Britská štátna zdravotná služba (NHS) hovorí verejnosti, že eutanázia alebo úmyselné zabíjanie pacientov je "nelegálne" v Británii a že "maximálnym trestom je doživotie."
Prístup NHS v prípade Alfieho Evansa však poskytol svetu pripomienku, že zákaz eutanázie v krajine sa stal ničím iným než prázdnou frázou.
Bolo rokmi dobre zdokumentované, že stovky pacientov zomierajú ročne na hlad či smäd v nemocniciach NHS. Ide o jav uľahčený nejednoznačnými smernicami o liečbe na konci života, ktoré umožňujú lekárom a zdravotným sestrám, aby svojvoľne klasifikovali osobu ako "umierajúcu" a prerušili výživu, hydratáciu a iné základné formy podpory života bez hrozby trestu.
Prax hladujúcich a dehydratovaných pacientov, ktorí boli odpísaní ako "umierajúci", urobila z politiky "paliatívnej starostlivosti" NHS nič viac ako program eutanázie, v ktorom sa diagnóza "fatálneho" stavu stala seba-naplňujúca. Výsledkom je systém na elimináciu pacientov, u ktorých sa hovorí, že smrť je "v ich najlepšom záujme", pričom sa používajú zdôvodnenia a metódy mrazivo pripomínajúce nemocnice Tretej ríše zo 40. rokov 20. storočia.
Zlé zaobchádzanie s Alfie Evansom v nemocnici Alder Hey je príkladom systematického prístupu k liečbe na konci života, ktorý je rozšírený v NHS a ktorý údajne vznikol v samotnej nemocnici Alder Hey. Pôvodne nazývaný "Liverpoolsky spôsob liečby" a prezývaný ako "cesta k smrti", v súčasnosti spadá pod rubriku "paliatívna starostlivosť" o zomierajúcich, keď v skutočnosti uľahčuje vraždu pacientov jednou z najkrutejších možných metód: hladovaním a smädom. "Liverpoolsky spôsob pre umierajúce dieťa" vydala NHS organizácia Royal Liverpool Children spoločne s účasťou nemocnice Alder Hey.
Hoci nie je jasné, čo napokon spôsobilo smrť Alfieho Evansa, zdá sa nesporné, že v Alder Hey sa nerozhodli výlučne len pre zastavenie mimoriadneho ošetrenia dieťaťa, no neočakávane odstavili aj jeho respirátor. Šlo o medicínsky nezodpovedný čin, ktorý môže ľahko privodiť pacientovu smrť. Odoprené boli aj postupy, ktoré by Alfemu umožnili dýchať samému, ako napr. tracheostómia. "Liečebný" plán paliatívnej starostlivosti navyše obsahoval podávanie liekov, ako je Fentanyl, ktorý by mohol obmedzovať dýchanie dieťaťa.
Keď sa Alfiemu podarilo samému dýchať napriek náhlemu zastaveniu respirátora a absencii tracheostómie, nemocnica Alder Hey odmietla žiadosti poskytnúť mu doplnkový kyslík. Napokon sa však právnemu zástupcovi Alfieho údajne podarilo oklamať bezpečnostné opatrenia a priniesol chlapcovi kyslíkovú masku - ktorú sa nemocnica snažila následne opakovane odstrániť.
Medzitým nemocnica doslova vyhladovala Alfieho, keď mu odmietla podávať výživu takmer 28 hodín, než nemocničný personál konečne ustúpil a súhlasil s výživou. Potrava, ktorú prijal, však bola údajne minimálna.
Napokon po tom, čo Alfie prežil štyri dni bez pomoci umelého dýchania a bez tracheostómie mu zdravotná sestra údajne podala štyri injekcie neznámych liekov neskoro v noci a do dvoch hodí zomrel. Teraz bol pochovaný bez toho, aby sa udiala obhliadka koronerom, alebo bola vypracovaná toxikologická správa, keďže žiadosti o ne britské súdy zamietli.
Celý príbeh hanebného zaobchádzania nemocnice s Alfiem Evansom zverejnili talianske noviny La Nuova Bussola Quotidiana v angličtine i taliančine v článku s názvom "Ako zomrel Alfie: Všetky fakty." Túto správu nikdy nespochybnila rodina Alfieho Evansa ani Štátna zdravotná služba.
Desiatky tisíc vyhladovaných a dehydrovaných k smrti od roku 2000
Šokujúce zaobchádzanie s Alfie Evansom sa môže príležitostnému čitateľovi javiť ako nič iné než zvláštna a znepokojujúca výnimka z odmietnutia eutanázie Štátnou zdravotnou službou, no nie je tomu tak. Hroznou pravdou je, že opakované a veľmi dôveryhodné správy založené na vládnych úmrtných listoch pacientov NHS dokazujú, doslova desaťtisíce pacientov zomrelo od roku 2000 v dôsledku vyhladovania a smädu v britských nemocniciach. Ešte horšie je, že vlastné politiky NHS výslovne podporujú prax pozastavenia výživy a hydratácie u pacientov, ktorí boli odpísaní ako "umierajúci".
V januári 2017 zverejnil britský denník Sun najnovšie údaje plne sprístupnené verejnosti v súvislosti s hladovaním a dehydratáciou v štátnych verejných nemocniciach na základe štúdie úmrtných listov ľudí, ktorí zomreli v roku 2015 v nemocniciach a domovoch starostlivosti NHS. Je šokujúce, že podľa vlastných záznamov NHS, dehydratácia prispela k úmrtiu 505 pacientov v tom roku a v 351 prípadoch bolo hladovanie prispievajúcim faktorom. Čiastočné štatistiky publikované v roku 2018 týkajúce sa úmrtí v roku 2016 naznačujú, že v tom roku zomrel podobný počet ľudí z totožných príčin.
Vládna spravodajská stanica BBC reagovala na údaje z roku 2015 s článkom, ktorý sa pokúšal minimalizovať závažnosť situácie. V článku sa nachádzali citácie doktorov, ktorí tvrdili, že niektoré prípady boli spôsobené rakovinou žalúdka. Ide o pochybné tvrdenie, keďže obete rakoviny žalúdka môžu s ľahkosťou prijímať stravu intravenózne alebo pomocou prívodnej rúrky. Dokonca aj britská premiérka Therese Mayová poprela, že by sa NHS nachádzala v stave "humanitárnej krízy". Túto frázu použil Britský červený kríž na opísanie masívnych zlyhaní v starostlivosti spôsobených vážnym nedostatkom personálu a finančného zabezpečenia NHS.
Ako môže odísť britská premiérka s odmietaním toho, že systém zdravotnej starostlivosti, ktorý umožňuje každoročne dehydratovať alebo vyhladovať stovky ľudí, sa nachádza v "humanitárnej kríze"? Možno je to preto, že britská spoločnosť voči problému znecitlivela. Ako neuveriteľné sa to môže zdať, tak o stovkách úmrtiach z vyhladovania a dehydratácie sa každoročne pravidelne informuje najmenej už od roku 2000, keď bolo 862 pacientov zabitých primárne alebo čiastočne v dôsledku vyhladovanie alebo dehydratácie v nemocniciach a centrách starostlivosti NHS. Do roku 2010 sa toto strašidelné číslo vyšplhalo ešte vyššie na 1 316 pacientov ročne.
Hoci mnohí z úmrtí sú spôsobené systematickým nevykonávaním starostlivosti zo strany poddimenzovanej NHS, kritici tiež poznamenali, že vlastné smernice zdravotníckeho systému, ktoré fungujú po celé desaťročia, povzbudzovali zdravotnícky personál, aby zaraďoval ľudí do kategórie "umierajúcich". Toto zaradenie následne umožňuje opatrovateľom zastaviť hydratáciu a výživu, ak to považujú za "najlepší záujem" pacienta a poskytnúť im veľké dávky liekov na bolesť, ktoré môžu prispieť k ich úmrtiam.
Britská pôvodná "cesta k smrti": neslávne známy Liverpoolsky spôsob liečby
Skoršia verzia britskej smrtiacej "paliatívnej starostlivosti", známa ako Liverpoolsky spôsob liečby pre umierajúcich pacientov (LCP), vznikla v nemocnici Alder Hey. Výslovne umožňovala lekárom určiť, že pacient "umiera" na základe vágnych a povrchných kritérií, a následne im uprieť výživu a hydratáciu, ak to považovali za "najlepší záujem pacienta". Taktiež umožňovala lekárom poskytnúť sestrám veľké množstvo ďalších liekov na bolesť a dovoliť im meniť dávky spôsobom, ktorý mohol podľa kritikov spôsobiť smrť alebo ju urýchliť.
Ešte horšie bolo, že nemocnice dostali finančné stimuly k umiestňovaniu ľudí do LCP, čo spôsobilo, že sa z "konečnej" diagnózy stal seba-napĺňajúci trest smrti. Jeden doktor, profesor Patrick Pullicino sa pre britské média vyjadril, že osobne zachránil niekoľko pacientov umiestnených do LCP tým, keď trval na ich odstránení z tohto spôsobu liečby.
Výsledok podľa lekárov a rodín pacientov, o ktorých príbehoch sa informovalo v britských médiách, boli pacienti prosiaci o vodu, ktorú im zakazoval zdravotnícky personál a žužlajúci špongie, keď zomierali na smäd. LCP sa stál známy ako "cestou k smrti".
Bernadette Lloyd, sestra na pediatrii v hospici, bola vydesená svedčiť o tom, ako boli deti vyhladované a dehydratované k smrti, popri tom ako ich rozožierala rakovina a iné choroby v zariadeniach NHS.
"Rodičia sa cítili byť donútení vo veľmi traumatizujúcej dobe k súhlasu, že je to správne pre ich dieťa, o ktorom im lekári povedali, že im zostáva len pár dní života. Je veľmi ťažké predpovedať smrť," povedala pre britský Daily Mail v roku 2012. "Videla som "značné" množstvo zotavených detí po tom, ako sa dostali z tejto cesty."
"Videla som tiež umierať deti pri strašidelnom smäde, pretože tekutiny z nich unikajú, kým nezomrú," povedala Lloyd. "Bola som svedkom toho, ako 14 ročný chlapec s rakovinou zomrel, pričom jazyk mal prilepený k ústam, keď mu lekári odmietli hadicou dodať tekutiny. Jeho smrť bola bolestivá pre neho a rovnako pre nás, sestry, keď sme sa na to pozerali. Toto je skrytá eutanázia."
Staršia žena, 90-ročná Kathleen Vine, bola prijatá do nemocnice NHS s vykĺbeným ramenom a potom sa jej rozvinul zápal pľúc. Vtedy sa zamestnanci nemocnice rozhodli umiestniť ju do LCP. Nad jej posteľ umiestnili znamenie "nepodávať ústami" a odmietli ju kŕmiť alebo dať sa napiť napriek jej zúfalým žiadostiam.
"Pamätám si iba, že ma nekŕmili. Hore nad mojou posteľou umiestnili "nepodávať ústami" a ja som prosila o jedlo," povedala pre BBC v roku 2013. Lekári a zdravotné sestry ignorovali jej požiadavky.
Keď sa jej vnuci pýtali na vysvetlenie, zdravotnícky personál trval na tom, že umiera, ale neposkytli žiadne vysvetlenie tohto tvrdenia. Tiež povedali, že ich ruky boli zviazané a že nemali povolené ju kŕmiť. Po tom, čo jej rodina naďalej trvala na vysvetlení, začali pani Vine kŕmiť a dali jej aj napiť. Prežila.
"Bola som odsúdená k smrti. Ak by som nemala svoju rodinu, bola by som dnes mŕtva. Bola by som len ďalším číslom v knihách," povedala Vine. Dodala, že jej je ľúto ďalších starších pacientov na oddelení, ktorí nemali žiadnu rodinu, aby ich bránila pred LCP.
Nové smernice pokračujú v uľahčovaní eutanázie prostredníctvom vyhladovania
Počas obdobia Liverpoolskeho spôsobu liečby sa každoročné úmrtia pripisované hladu a dehydratácii zvýšili o 50% na neuveriteľné maximum v roku 2010, čo viedlo k masívnemu protestu proti tejto praxi, s ktorou sa napokon skoncovalo v roku 2014. V decembri 2015 bol ustanovený nový súbor smerníc, ktorý nariaďuje, že pacienti sa už nebudú zaraďovať na štandardizovaný plán umierania a namiesto toho dostanú individuálne plány starostlivosti. Kritici však odsúdili tieto usmernenie ako len "premenovanie" LCP a varovali, že pacienti budú naďalej zraniteľní voči zlému zaobchádzaniu.
Nové smernice z decembra 2015 prijaté NHS, tzv. "Starostlivosť o umierajúcich dospelých v posledných dňoch života," umožňujú zdravotníckemu personálu používať "individualizovaný prístup" pri "zvažovaní klinicky asistovanej hydratácii umierajúcej osoby". Toto posudzovanie by malo vziať do úvahy veci ako "ich úroveň vedomia", "ich úroveň smädu" a "či je možné aj dočasné zotavenie."
Dôsledky sú zrejmé: pacientovi v bezvedomí alebo pacientovi, ktorý nie je schopný naznačiť smäd, alebo pacientovi, ktorý bol odpísaný ako nespôsobilý na dočasné zotavenie, môže zdravotnícky personál odmietnuť hydratáciu.
Smernice navyše ukladajú pacientov informovať, že "nie je isté, či sa v prípade odmietnutia klinicky asistovanej hydratácie urýchli smrť."
V detailnejších protokoloch stanovených na implementáciu smerníc sa objavuje opakovanie tvrdenia z Liverpoolskeho spôsobu liečby, že zadržanie hydratácie môže byť v "najlepšom záujme" pacienta: "Ak sa dieťaťu alebo mladému človeku podajú ústami alebo intravenózne tekutiny, pravidelne kontrolujte toto rozhodnutie, aby ste sa uistili, že je naďalej v ich najlepšom záujme."
Ešte znepokojujúcejšia je však skutočnosť, že súčasné smernice pre dospelých vôbec neuvádzajú výživu pre umierajúcich pacientov. Neposkytli sa žiadne smernice, aby sa zabezpečilo, že umierajúcim pacientom ako Alfiemu Evansovi nebude žiadnym spôsobom poskytovaná výživa. Odopretie výživy pacientov, ako 28 hodín v prípade Alfieho, kompletne spadá do nových smerníc.
O ostatných opatreniach na podporu života sa taktiež v nových smerniciach nehovorí. Tým sa zjavne prenecháva rozhodnutie o zastavení podpory základných životných funkcií, napr. respirátora, ako aj iných liečebných postupov, na posúdenie lekára.
Doktori dokážu diagnostikovať osobu ako "umierajúcu" na základe nejasných kritérií, ako napr. "zvýšenej únavy a straty apetítu" či "zmien v komunikácií, zhoršujúcej sa mobility či stavu výkonnosti, sociálnej neúčasti,". Všetky tieto znaky môžu byť spojené so symptómami normálneho ochorenia a dokonca s klinickou depresiou.
Smernice NHS "Paliatívna starostlivosť pre dojčatá, deti a mladých ľudí s život-obmedzujúcimi podmienkami", ktoré boli zverejnené v roku 2016, taktiež hovoria o možnosti, že hydratácia "umierajúceho" pacienta nemusí byť "v jeho najlepšom záujme". Rovnaká možnosť sa spomína pri podávaní výživy.
Patrick Pullicino, profesor klinickej neurovedy na Univerzite v Kente, ktorý bol jedným z prvých, čo sa verejne ozvali o devastujúcich účinkoch Liverpoolskeho spôsobu liečby, napísal v roku 2015 článok pre britský Daily Telegraph, kde varoval pred podobne smrteľnými postupmi, ktoré naďalej prebiehajú pod novými názvami. Pullicino tiež upozornil na nové navrhované smernice, ktoré vytvárajú "katastrofu dezinformácií, skreslení a nejednoznačností" vedúcu k smrti ďalších NHS pacientov.
"Dehydratácia bola centrálnym mechanizmom smrtí u LCP. Napriek ukončeniu LCP som bol často svedkom vážne dehydrovaných starších pacientov na nemocničných oddeleniach," napísal Pullicino. "Pokiaľ sa nestane normou a nebude to monitorovať Komisia pre kvalitu starostlivosti, že nemocnice budú povinné poskytovať výživu a hydratáciu primeranú fyziologickým potrebám pacientov a bez ohľadu na prognózu, paliatívna starostlivosť bude naďalej smrteľná," dodal.
Pullicino tiež spochybnil tvrdenie nových smerníc, že "nie je isté, či neposkytovanie klinicky asistovanej hydratácie urýchli smrť."
Tvrdenie je "úplne nepravdivé," povedal pre Catholic Herald. "Neposkytovanie hydratácie určite zabije človeka, ak nedokáže prijímať vodu ústami."
Katolícka lekárska asociácia, pod ktorú spadá vyše 500 britských lekárov, súhlasila s hodnotením Pullicina. Ako informuje Catholic Herald, toto stanovisko podporuje aj britská Aliancia pre zdravotnícku etiku, koalícia lekárskych skupín dodržiavajúcich Hippokratovu medicínu.
"Jednoducho neakceptujeme názor, že umierajúci nepociťujú smäd. Rovnako nesúhlasíme s tým, že ústna hygiena zmierňuje smäd," napísal predseda Aliancie pre zdravotnícku etiku v liste Národnému inštitútu pre excelentnosť v oblasti zdravotníctva a starostlivosti, ktorý vypracoval smernice pre NHS.
"Návrh smerníc nič nehovorí o výžive. Prečo je tomu tak? Dozvedeli sme sa o úmrtiach, ktoré sú spôsobené dehydratáciou a pacientoch, ktorí niekoľko týždňov hladovali," dodal.
Ak je prípad Alfie Evans nejakým náznakom, zdá sa, že úmyselné vyhladovanie pacientov a zadržiavanie základných foriem starostlivosti zostáva štandardnou praxou v nemocniciach NHS. Skutočnosť, že nemocnica Alder Hey bola schopná na 28 hodín zamedziť výživu pre Alfieho Evansa, dokonca aj keď bol prípad intenzívne sledovaný v médiách, je mrazivým znamením toho, ako hlboko zakorenené je vyhladovanie chorých a umierajúcich v postupoch NHS.
Britského sudcu rozčúlilo porovnanie Alfieho prípadu k praktikám nacistickej eutanázie
Počas súdneho konania, ktoré viedlo k zastaveniu životnej podpory Alfieho Evansa, vyvolal nemecký doktor a profesor medicíny hnev britského sudcu Anthony Paula Haydena, keď poukázal na nebezpečenstvo napodobňovania postupov nacistickej eutanázie v prípade Evansa. Obavy lekára však boli opodstatnené.
Profesor Nikolaus Haas, vedúci lekár Oddelenia pediatrickej kardiológie a intenzívnej starostlivosti Univerzitnej nemocnice Ludwiga Maximilána (LMU) v Mníchove, sudcovi Haydenovi povedal, že Alfieho choroba bola takmer určite smrteľná, no poznamenal: "Odstúpenie od liečby okamžite povedie k jeho smrť a to určite nie je v jeho záujme. Je jasné, že v jeho najlepšom záujme by mala byť možnosť pre Alfieho prežiť pravdepodobne krátky zvyšok jeho života v dôstojnosti spolu s jeho rodinou, ak si tak prajú jeho rodičia, tak doma, čo je podľa mňa najlepšie pre neho, mimo nemocnice alebo hospica či inej inštitucionálnej formy starostlivosti."
Haas potom dodal: "Kvôli našej histórii v Nemecku sme sa naučili, že existujú určité veci, ktoré jednoducho nevykonáte s ťažko postihnutými deťmi. Spoločnosť musí byť pripravená starať sa o tieto ťažko postihnuté deti a nerozhodnúť, že podpora života musí byť odmietnutá proti vôli rodičov, ak existuje neistota o pocitoch dieťaťa, ako je tomu v tomto prípade."
Sudca Hayden nazval Haasove pripomienky "poburujúcimi a nevhodnými" a tvrdil, že "vyjadrené názory nemajú žiaden vzťah k prípadu a nezaoberajú sa faktami."
Haasove poznámky zrejme zasiahli citlivé miesto. Vyhlásenia lekára mali skutočne súvis s prípadom Alfieho Evansa. Alfie bol odsúdený zomrieť kvôli brutálnemu odpojeniu od respirátora, na ktorý si jeho telo zvyklo, ako aj pre zadržanie výživy a chemické znemožnenie jeho dýchania. Všetky tieto postupy sú dokonale v súlade s reguláciami NHS pre pacientov diagnostikovaných ako "umierajúcich". Okrem toho ospravedlňoval opatrenie na základe toho, že bolo v "najlepšom záujme" Alfieho.
Nemecké nemocnice viedli od začiatku do polovice 40. rokov podobné postupy pre tých, ktorí mali vážne zdravotné hendikepy a degeneratívne ochorenia, pričom hlavným cieľom boli deti.
Nacistická politika eutanázie bola spustená v roku 1939 s neslávne známym "T4" programom, ktorý usmrcoval postihnuté deti v plynových komorách. Po protestoch rodičov bol však program nahradený všeobecnou politikou zabíjania detí tým, že ich vyhladovali a predávkovali, alebo im striekli smrteľné injekcie v nemocniciach a domovoch starostlivosti, kde žili. Nový prístup umožnil lekárom, aby maskovali eutanáziu pacientov omnoho jednoduchšie. Deti mohli byť vykreslené ako "choré" a "umierajúce" a odhaliť ich vraždy bolo oveľa náročnejšie.
Celkovo sa odhaduje, že nacistická politika eutanázie zabila 200 000 pacientov v rokoch 1939 až 1945, z ktorých väčšina bola deťmi a hlavná časť, približne 130 000, bola zabitá predávkovaním, podvýživou a smrtiacimi injekciami.
Sudca Hayden, na obranu svojho rozhodnutia priradiť Alfieho Evansa k paliatívnej starostlivosti NHS "cesta k smrti", citoval smernice vydané britským Kráľovským kolégiom pediatrie a detského zdravia s názvom "Rozhodovanie o obmedzení liečby v život-obmedzujúcich a život-ohrozujúcich" podmienkach u detí: Rámec pre prax."
Smernica výslovne umožňuje odoprieť "život udržiavajúce liečby" (LST) u detí, ak sa ich "kvalita života" považuje za nedostatočnú na odôvodnenie ich pokračujúcej existencie. Medzi takéto "život udržiavajúce liečby" sú uvedené "klinicky asistované vyživovanie a hydratácie."
Britská vláda a zdravotnícki pracovníci si tak zvykli na túto krutú a barbarskú formu zlého zaobchádzania s pacientmi, že zrejme nedokážu rozoznať nacistickú formu eutanázie, ktorá sa odohráva pred ich očami. Zdá sa, že na úrovni lekárskej etiky v súčasnosti vyhráva "bitku o Britániu" dávno mŕtva Tretia ríša.