Postmoderný človek, hovorí kardinál Sarah, je závislý na „silnej droge“, ktorou je hluk. Od tejto drogy síce „chorľavie, ale aj tak ho uspokojuje“. „Opíja“ sa hlukom aby poprel realitu; aby „umŕtvil vlastnú bezbožnosť.“ Je priľnutý na „morfínovej pumpe“ vzrušenia; pohľad má „chorý, akoby stále pod vplyvom drog, oči už nedokáže zavrieť na dlhší čas a odpočinúť si“. Má ich „červené“ od blikajúcej obrazovky svojho „svetelného žalára“. Sú trýznené „diktatúrou imidžu“, či už vizuálneho alebo „zvukového“. Preto kardinál Robert Sarah vydáva novú, veľmi pôsobivú knihu s názvom „Moc ticha – proti diktatúre hluku“.
Táto diktatúra „úporne a tvrdohlavo nenávidí ticho“. „Bridí“ sa jej kľačať pred Bohom. Preto zavádza „pravdy“, vytvorené médiami a „potvrdené vymyslenými obrazmi a dôkazmi“, podvrhmi a nekonečnou „hrou tieňov“. V televíznych show sa všetci usmievajú nad potratmi, na Facebooku naživo prebiehajú vraždy a znásilnenia, deti na svojich smartfónoch sledujú tvrdú pornografiu. Ani Platónova jaskyňa nikdy nevyzerala tak pekelne, ako toto.
Svet tieňov však, žiaľ, pôsobí aj vo vnútri Cirkvi. Vatikán sa oháňa pornografickými obrazmi vo svojom výchovno-vzdelávacom programe o sexe pre tínedžerov. Predtým hostil propotratových populačných revízorov, ktorí vykrikovali, že „životné prostredie skolabuje, ak bude viac ľudí“, a na sviatok Nepoškvrneného počatia Božej Matky v roku 2015 zinscenoval záhadnú, fantasmagorickú „New Age“ svetelnú show pre Matku zem.
„Naše oči už nenachádzajú tmavý priestor odpočinku", hovorí kardinál Sarah, „ani naše svedomie už nerozpoznáva hriech.“ Vo svete, ktorý je už „opitý od (sústavného) rozprávania“, niektorí kňazi „stále iba hovoria a hovoria“ len preto, aby z médií počuli „odozvu“ na svoje nekonštruktívne a nemiestne „hlúposti“.
Kardinál Sarah nám predkladá absolútne jasné ultimátum: „Boh alebo nič, ticho alebo hluk“. Spojitosť medzi hlukom a nihilizmom je priam zlovestná: „Zabíjaním ticha človek úkladne vraždí Boha. A „úkladná vražda“ Boha potom umožňuje „smrti obchádzať okolo ako lev a striehnuť“; postmoderná doba „odmieta smrť“, a predsa ju „paradoxne neustále oslavuje“ a zároveň „zapríčiňuje“. (nihilizmus – viera v nič, v ničotu, na rozdiel od neexistencie viery; pozn. prekl.)
Človeku to pripomína samovražedného protagonistu románu The Sound and the Fury (Bľabot a bes) od Williama Faulknera, „ktorý miloval iba smrť, miloval a žil v úmyselnom a takmer zvrátenom očakávaní smrti“, až kým sa napokon sám nevrhol do jej pažeráka. Naša kultúra, ktorá miluje iba smrť je, ako nedávno povedal kardinál Sarah, na „diaľnici a rúti sa do pekla“. V jeho predchádzajúcej knihe Boh alebo nič sa slovo ´peklo´ vyskytlo dvadsaťdvakrát, a popisovalo na jednej strane „drzé“ popieranie pekla, a zároveň naše „strmhlavé rútenie sa“ do „pozemského pekla“, do jedného z „posledných stupňov civilizácie rozdelenia“.
Moc ticha nás prenesie do „fyzickej“ alebo „vnútornej“ púšte, ktorá nás „naučí bojovať proti zlu a všetkým našim zlým sklonom.“ Tam, tvárou v tvár „hladu, smädu a ... duchovnému zápasu“, zažijeme očividné a citeľné pôsobenie tichého asketizmu. Tam zápasíme, aby nás „spaľoval horiaci ker Božej lásky“; aby sme vyžarovali „nádheru Krista“, ako mnísi, ktorých tváre sú „zbrázdené vráskami a spaľuje ich vnútorný oheň Božieho mlčania“.
Ticho nás poháňa smerom k neznámemu ´územiu´, ktorým je Boh. Svedčí o tom aj nespokojnosť sv. Augustína s „krajinou tieňov“; nárek sv. Gregora Veľkého nad „vyhostením spred Božej tváre“; let ako na krídlach od sv. Terezky z Lisieux k tichej adorácii; pretože „jazyk, ktorému Boh najlepšie rozumie, je tichá láska“, hovorí sv. Ján z Kríža.
Kardinál Sarah prirovnáva tichú lásku k „dymu z kadidla“, ktorý stúpa pred Boha (Zjv 8, 1-4). Kontemplatívny život nazýva „tichou zápalnou obetou“, ktorej vôňa „potešuje a oblažuje“ srdce Boha. Opisuje úžasné ticho, ktoré obklopuje kláštor Grande Chartreuse za podvečerného súmraku po Vešperách a ničím „nenahraditeľné hodiny“, strávené na kolenách „v tme pred Najsvätejšou Sviatosťou.“
Tento úžas nám napokon v „posvätnom tichu zatvorí ústa, ako celebrantovi, ktorý pri výkone svojich kňazských povinností zapáli kadidlo pred Bohom a v tichosti adoruje.“ Liturgické ticho chráni toto tajomstvo pred jeho „profánnym zbanalizovaním“. Je to „zvukový závoj“, niečo ako rúško, čo prikrýva cibórium a svätostánok, na rozdiel od jeho reálnej prítomnosti. Gregoriánsky chorál býva „pretkávaný“ mystickým tichom a v latinskej liturgii sú tie „najtajuplnejšie slová“ Kánonu a konsekrácie „zahalené závojom ticha“, veď „neznížime predsa automaticky aj my hlas, keď hovoríme tie najdôležitejšie slová – slová lásky“?
Ľudská urečnenosť teda „znižuje“ význam tajomstva, „slová zničia všetko, čo ich presahuje“. A "liturgia“, hovorí kardinál Sarah, „je chorá“, trpí na istý druh „sekularizácie, ktorej zámerom a cieľom je zakázať ticho“. Je dnes nainfikovaná „hlučnou neformálnosťou“, „večnou prítomnosťou mikrofónov“, „rozvláčnymi spevmi“ a „nekonečnými povrchnými (flat and horinzontal - v originále. Editor) komentármi“. Niektorí sa všemožnými prostriedkami usilujú odstrániť kľačanie a zničiť „gestá a výrazy nebeskej liturgie“ (Zjv 7, 11).
Svätý Ján Chryzostom svojho času napomenul svoje stádo, aby k Eucharistii nepristupovali „hlučne a nežartovali“ pri tom, veď aj „anjeli, ktorí strážili Ježišov hrob to robili s bázňou a sústredením“. Kardinál Sarah sa preto čuduje:
„Čo by asi povedali svätí o našich dnešných procesiách? Koľkí kňazi cestou k obetnému oltáru stále rozprávajú, diskutujú, zdravia ľudí ... Prečo je toľko ľahkovážnosti, povrchnosti a svetskosti v čase Najsvätejšej obety? ...
Veľa horlivých kresťanov, ktorí naozaj úprimne prežívajú Kristovo Umučenie a smrť na Kríži, už viac nemá síl upozorňovať s bolesťou kňazov a biskupov, ktorí sa usilujú vystupovať ako zabávači a robia zo seba hlavných protagonistov Eucharistie. Títo veriaci nám hovoria: „My sa nechceme zhromažďovať s ľuďmi okolo človeka! My chceme vidieť Ježiša! Ukážte nám Ho v tichu a v pokore vašej modlitby!“
Kardinál Sarah neustupuje zo svojho postoja aj napriek rôznym názorom, s ktorými sa stretáva za posledný rok, keď vyzýva kňazov, aby sa „čo najskôr vrátili“ k slúženiu svätých omší Ad Orientem (smerom na východ). Pri nedávnom prejave na desiate výročie vydania Apoštolského listu pápeža Benedikta XVI Summorum Pontificum (špecifikuje v ňom okolnosti, za ktorých kňazi latinskej cirkvi môžu sláviť tridentskú omšu; pozn. prekl.) kardinál Sarah jasne pomenoval „vážnu a hlbokú krízu“, v ktorej sa ocitá Cirkev a jej liturgia. Vyjadril žiaľ nad „relativizmom v dogmatickej, morálnej a disciplinárnej náuke Cirkvi“, nad „znesväcovaním a trivializáciou“ liturgie a nad „čisto sociálnym a horizontálnym chápaním poslania Cirkvi“.
„Mnohí odmietajú vziať na vedomie, že Cirkev vedome búra svoje dogmatické, liturgické, morálne a pastoračné základy, a tým v skutočnosti ničí samu seba“, vyhlásil kardinál Robert Sarah.
V nedávnom interview sa ďalej vyjadril o „veľmi vážnom riziku roztrieštenia a schizmy (rozkolu), ak jednotlivé národné Cirkvi budú sami rozhodovať o ... doktrínach a morálnych princípoch“. V Moci ticha opisuje prechod od „tichého odpadlíctva“ k „bojovnému odpadlíctvu“ a že kajúcnosť sa stane „traumatizujúcim stavom duše“. „Vzniká dojem, že hriech už viac neexistuje“ – akoby niektoré stavy, napríklad cudzoložstvo, boli iba „stupňami“ k akémusi „vzdialenému ideálu“.
Vo svojom prejave o Summorum Pontificum kardinál Sarah opisuje, kde má táto naša kríza korene; vzniká v Cirkvi, ktorej STREDOBODOM už viac nie je Boh a jeho adorovanie, ale človek s ukážkou svojich schopností ´robiť´ niečo, čím sa počas omše zamestná“ a zároveň nás varuje: „Svätá omša sa častokrát svätokrádežne redukuje iba na jednoduché žoviálne stretnutie, na slávenie svetskej hostiny, na oslavu spoločenstva ako takého, ba čo viac, ľudia sa ľahostajne odvracajú a nechcú vidieť hrôzu života, ktorý viac nemá zmysel, neprežívajú posvätnú bázeň zo stretnutia sa s Bohom z tváre do tváre, a neboja sa, že Jeho zrak odhalí všetko a prinúti ich pozrieť sa pravdivo a neoblomne na ohyzdnosť ich vnútorného života. Svätá omša však nie je zábavným rozptýlením. Je živým sprítomnením obety Krista, ktorý zomrel na kríži ...
Áno: uši boľavé, oči červené od falošného mihotania na stenách postmodernej jaskyne, duša ubolená nie z ukecaného sebapredvádzania a párminútového „rozptýlenia“ ako hviezda pri mikrofóne, ale z vlastnej vnútornej prázdnoty a „ohyzdnosti“. Všetci veriaci majú predsa „plné právo“ na liturgickú „nádheru, posvätnosť, ticho a adorovanie tvárou v tvár Bohu.“
Duša totiž túži byť, ako hovorí aj sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice „ozvenou večného ´Sanctus-Svätý´, napodobňujúc tak blahoslavených a svätých, ktorí sa ustavične klaňajú Bohu a zvelebujú ho (Zjv 7, 11). Duša dychtí po tom, aby ju láskyplne „premohla“ Božia nádhera a vznešenosť, aby mohla „upadnúť do hlbokého a dôkladného ticha.“
Táto tichá chvála je „posledným úsilím duše, ktorá je preplnená a nemôže viac hovoriť“ (Lacordaire). Kardinál Sarah nás uisťuje, že práve toto je ten „najmocnejší skutok v boji proti zlu“ – v boji proti postmodernému upadaniu do bezbožnej a hrozivej „priepasti temna“.
Ako bojujete proti diktatúre hluku? Napíšte nám do FB komentov. Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO.