VATIKÁN- Na webstránke Vatikánskych novín dnes vyšla dlhá esej v piatich jazykoch. Arcibiskup Gerhard Muller, prefekt Kongregácie pre náuku viery, v nej píše, že učenie Katolíckej cirkvi prísne zakazuje, aby k sviatosti prijímania pristupovali rozvedení a opätovne zosobášení katolíci.
Výroky pápeža Františka počas návratu zo Svetových dní mládeže v Riu o jeho pohľade na rozvedených a znovu zosobášených katolíkov viedli ku špekuláciam, že sa v tejto dlhej katolíckej tradícii chystá zmena. Tento názor ešte posilnila blížiaca sa októbrová synóda o rodine. Avšak keď jedna nemecká diecéza prijala pokyny pre prijímanie pre rozvedených a znovu zosobášených,Vatikán kritizoval tento krok s tvrdením, že spôsobí veľký zmätok.
Arcibiskup Muller potvrdil názor Vatikánu a vo svojej eseji popísal rozsiahle cirkevné učenie o manželstve a jeho trvaní. To výslovne odmieta populárne argumenty, ktoré by v praxi dovoľovali takúto zmenu. Tým vysvetľuje aj ďalšie otázky týkajúce sa niektorých pripomienok pápeža Františka o výhrade vo svedomí.
Arcibiskup píše:
Často sa navrhuje, aby sa znovu zosobášní rozvedení veriaci mali možnosť rozhodnúť sa podľa svojho svedomia, či pristupovať k svätému prijímaniu. Tento argument na základe problematickej predstavy o „svedomí“ zamietol dokument Konkgregácie pre náuku viery v roku 1994.
Prirodzene veriaci musia na každej omši vždy zvážiť, či je možné ísť na prijímanie. V tomto prípade bude ťažký a nevyznaný hriech vždy prekážkou.
Rovnako majú povinnosť formovať svoje svedomie a založiť ho na pravde. Preto počúvajú cirkevné magistérium, ktoré im pomáha, aby neodbočili od pravdy o dobre človeka. Aby v obzvlášť v ťažkých otázkach dospeli k pravde a s istotou sa jej pridržiavali. (Veritatis Splendor, 64)
Ak sú znovu zosobášení manželia subjektívne vo svojom svedomí presvedčení, že ich predchádzajúce manželstvo bolo neplatné, musí to byť objektívne preukázané pred kompetentným manželským tribunálom. Manželstvo nie je len nejaký vzťah dvoch ľudí pred Bohom, je to podstata Cirkvi, prísaha. Nie je na danom jedincovi rozhodovať o jej platnosti, ale skôr na cirkvi, v ktorej sú jednotlivci spojení v pravde a duchu.
Ak predchádzajúce manželstvo dvoch rozvedených a zosobášených veriacich bolo platné, žiadne okolnosti nemôžu uznať platným ich nový zväzok. Preto je prijímanie sviatosti nemožné. Svedomie jednotlivcov je bez výnimky viazané touto normou. (kardinál Joseph Ratzinger, Pastoračný prístup musí byť založený na pravde, L’Osservatore Romano, anglické vydanie, 7. December 2011, s. 4)
V článku je aj odkaz pre tých, ktorí tvrdia, že Božie milosrdenstvo môže obísť pravidlá Cirkvi o svätom prijímaní. Napríklad v takých ťažkých situáciách, ak sa manželstvo platné v očiach Cirkvi skončilo rozvodom kvôli násiliu či inej tragédii.
Ďalším častým argumentom, aby rozvedení a znovu zosobášení manželia mohli pristupovať k sviatostiam, je milosrdenstvo. Vzhľadom na to, že sám Ježiš prejavil solidaritu s utrpením, a vylial svoju lásku na trpiacich, je milosrdenstvo veľkou čnosťou pravého učeníctva.
To je správne. Chýba tu však znak, na ktorom je postavená posvätná teológia. Celé tajomstvo sviatosti je dielom Božieho milosrdenstva. Nemôžeme len tak všetko zmietnuť preč tým, že sa naň odvoláme. Cieleným odvolávaním sa na Božie milosrdenstvo zľahčujeme Boží obraz a naznačujeme, že Boh nemôže urobiť nič iné, len odpustiť nám.
Tajomstvo Boha zahŕňa nielen jeho milosrdenstvo, ale aj jeho svätosť a spravodlivosť. Ak by sme chceli umenšiť tieto Božie vlastnosti a nebrali by sme hriech vážne, nakoniec by Božie milosrdenstvo k človeku ani nebolo možné.
Ježišovo stretnutie s cudzoložnicou bolo plné milosrdenstva. Ale sám Ježiš jej povedal: Choď a viac nehreš (Jn 8:11). Božie milosrdenstvo nás neoslobodzuje od nasledovania jeho príkazov a pravidiel Cirkvi. Dodáva nám milosť a potrebnú silu, aby sme sa mohli po páde zdvihnúť a žiť svoj život v plnosti podľa obrazu nášho nebeského Otca.
Esej končí apelovaním na pastorálnu starostlivosť o katolíkov, ktorí sa ocitli v takejto ťažkej situácii. „Cesta, ktorú cirkev ukazuje, nie je v ich záležitostiach ľahká. Napriek tomu by mali vedieť, že ich cirkev ako spoločenstvo spásy na tejto ceste sprevádza. Ak sa obe strany budú usilovať porozumieť cirkevnej praxi a nebudú pristupovať k svätému prijímaniu, poskytujú tak vlastné svedectvo o nerozlučiteľnosti manželstva.“