Kniha Atanáz a Cirkev našej doby vyšla po prvý raz v angličtine v roku 1974 a aj po viac ako päťdesiatich rokoch nám ponúka jedinečne cenné poznatky o prebiehajúcej kríze Katolíckej cirkvi. Hoci sa veľká časť krátkej knihy biskupa Grabera’týka diabolských útokov na Cirkev, svoj opis protikatolíckych sprisahaní končí s nádychom optimizmu:
Vieme, proti čomu stojíme. Luciferov’plán je pred nami jasne a otvorene vyložený. (s. 72)
Pre tých, ktorí majú záujem bojovať proti zlu sužujúcemu Cirkev, je bojový plán nepriateľa’neoceniteľný. Keď spojíme poznanie nepriateľského’plánu so skutočnosťou, že Boh nakoniec zvíťazí, sme lepšie pripravení zostať verní nemennej katolíckej viere, zatiaľ čo satan a jeho prisluhovači robia všetko pre to, aby nás podnietili k zúfalému úteku.
V tomto svetle môžeme uvažovať o jednej z najtriezvejších pasáží z knihy biskupa Grabera’o slobodomurárskom hodnotení stavu Cirkvi v roku 1968:
V tomto duchu písal v roku 1968 celkom otvorene parížsky časopis Grand Orient de France, ‘L’Humanisme’: Medzi piliermi, ktoré sa najľahšie rúcajú, si všimneme Magistérium; neomylnosť, ktorá bola považovaná za pevne ustanovenú Prvým vatikánskym koncilom a ktorá práve musela čeliť búrke zo strany ženatých ľudí pri príležitosti vydania encykliky Humanae vitae; reálnu eucharistickú prítomnosť, ktorú Cirkev dokázala vnútiť stredovekým masám a ktorá zanikne s rastúcim vzájomným spoločenstvom a vzájomnou celebráciou katolíckych kňazov a protestantských farárov; posvätný charakter kňaza, ktorý vyplýva z ustanovenia sviatosti vysviacky a ktorý bude nahradený rozhodnutím o kňazstve na skúšobnú dobu; rozlišovanie medzi Cirkvou, ktorá udáva smer, a čiernym (nižším) klérom, pričom odteraz budú smery postupovať od základne pyramídy nahor ako v každej demokracii; postupný zánik ontologického a metafyzického charakteru sviatostí a potom následný zánik spovede, keďže hriech sa v dnešnej dobe stal úplne anachronickým pojmom, ktorý nám odovzdala prísna stredoveká filozofia, ktorá bola zasa dedičstvom biblického pesimizmu.’ (s. 70)
Všetky konečné ciele, ktoré predpovedal a obhajoval slobodomurársky časopis, boli aspoň čiastočne dosiahnuté, aj keď konkrétne detaily dosiahnutia týchto víťazstiev sa líšia od toho, čoho sme boli svedkami doteraz. O týchto slobodomurárskych víťazstvách sa môžeme stručne zmieniť nižšie.
Zjavný kolaps Magistéria. S Druhým vatikánskym koncilom sa ukázalo, že oficiálny učiteľský úrad Cirkvi zjavne popiera to, čo predtým učil. Yves Congar túto skutočnosť dobre vyjadril vo svojej Výzve Cirkvi: Prípad arcibiskupa Lefebvra:
Deklaráciou o náboženskej slobode, pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes, O Cirkvi v modernom svete, — príznačný názov, toto! — Cirkev II. vatikánskeho koncilu sa otvorene zaradila do pluralitného sveta dneška; a bez toho, aby sa zriekla všetkého veľkého, čo tam mohlo byť, prestrihla laná, ktoré ju kotvili na brehoch stredoveku. Nemožno zostať zaseknutý v určitom momente dejín. (s. 46)
Skutočná Katolícka cirkev sa v skutočnosti nikdy nemôže takto zmeniť, ale väčšina katolíkov sa nechala oklamať, že nemenná viera môže zmutovať tak, že bude v rozpore s tým, čím kedysi bola, čo signalizuje funkčný kolaps Magistéria.
Útok na neomylnosť. Už pred vydaním encykliky Pavla VI. z roku 1968 o “regulácii pôrodnosti,” Humanae Vitae bolo jasné, že značná časť kléru a laikov sa bude búriť proti akémukoľvek potvrdeniu katolíckeho učenia v otázke regulácie pôrodnosti. Táto skutočnosť by určite nemala podnietiť Pavla VI. k popretiu toho, čo Cirkev vždy učila. V tom čase však malo byť zrejmé, že musí nielen usmerniť katolíkov v otázke antikoncepčných tabletiek, ale aj ochrániť Cirkev pred predvídateľnou vzburou proti pápežskej autorite. Nanešťastie však všeobecné odmietnutie Humanae Vitae normalizovalo otvorené odmietanie ustáleného katolíckeho učenia a pomohlo vytvoriť z “kaviarenského katolicizmu” dominantnú a škodlivú silu.
Popieranie reálnej prítomnosti. Ak môžeme veriť prominentným prieskumom a neoficiálnym dôkazom, vieme, že významné percento nominálnych katolíkov odmieta reálnu prítomnosť Ježiša vo Svätej Eucharistii. Kým tento tragický vývoj ešte zhoršilo prijímanie na ruku, laickí eucharistickí služobníci a odstránenie oltárnych zábradlí, takzvané Ottavianiho intervencia z roku 1969 identifikovala spôsoby, ktorými samotný Novus Ordo Missae zavrhol dogmu o skutočnej prítomnosti, a to ešte predtým, ako sa niektoré z týchto zneužití spopularizovalo:
Potlačenie vzývania Tretej osoby Najsvätejšej Trojice (Veni Sanctificator), aby zostúpila na obety, ako kedysi predtým do lona Najsvätejšej Panny, aby uskutočnila zázrak Božej prítomnosti, je ešte jedným príkladom systematického a tichého popierania Skutočnej prítomnosti. Všimnite si aj vylúčenia: Pri konsekrácii zostávajú kňazovi najviac tri poklony a ľudu, až na určité výnimky, jedna); očistenie prstov kňaza v kalichu; ochrana kňaza pred akýmkoľvek profánnym kontaktom;prstov po konsekrácii; o očisťovaní nádob, ktoré nemusí byť bezprostredné, ani sa nemusí vykonať na korporáli; o pallách chrániacich kalich; o vnútornom pozlacovaní posvätných nádob; o posvätení pohyblivých oltárov; posvätného kameňa a relikvií na pohyblivom oltári alebo na menze—keď sa slávenie nekoná v posvätných priestoroch (toto rozlíšenie vedie priamo k ‘eucharistickým večierňam’ v súkromných domoch); troch oltárnych plachiet, zredukovaných len na jednu; o ďakovaní v kľaku (nahradené ďakovaním v sede zo strany kňaza a ľudu, čo je dosť logický doplnok k prijímaniu v stoji); o všetkých starobylých predpisoch v prípade padania konsekrovanej hostie, ktoré sú teraz zredukované na jediný, príležitostný smer: reverenter accipiatur’ (č. 239); všetky tieto veci slúžia len na zdôraznenie toho, ako poburujúco sa implicitne zavrhuje viera v dogmu o skutočnej prítomnosti.
Tak ako pri mnohých iných zlách, ktorých sme boli svedkami po koncile, aj takéto varovania hierarchia ignorovala. Jediné racionálne vysvetlenie je, že škody, ktorých sme boli svedkami, boli skutočne zamýšľané.
Znižovanie posvätného charakteru kňazstva. Neboli sme svedkami “skúšobného obdobia” pre kňazské svätenie, ktoré predpovedal slobodomurársky časopis, ale všetci môžeme rozpoznať početné spôsoby, ktorými sa po koncile znížila dôstojnosť kňazstva. Mnohí (možno väčšina) kňazi sa už neobliekajú ani nekonajú ako kňazi; ich úlohy v liturgii a vo vedení farnosti do veľkej miery nahradili laici; a zdá sa, že mnohí z nich už nemajú záujem nasledovať alebo vyučovať katolícku vieru. To všetko bolo zámerom.
Inverzia hierarchickej štruktúry Cirkvi’je zámerom. Najzjavnejším príkladom inverzie hierarchickej štruktúry Cirkvi’bola Synoda o synodalite, na ktorej “Synodálna cirkev” objavuje svoje náboženské presvedčenie prostredníctvom procesu počúvania laikov a kňazov. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom článku, Medzinárodná teologická komisia’v štúdii z roku 2017 s názvom “Synodalita v živote a poslaní Cirkvi” potvrdila, že synodálny proces spočíva v inverzii skutočnej hierarchickej štruktúry Cirkvi’a:
Pápež František, nadväzujúc na ekleziologickú perspektívu Druhého vatikánskeho koncilu, načrtáva obraz synodálnej Cirkvi ako ‘obrátenej pyramídy’, ktorú tvorí Boží ľud a kolégium biskupov, z ktorých jeden člen, Petrov nástupca, má špecifickú službu jednoty. Tu je vrchol pod základňou. ‘Synodalita ako konštitutívny prvok Cirkvi nám ponúka najvhodnejší interpretačný rámec pre pochopenie samotnej hierarchickej služby... Ježiš založil Cirkev tým, že na jej čelo postavil kolégium apoštolov, v ktorom je apoštol Peter ‘skalou’ (porov. Mt 16,18), tým, ktorý má ‘utvrdzovať’ svojich bratov vo viere (porov. Lk 22,32). Ale v tejto Cirkvi, podobne ako v obrátenej pyramíde, sa vrchol nachádza pod základňou. V dôsledku toho sa tí, ktorí vykonávajú autoritu, nazývajú ‘služobníci,’ pretože v pôvodnom význame slova sú najmenší zo všetkých.
Toto nás dnes môže prekvapiť, ale pri spätnom pohľade vidíme, že k tejto inverzii prispeli mnohé zmeny, predovšetkým zvýšenie úlohy laikov a útoky na nemennosť katolíckej pravdy.
Útoky na sviatosti. V slobodomurárskom hodnotení z L’Humanisme sa hovorilo o “postupnom zániku ontologického a metafyzického charakteru sviatostí a následne o smrti spovede.”Prispeli k tomu mnohé z vyššie opísaných tragických udalostí, ale dominantnú úlohu pri podkopávaní sviatostí zohralo aj prevažujúce zameranie na falošný ekumenizmus. Ak, ako nám už desaťročia tvrdia falošní pastieri v Ríme, protestantské náboženstvá sú Bohu milé a vedú duše do neba, potom katolícke sviatosti nemôžu byť ani zďaleka také dôležité, ako Cirkev vždy učila.
Nič z toho nie je dôvodom na zúfalstvo, ale zdôrazňuje to skutočnú potrebu, aby si úprimní katolíci uvedomili celý rozsah krízy, ktorá postihuje mystické Telo Kristovo. Ak slobodomurári oslavovali tieto zlá v roku 1968, dnes ich nemôžeme prehliadať bez toho, aby sme nedali nepriateľom Cirkvi’ďalší dôvod na oslavu. Pred začiatkom bojov sa môžeme vysmievať nepriateľskému’bojovému plánu; ale keď uznáme, že nepriateľ dosahuje svoje bojové ciele, musíme sa snažiť správne pochopiť, čo sa deje.
Prirodzene teda chceme vedieť, čo môžeme urobiť v boji proti tomuto zlu. Našťastie sa môžeme obrátiť na dokument, ktorý vznikol približne v tom istom čase, keď biskup Graber vydal svoju knihu: Arcibiskup Marcel Lefebvre’slávnu deklaráciu z roku 1974, ktorú nedávno biskup Joseph Strickland citoval v plnom znení. Bez ohľadu na to, či súhlasíme alebo nie s rozhodnutím arcibiskupa Lefebvra’vysvätiť biskupov v roku 1988 bez súhlasu Ríma’by sme všetci mali byť schopní rozpoznať svätú múdrosť, ktorá je taká zjavná vo Vyhlásení z roku 1974:
Celým srdcom a celou dušou sa držíme katolíckeho Ríma, strážcu katolíckej viery a tradícií potrebných na zachovanie tejto viery, večného Ríma, vládkyne múdrosti a pravdy. Na druhej strane odmietame a vždy sme odmietali nasledovať Rím neomodernistických a neoprotestantských tendencií, ktoré sa jasne prejavili na Druhom vatikánskom koncile a po koncile vo všetkých reformách, ktoré z neho vzišli. Všetky tieto reformy totiž prispeli a stále prispievajú k deštrukcii Cirkvi, k zániku kňazstva, k zrušeniu obety svätej omše a sviatostí, k zániku náboženského života, k naturalistickému a teilhardovskému vyučovaniu na univerzitách, v seminároch a katechézach; vyučovaniu pochádzajúcemu z liberalizmu a protestantizmu, mnohokrát odsúdenému slávnostným magistériom Cirkvi. Žiadna autorita, dokonca ani tá najvyššia v hierarchii, nás nemôže prinútiť, aby sme sa vzdali alebo oslabili našu katolícku vieru, tak jasne vyjadrenú a vyznávanú Magistériom Cirkvi’už devätnásť storočí…
Tí, ktorí zdieľajú presvedčenie vyjadrené arcibiskupom Lefebvrom v roku 1974, sa len tak ľahko nepoddajú satanovi alebo globalistickým tyranom, a preto nepriatelia Cirkvi’museli zaútočiť na túto neochvejnú vieru. Výzvu arcibiskupa Lefebvra’na boj môže dnes prijať za svoju každý z nás, aj keď nie sme verní Spoločnosti svätého Pia X., ktorú založil. Ak sa “celým srdcom a celou dušou budeme držať katolíckeho Ríma, strážcu katolíckej viery a tradícií potrebných na zachovanie tejto viery, večného Ríma, vládkyne múdrosti a pravdy”, potom si zachránime dušu a prispejeme svojím dielom k prekazeniu démonických plánov nepriateľov Cirkvi”. Boh zvíťazí — najdôležitejšou otázkou pre nás je, či sa k tomuto víťazstvu pripojíme. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!