Michael O’Brien o pápežovi Františkovi a novom farizejstve

1,460
Kultúra života

Nedávno publikovaná apoštolská exhortácia pápeža Františka na tému Radosť evanjelia, Evangelii Gaudium , je výzvou pre celú cirkev napredovať v novej evanjelizácii, misionárskom zápale, obetovaní sa a láske. Je napísaná dynamicky, s veľkou a hlbokou víziou.

Vo viac ako 220 stranovom dokumente je jedna krátka časť, kde sa venuje prekážkam žitia tej misie, ktorej teraz cirkev čelí. Na jednej strane opisuje rozpad ľudskej hodnoty a dôstojnosti spôsobený  „diktátormi morálneho relativizmu “ - ako to opakovane robil od svojho zvolenia za pápeža, a ako arcibiskup v Buenos Aires, ako kňaz a vždy odvážny pastier. Ak si náhodou myslíme, že píše iba o ľudoch, ktorí upadli do sexuálneho hriechu alebo chybnej náuky, dáva si aj námahu, aby kritizoval omyly v neokonzervativizme, vrátane katolíckeho neokonzervativizmu v jeho politických a ekonomických postojoch.  Nie je to ale odbočenie od učenia svojich dvoch bezprostredných predchodcov; František mimochodom značne buduje na základoch vytvorených hlavnými sociálnymi encyklikami počas uplynulých 122 rokov.

Evanjeliu radosti sa zameriava aj na ďalšie ohrozenia novej evanjelizácie, opisujúc emotívnym jazykom niektoré atribúty toho, čo by sa dalo interpretovať ako ultratradicionalizmus v rámci cirkvi, alebo alternatívne ako druh samoľúbeho a v sebe ponoreného klerikalizmu - doktrinálne korektného, liturgicky korektného, ale vnútorne bez života, s chýbajúcou láskou a autentickým misionárskym zápalom. V častiach nazvaných „nie pesimizmu“ (s. 84,85) a „nie spirituálnej svetskosti“ Svätý otec vyberá slová, ktoré znejú v angličtine dosť príkro (človek sa až diví v akom jazyku bola pôvodne exhortácia napísaná a tomu prekladu). Ak aj chcel byť príkry, výber týchto slov, zdá sa, naznačuje istý hnev alebo možno až úzkosť či silnú túžbu po prebudení zajatého zo svojej pravdy, ku Kristovej vykupiteľskej láske.

Napadlo mi, že v našom anglosaskom psychologickom vesmíre sme zvyknutí na vyberané jemné termíny a samozrejme na zdvorilosť v každom čase, no latinskoamerická temperamentná dôrazná expresívnosť môže vysielať signály, ktoré neboli mienené ako urážka alebo odmietnutie, no môžu tak vyznieť. Rozdiel medzi hovoreným a počutým môže byť niekedy ohromný. A preto žiaľ niektoré časti dokumentu boli zdrojom mnohého zmätku a straty radosti medzi niektorými pravovernými katolíkmi. Časť tohto zmätku bola pravda spôsobená faktom, že máloktorí z nás, ak vôbec niekto, vedia, o čom pápež hovorí.

Prichádza mi pri tom na um časť z evanjelií, kedy Ježis pri Poslednej večeri hovorí, „Jeden z vás ma zradí“. Vždy mi to pripadalo fascinujúce (a trochu upokojujúce), že sa  ho každý z apoštolov spýtal, „Som to ja, Pane?“. Inými slovami, každý z nich si uvedomoval vlastnú náchylnosť k zrade, každý vedel o svojej zraniteľnosti. Preto, keď som čítal tie pasáže v Apoštolskej exhortácii, cítil som zmiešané emócie, bolesť a zmätok. Som to ja, Svätý otec, o kom hovoríš? Ty, môj duchovný otec, ktorého tak milujem, ty, muž odvahy a pravdy a lásky? Áno, cítim v sebe semená farizeja, ale takisto aj najviac nehodného hriešnika. Bez milosti Ježišovej, je to to, kým som. Som starší brat v podobenstve o márnotratnom synovi a zároveň aj mladší brat.

Iste by som sa necítil taký rozrušený, keby pápež František formuloval tieto časti inak. Keby napríklad povedal: „Dajte si pozor, moje deti, ktoré veríte a nasledujete Krista verne podľa doktríny, verne podľa učenia a nariadení cirkvi, dajte si pozor na nebezpečenstvo, ktorému čelil ‚starší syn‘ v podobenstve o márnotrarnom synovi, pretože riskujete upadnutie do farizejstva."

Keby to bolo takto formulované, prijal by som exhortáciu pokojne a súhlasil, že to je dobrým liekom a nevyhnutnou súčasťou celkovej vízie prezentovanej v dokumente. Mohol by som si dokonca urobiť spytovanie svedomia v týchto otázkach (ako to často robím). A potom by som sa rýchlo pohol k tomu, o čom som súdil, že je podstatou dokumentu. Možno príliš rýchlo.

Keďže som však bol zmätený výberom slov a dôrazom na hriechy samoospravedlnených, pokúsil som sa interpretovať text touto cestou, a síce nevypustiť z hlavy to, čo pápež hovorí, ale radšej skúsiť to lepšie porozumieť a, dúfajme, uplatniť na sebe v stále trvajúcom duchovnom obratení.

Keď písal tie problematické pasáže, myslel na juhoamerické a africké despotické alebo vykorisťovateľské režimy, ktorých vodcovia napáchali zločiny proti vlastným ľuďom, porušujúc ľudské práva, zatiaľ, čo si zachovávali zbožný súkromný katolicizmus (a niekedy verejný, na ukážku alebo PR účely v rámci ich krajín). Myslel tým na pohodlných prelátov, ktorí sú zadobre s mocnými a bohatými, ale nebudú sa obťažovať, aby pomohli tým, ktorých vykorisťuje okruh ich priateľov? Pridajme k tomu samoľúbosť západných demokratických krajín, ktorých nadbytok je sčasti z vykoriťovania chudobných v rozvojových krajinách. V mnohých týchto krajinách je sociálna spravodlivosť spojená s politickou ľavicou, rôznymi formami socializmu a v minulosti s marxizmom. Pripomína si tiež vlastné bolestivé zážitky z Argentíny, útoky „sprava“ aj „zľava“? Útoky na jeho episkopálnu autoritu od nezjednoteného biskupa Spoločnosti Sv. Pia X. v Argentíne sú presne tým falošným pietizmom, ktorý opisuje v exhortácii.

Katolíci žijúci v Severnej Amerike a Západnej Európe však žijú vo veľmi rozdielnom cirkevnom a sociálnom prostredí. Masívny rozklad cirkevnej evanjelizačnej misie disidentskými teológmi a tými, ktorých formujú, osobitne v „liberálnych“ individuálnych cirkvách Západu, ohromne prevyšuje chyby, tých medzi nami, ktorí sú viac pietistickí, a ktorých je veľmi malá menšina - povedal by som, že drobná, možno až mikroskopická.

Desaťročie za desaťročím sme videli naše cirkvi prechádzať transformáciou podľa falošnej interpretácie II.vatikánskeho koncilu, kde sa liturgia prerobila na sociálny rituál zameraný na človeka a videli sme ako boli vynikajúce učenia našich pápežov ignorované, umlčované alebo chybne aplikované. My, ktorí zažívame cirkev zdola, v týchto národoch sme zažili marginalizáciu verných katolíkov, ktorí ticho trpeli počas nespočetných vehementných homílií proti farizejstvu, ktoré bolo dávané na roveň ortodoxie, zatiaľ čo v tom istom čase sa dostávalo vo väčšine diecéz veľmi málo spoľahlivého učenia.

Kúsok po kúsku, s novou generáciou apoštolských biskupov a kňazov, sa situácia v niektorých partikulárnych cirkvách napráva, aj keď je stále ešte pred nimi dlhá cesta k skutočne novej renesancii. Väčšina z nás, ako verím, sa snaží obetovať naše utrpenia za tých ľudí, ktorí ich zapričiňujú a za celkové očistenie a posilnenie Kristovho Tela v našich časoch. Snažíme sa žiť aj veritas aj caritas ako jeden zjednotený celok, vo víre jednak vnútorných zlyhaní našich jednotlivých cirkví a jednak vonkajšej situácie, nepriateľského sociálneho a politického prostredia v našich národoch, ktoré sa zväčša podvolili politike proti životu a proti rodine.

Ako sa roky a desaťročia míňali, úplne verný katolík sa stále viac cítil ako otĺkaná menšina, nie ako samoospravedlnený „elitár.“ Väčšina z nás sú milujúci neposudzujúci a neodsudzujúci ľudia.

Vedel by som počas tých rokov spočítať na prstoch jednej ruky takých ľudí, ktorí by pripomínali tých, ktorých pápež opisuje. Naopak, poznám niekoľko stoviek hlboko milujúcich, heroicky obetavých ľudí, ktorí neodsudzujú iných, ale iba kvôli tomu, že sú verní učeniu cirkvi, sú považovaní za urážku „jednoty“ partikulárnej cirkvi.

Bez provokácie sme často boli obetným baránkom a hromozvodom pre strach a malichernosť iných bez toho, aby sme odplácali. A vo veľkej väčšine sme to my, ktorí sú odsudzovaní. Ak sme niekedy protestovali proti nepravdám, svätokrádežiam a neposlušnosti voči všeobecným cirkevným zásadám bohoslužby, bolo to privátne a s láskou. Cirkev nás učí, že robiť to, je nielen naše právo, ale aj naša povinnosť. Skoro vždy sa stretneme s iracionálnym hnevom.

A predsa, cez to všetko vieme, že sme hriešnici. Vieme, že tiež potrebujeme milosrdenstvo. A kvôli tomuto poznávame našu potrebu po plnosti Kristovej cirkvi a evanjelií,  našu potrebu autentickej spirituálnej lásky, pre uctievanie Boha, pre ktorého bol človek stvorený - a to, aby sme mali vnútornú silu milovať blížneho ako seba samého, rovnako svojho suseda, ako aj všetkých ľudí v globálnej ľudskej komunite. Sme tiež chudobní. Tiež potrebujeme dobré jedlo. A osobitne potrebujeme dobré jedlo pre naše deti.

Preto nastal ten komunikačný problém - výpadok medzi slovom povedaným a slovom počutým. To si vyžaduje trpezlivosť od nás všetkých. Vyžaduje si to druh hlbokého načúvania spirituálnemu logos v rámci exhortácie Svätého otca. Žiada si to od nás, aby sme nereagovali prehnane a nechápali nesprávne. Sme vyzvaní, aby sme napredovali vo viere a hľadali porozumenie. V jadre apoštolskej exhortácie k radosti je rovnako zvonivá dôvera v Pánovo konečné víťazstvo a rovnako realistické varovanie pred nebezpečenstvami nachádzajúcimi sa v misii pred nami.

Svätý otec si správne robí starosti s farizejstvom, tým vnútorným stavom, slepotou, súostrovím pokrivených postojov, ktoré bránia príchodu Božieho kráľovstva v jeho plnosti. Pre tento dôvod by sme mali triezvo reflektovať správanie a postoje farizejov v evanjeliách a Kristovu interakciu s nimi.

Pasáže, kde Kristus napomína farizejov sú v Matúšovi 23, 1-39, Markovi 7,1-13, Markovi 12, 35-40, Lukášovi 11, 37-54, Lukášovi 20,45-47 (pozri tiež Jána 9, 1-41).

V týchto pasážach je Ježiš nadovšetko konfrontovaný s farizejským pokrytectvom - ich vonkajší dojem „svätosti“, ich vnútorný rozklad, chamtivosť a zlé myšlienky. Ukladajú ťažké bremená na človeka, zatiaľ čo zanedbávajú dôležitejšie záležitosti spravodlivosti a milosrdenstva a úplnej vernosti Bohu. Tieto tvrdé slová Ježiša môžeme správne rozumieť iba v plnom kontexte: v Ježišovej výzve milovať Boha nad všetky veci, a milovať svojho blížneho ako seba samého (Marek 12, 30-31). Skutočne, spravodlivosť spojená s milosrdenstvom je milovať blížneho ako seba samého. Ale taká láska bude orezávaná a bude viesť k prekrúteniu, ak nie je založená na úplnej vernosti Bohu.   

V zásade farizeji učia ľudí zmieriť sa s hriechom - čo je pokrytectvom, vonkajšou ukážkou náboženstva, ak vnútorne nie sú nastavení na milosrdenstvo a spravodlivosť. V Markovi 7, 1-13, ich Ježiš kára za ich opovrhovanie Božími zákonmi, zatiaľ čo sa hašteria o ľuďmi vytvorené jemné odtiene ich zákona, napríklad dovoliť človeku zanedbávať základné potreby jeho zostarnutých rodičov pretože už prispel darom do chrámovej pokladnice. V Matúšovi 23, 15 Ježis hovorí, že farizeji urobia z ich obrátencov dvakrát takých zrelých pre peklo, ako sú oni sami. Verím, že toto je tiež to, na čo chcel pápež poukázať v tých prekážajúcich pasážach apoštolskej exhortácie. Často hovorí o milosrdenstve k hriešnym, a správne. Rozumie, že je ľahšie viesť k obráteniu človeka v hriechu, ktorý vie, že je hriešnik ako niekoho, kto si myslí, že je spravodlivý, ale v skutočnosti taký nie je.

Zarážajúco dominantný problém cirkvi na Západe v tomto bode dejín je nový druh farizejstva, ktorý je spojený s rozvrátenou morálnou teológiou a neusporiadanou eklesiológiou, kde falošní učitelia nechávajú ľudí veriť, že oni sú spravodliví, aj keď sa prehrešujú proti sexuálnej morálke, alebo učením, že taký hriech nie je hriech.

Tak sa cítia samoospravedlnení v ich viere v nové evanjelium sociálnej spravodlivosti - ale aká vyberavá je tá sociálna spravodlivosť! - a redukujú tak evanjeliá na výber buď-alebo: buď si liberálny disident („milujúci, súcitný“) alebo si farizej („zarytý zákonník“). Môžu sa zmieriť s osobným hriechom, pretože si myslia, že pomáhajú chudobným. A vždy môžu ukázať prstom na tých legalistických farizejov z evanjelií, kedykoľvek je poukázané na ich nový druh pokrytectva a kompromisov s osobným hriechom a omylom. Faktom je, že noví farizeji nielen, že zanedbávajú „to, čo je dôležitejšie“, oni to často aktívne podkopávajú, a v najhoršom prípade prispievajú k smrti nevinných. A robia to, čo je najironickejšie, apelovaním na sociálnu spravodlivosť.

Nikto z nás nie je spravodlivý. Nikto. Všetci potrebujeme prísne skúmanie seba a všetci potrebujeme napredujúce obrátenie, ak máme dúfať, že prinesieme dobré ovocie do sveta, ovocie, ktoré pretrvá. Nesmieme sa prestať modliť za pápeža Františka ako za pastiera Pánovho stáda, stáda, ktoré nikdy nebolo také veľké ani komplexné ako je teraz. Ubi Petrus, ibi Ecclesia. Kde je Peter, tam je cirkev. Cirkev pretrvala počas mnohých zmätkov a neutíchajúcich skúšok počas uplynulých dvoch tisícročí, a bude naďalej rásť a prinášať ovocie do sveta, ak budeme mať oči upriamené  na Ježiša, ktorý v nej prebýva.