslavených a svätcov budúcej Cirkvi. Všetci mali na hlave víťazný veniec, ktorý si vyslúžili svojím utrpením a vytrvalým bojom proti zlu. Nádhera takéhoto víťazstva sa spájala so zásluhami, ktoré malo priniesť jeho nastávajúce umučenie. Obklopili ho, povzbudzovali, aby zavŕšil obetu svojej krvi, ktorá je prameňom vykúpenia a duchovného života všetkých ľudí dobrej vôle. Tento pohľad skľúčeného Ježiša posilnil. Potom mu anjeli ukázali všetky podrobnosti umučenia, ktoré ho čaká. Keď sa videl, ako visí úplne nahý na kríži, aby tak pykal za všetky ľudské necudnosti, vrúcne prosil Otca, aby ho ušetril od tohto nesmierneho poníženia. Jeho modlitba bola vyslyšaná a pomohol mu súcitný človek, ktorý mu dal svoj odev.
Po vízii jeho umučenia na kríži ho opustili aj anjeli. Vyčerpaný padol na zem, akoby už umieral. Jeho telo zápasilo so smrťou a lomcovala ním triaška. Jaskyňu osvetľovali mesačné lúče.
Náhle zažiarilo v jaskyni iné svetlo. Bol to anjel, ktorého poslal Boh. Mal oblečené kňazské rúcho a v rukách niesol malý kalich. Vznášajúc sa nad zemou priložil kalich k Ježišovým ústam a potom zmizol. Tak Pán prijal kalich svojho utrpenia, ktorý mu dodal mimoriadnu silu. Niekoľko minút ešte zotrval v ďakovnej modlitbe, potom vstal, utrel si z tváre pot a vrátil sa k apoštolom. Keď vychádzal z jaskyne, videla som, akú má bledú a strápenú tvár. Vzbudzovala hlboký súcit. Všimla som si však, že jeho krok bol priamy a istý. Mesačné svetlo a nádhera hviezd sa mi videli oveľa prirodzenejšie.
Peter, Jakub a Ján, vysilení úzkosťou, opäť so zakrytými hlavami spali. Zarmútený Ježiš na nich zavolal a povedal, že teraz nie je čas na spanie, majú vstať a modliť sa, lebo prišla hodina pravdy. Upozornil ich, že sa vydá svojim nepriateľom bez odporu. Prosil, aby pomáhali jeho Matke, a súcitne sa vyjadril o svojom zradcovi. No Peter zvolal:
„Obránime ťa! Idem zavolať ostatných!“
Ježiš ho zastavil a ukázal do doliny, na druhý breh potoka Cedron, odkiaľ sa vo svetle fakieľ približoval ozbrojený zástup.
********