"Duchovné spoločenstvo je veľmi prospešné; a preto ho nezanedbávajte pretože podľa neho Pán vie ako veľmi ho milujete" (Sv. Tereza).
Duchovné spoločenstvo je skvelý spôsob kultivácie našej lásky voči Kristovi v Eucharistii v tých prípadoch, keď sa nemôžeme zúčastniť na omši z rôznych dôvodov (neprišiel kňaz, niečo neočakávané, počasie, práca, choroba a pod.).
Je dôležité poznamenať, že duchovné spoločenstvo nikdy nemôže nahradiť vašu povinnosť zúčasňovania sa na nedeľnej omši.
Nezáleží kedy alebo kde ste ak vykonávate pobožnosť s "obnovou viery, úctou, pokorou a v úplnej viere v dobrotu Božského Spasiteľa" a ste "s ním zjednotení v duchu najhorlivejšej lásky k blížnemu," ako hovorí Pápež Pius XII vo svojej encyklike Mediator Dei (Posvätná Liturgia).
Dôkaz duchovného spoločenstva
1. Vykonajme dôkaz viery.
Kľúčom je Pánovi vyjadriť: našu vieru v jeho milosrdnú lásku a jeho skutočnú prítomnosť v Eucharistii. Môžete si vytvoriť svoju vlastnú modlitbu alebo použiť tradičnejšiu verziu. Napríklad (USCCB):
Bože môj, pevne verím
že si jediným Bohom v troch Božských Osobách,
Otec, Syn a Duch Svätý.
Verím, že tvoj Boží Syn sa stal človekom
a zomrel za naše hriechy a že príde
a bude súdiť živých a mŕtvych.
Verím tomu a všetkým pravdám
ktoré učí Svätá Katolícka Cirkev
pretože ty si ich odhalil
a ony sú večnou pravdou a múdrosťou,
nemôžu klamať ani byť zavádzané.
V tejto viere hodlám žiť a zomrieť.
Amen.
2. Vykonajme dôkaz lásky
Pane Bože, nadovšetko ťa milujem
a vďaka v Tebe milujem aj svojho blížneho
pretože Ty si najvyšším, nekonečným a dokonalým
dobrom, hodným všetkej mojej lásky.
V tejto láske hodlám žiť a zomrieť.
Amen.
3. Vyjadrime našu túžbu prijímať ho (vo sviatosti oltárnej - pozn. editora)
4. Pozvime Ježiša aby duchovne vstúpil do našich sŕdc.
S pokorným a skrúšeným srdcom požiadajme Pána aby do nás vstúpil tak, akoby urobil keby sme boli schopní prijať sviatosť.
“Toto našu myseľ ukladá do stavu spojenia s Ježišom," vysvetlil otec White. "Je to veľmi jednoduché, vyžaduje to len chvíľku a môžeme to robiť počas práce, štúdia alebo rôznych iných aktivít."
Každý z týchto krokov nájdeme pekne zhrnuté v nádhernom dôkaze Duchovného Spoločenstva od Sv. Alfonsa Mariu de Liguori:
“Môj Ježišu, verím, že si prítomný v Najsvätejšej Sviatosti. Milujem ťa nadovšetko iné a túžim po tom, aby si bol v mojej duši. Vzhľadom k tomu, že ťa teraz nemôžem prijímať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. Akoby si tu už bol, objímam ťa a celý sa v tebe zjednocujem; nedovoľ aby som bol niekedy od teba oddelený" (St. Alphonsus Maria de’ Liguori).
Kedy to vykonávať? Tak často ako je možné!
(Taktiež sa odporúča vykonanie troch duchovných spoločenstiev počas omše: na začiatku, pri vysvätení a na jej konci). Ak vám 4-kroková metóda spomenutá vyššie príde príliš "zdĺhavá", jednoducho vyjadrite svoju túžbu získania Ježiša do vášho srdca.
Chcete viac podrobností?
V Tridentskom Koncile (Zasadnutie 13, kapitola 8) ako aj vo Svätom Tomášovi (Summa Theologiae III, q. 80, a. 1) sa učíme, že existuje viac než len jedna cesta prijímania Eucharistie. Po dôraze na dôležitosť prijímania Eucharistie dôstojne (vo význame že je veriaci v dobrom vzťahu s Cirkvou a šiel na spoveď, keď to bolo potrebné), Koncil hovorí nasledujúce:
1. “(Takýto človek) môže prijímať sviatostne (sacramentally), pretože je hriešnik.
2. Ostatní ju prijímajú len duchovne (spiritually) ; sú to tí, ktorí prijímajú v túžbe nebeského chleba daného pred nimi, so živou vierou "práce skrze lásku" (Gal. 5:6), okúste jej ovocie a ťažte z neho.
3. Tretia skupina ju prijíma sviatostne aj duchovne (kan. 8); pretože oni sú tí ktorí očakávajú a pripravujú sa vopred k dosiahnutiu tohto božského stolu, odetí vo svadobnom odeve (Mat. 22:11)."
Vo svojom blogu Taylor Marshall ponúka ujasňujúce vysvetlenie:
Ohľadom prvého prípadu:
“Takže keď je osoba v smrteľnom hriechu a príjme Eucharistiu, prijíma ju iba sviatostne a nezískava žiadnu milosť, skôr len odsúdenie."
Ohľadom druhého prípadu:
“Teraz už osoba v stave milosti, ktorá dychtivo túži po jednote s Kristom a vykonáva dôkaz svojej vôle (napr. dôkaz Duchovného Spoločenstva), táto osoba získava milosť a prítomnosť Krista."
Ohľadom tretieho prípadu:
“Takže najlepší spôsob je kombinovať sviatostné prijatie s vážnou túžbou po duchovnom spoločenstve. Toto duchovní autori nazývajú "vytvorením dobrého spoločenstva," ktoré si vyžaduje prípravu (posvätná spoveď alebo aspoň dôkaz kajúcnosti) a otvorenosť prijatiu Božského Spasiteľa do paláca nášho srdca."
“Duchovné Spoločenstvo” vs. "Spoločenstvo Túžby.”
Svätý Tomáš rozlišuje medzi duchovným spoločenstvom ako "duchovným pokrmom" (pre tých, ktorí sú v úplnom spojení s Ježišom) a "duchovnou túžbou".
Tí ktorí sú rozvedení a znova uzavreli manželstvo, tým je ponúknuté duchovné spoločenstvo "túžby". Práve v tomto riadku verím, že Kardinál Scola navrhol nasledujúce (zaoberal sa témou rozvedených a znovu zosobášených párov prijímajúcich Eucharistiu):
“Čo je to duchovné spoločenstvo [túžby]? “Vykonávanie spojenia s eucharistickým Kristom v modlitbe, o ponúkaní mu veriaceho túžbu po jeho Tele a Krvi spoločne s jeho ľútosťou nad prekážkami naplnenia tejto túžby... Je to forma zúčastnenia sa v Eucharistii, ktorá je ponúknutá všetkým veriacim; a je vhodná pre toho, kto sa nachádza v určitom stave alebo konkrétnej situácii."
Môžete vykonať niečo podobné so Sviatosťou Zmierenia:
Keď nie je možné prijať sviatostné rozhrešenie, bude dobré vykonať tie postupy, ktoré sú považované - taktiež aj Sv. Písmom - ako zvlášť vhodné pre vyjadrenie pokánia a žiadosti o odpustenie a na podporu cnosti pokánia (Pt. 4:7-9).
Mám na mysli hlavne skutky dobročinnosti, čítanie Slova Božieho a púte. Ak je to vhodné, mohlo by to byť sprevádzané pravidelnými stretnutiami s kňazom za účelom diskusie o našej ceste viery. Tieto gestá môžu vyjadriť túžbu po zmene a po odpustení od Boha pri čakaní na to, ako sa situácia vyvinie takým spôsobom, že je dovolené veriacemu pristupovať k sviatosti Zmierenia a Eucharistie."
Je požiadavka Cirkvi na život v "úplnej zdržanlivosti" nemožnou? Kardinál Scola si to nemyslí:
“Na záver, čerpajúc z mojich skúseností pastora, by som rád pripomenul, že nie je nemožné navrhnúť týmto veriacim, za určitých podmienok a s vhodnými následkami "záväzok žitia v úplnej zdržanlivosti", ako deklaroval Sv. Ján Pavol II, "to znamená zdržať sa týchto činov určených pre manželstvo". Za seba môžem povedať, po mnohých rokoch biskupskej služby, že toto je cesta - zahŕňajúca obetu spoločne s radosťou - ktorú Božia milosť robí uskutočniteľnou. Mal som príležitosť znovu prijať do duchovného spoločenstva rozvedených a znovu zosobášených Katolíkov, ktorí k takémuto rozhodnutiu dospeli po zrelej úvahe. Pastoračná skúsenosť nás taktiež učí, že tieto formy zúčastnenia sa na sviatočnej ekonómii nie sú ospravedlňujúce. Naopak z pohľadu premeny, ktorá je vlastná kresťanskému životu, sú stálym zdrojom mieru."
(krátené)
