Dávno som počul o slovách Pápeža Pavlovi VI a jeho zmienke o "dyme Satana", ktorý vstúpil do Cirkvi. Väčšina odkazov na tento výrok nespomína, kedy to povedal a v akom kontexte. Výrok bol zrejme vyrieknutý 29. júna, 1972 Pápežom Pavlom VI. na deviatom výročí jeho vymenovania, počas kázania pri príležitosti slávnosti svätého Petra a svätého Pavla. Taliansky text je tu. Pokiaľ viem, doposiaľ nebol zverejnený žiadny oficiálny preklad. 13. novembra 2006 Jimmy Akin uverejnil na svojom blogu preklad kázania zhotovený otcom Stephanosom Pedranom. Prosím berte na vedomie, že preložený text predstavuje sumár toho, čo Pápež povedal a teda nejedná sa o doslovný preklad. Preklad otca Pedrana znie nasledovne:
DEVIATE VÝROČIE MENOVANIA JEHO SVÄTOSTI
KÁZANIE PAVLA VI
SLÁVNOSŤ SVÄTÝCH APOŠTOLOV PETRA A PAVLA
ŠTVRTOK, 29 JÚN 1972
Vo štvrtok večer, 29 júna, sa koná slávnosť svätého Petra a Pavla, v prítomnosti značného množstva veriacich, prichádzajúcich každoročne z každého kúta zeme, Svätý otec celebruje omšu a začiatok desiateho roka jeho Pontifikátu ako nástupcu svätého Petra.
Spolu s dekanom Svätého kolégia pánom kardinálom Amletom Giovannim Cigonanim a prodekanom pánom kardinálom Luigiom Tragliom je tu dnes v Ríme tridsať kardinálov z Kúrie a niekoľko pastierov diecéz.
Dvaja páni kardináli z oboch rádov sprevádzajú Svätého otca k oltáru.
V kompletnom sprievode je diplomatický zbor prijímaný Svätou stolicou spolu so zástupcom štátneho tajomníka arcibiskupom Giovannim Benellim a tajomníkom Rady pre verejné záležitosti Cirkvi arcibiskupom Agostinom Casarolim.
Interpretujeme kázanie jeho svätosti.
Svätý otec začal vyjadrením veľkej vďačnosti k všetkým bratom a sestrám, ktorí sú prítomní v bazilike a všetkým tým, ktorí sú ďaleko, no sú duševne spojení s nimi, ktorí sa zúčastňujú svätého obradu, cieľom ktorého je celebrovať apoštola Petra, ktorému je zasvätená vatikánska Bazilika ako privilegovaný strážca jeho hrobu a pozostatkov a apoštola Pavla, s ktorým je navždy spojený apoštolský dizajn a kult. On (Svätý otec) pripojil k tomu cieľu ďalší zámer: pripomenúť si výročie jeho voľby v súvislosti s rybárom Šimonom, synom Jonaha, ktorého Kristus nazval "Petrom" - s podobnosťou tiež v úlohe rímskeho biskupa, Pápežom univerzálnej cirkvi, viditeľným a najpokornejším vikárom na zemi Krista, pána. Najväčšia vďačnosť patrí tomu, ako prítomnosť toľkých veriacich jemu samotnému, v znamení jeho (Svätý otec) chudobnej osoby, ukazuje ich lásku ku Kristovi, a to ho ubezpečuje o ich vernosti a zhovievavosti voči nemu, no nie menej ako ich utešujúci záväzok, pomôcť mu pri ich modlitbách.
CIRKEV JEŽIŠOVA, CIRKEV PETROVA
Pavol IV nechcel ďalej hovoriť v jeho krátkej reči o ňom, svätom Petrovi, pretože by to trvalo pridlho a bolo by to pravdepodobne zbytočné pre každého, kto už pozná jeho podivuhodný príbeh; on (Svätý otec) si neprial hovoriť ani o sebe, keďže už o ňom bolo mnohé vypovedané v tlači a v rádiu. Napriek tomu im vyjadril svoje uznanie (rádiu a tlači). Svätý otec si skôr želal rozprávať o Cirkvi, ktorá sa mu v tom momente a z jeho pohľadu rozprestrela pred jeho očami v najväčšej a najzložitejšej panoráme. Sám sa obmedzil k opakovaniu fráz apoštola Petra, ako ich Peter predniesol k obrovskej katolíckej komunite, nim prednesené v prvom liste, ktorý sa nachádza v kánone spisov Nového zákona. Táto najkrajšia správa poslaná z Ríma prvým kresťanom do Malej Ázie, ktorí boli čiastočne židovského pôvodu, z časti pohania, akoby ukazovala priamo od začiatku univerzálnosť Petrovej apoštolskej služby. Táto správa má parentický charakter; t.j. charakter nabádania, no nechýba jej dogmatické učenie, a frázy, ktoré Pápež cituje majú presne ten charakter, že nedávny Koncil ju zakotvil ako jednu z charakteristických učení Koncilu. Pavol VI vyzval všetkých k počúvaniu, ako by to prednášal sám svätý Peter, zatiaľ čo on (Pavol VI) to bude tlmočiť.
Po pripomenutí pasáže z Exodusu, ktorá hovorí ako Boh, pri rozhovore s Mojžišom predtým než mu dal Zákon, povedal: "Urobím z týchto ľudí kráľovské kňazstvo," Pavol VI povedal, že svätý Peter prevzal túto pomerne nadnesenú a veľkolepú frázu, a použil ju na nový ľud Boží, dediča a pokračovateľa biblického Izraela, k formovaniu nového Izraela, Kristovho Izraela. Svätý Peter povedal: Tento ľud bude kráľovské kňazstvo, ktoré bude oslavovať Boha milosti, Boha spásy.
Svätý otec podotýka, že niektorí jednotlivci nepochopili túto frázu, akoby kňazstvo bolo jediným rádom a ako by to bolo oznámené všetkým, ktorí sú v mystickom tele Krista, všetkým kresťanom. Toto pochopenie je pravdivé iba potiaľ, čo sa nazýva spoločným kňazstvom, no rada nám hovorí a tradícia nás už naučila, že tu existuje ďalšia úroveň kňazstva, ministerské kňazstvo, ktoré má špeciálne a výhradné schopnosti a výsady.
Avšak každého zaujíma kráľovské kňazstvo a Pápež venuje čas významu tohto slova. Kňazstvo znamená schopnosť uctievať Boha, komunikovať s nim, dôstojne mu ponúknuť niečo k jeho cti, rozprávať sa s nim, hľadať ho vždy s novou hĺbkou, s novým pohľadom, novou láskou. Tento impulz ľudstva k Bohu, ktorý nie je nikdy dostatočne dosiahnutý, ani dostatočne známy je kňazstvom toho, kto sa nachádza v jedinečnom Kňazovi, kto je Kristus po nástupe Novej zmluvy. Ktokoľvek je kresťan, je z tohto dôvodu obdarený touto vlastnosťou, touto výsadou, že bude môcť hovoriť k Pánovi skutočne ako syn k otcovi.
NEVYHNUTNÝ DIALÓG S BOHOM
Odvážime sa povedať: Môžeme skutočne celebrovať, pred Pánom, obrad, liturgiu zdieľanej modlitby, posvätenie aj svetského života, a to odlišuje kresťana od toho, kto ním nie je. Tento ľud je rozdielny, hoci môže byť zmiešaný do veľkého prílivu ľudstva. Má svoje vlastné rozdiely, vlastné nezameniteľné charakteristiky. Svätý Pavol povedal "segregatus" (oddelený), separovaný, rozdielny od zvyšku ľudstva, pretože mu boli udelené vlastnosti a výsady, ktoré chýbajú tým, čo nemajú extrémne šťastie a dokonalosť Kristovho členstva.
Pavol VI potom dodal, že veriaci - ktorí sú povolaní byť Božími deťmi, sú účastní v mystickom tele Krista, a sú oživení duchom svätým, a sú stvorení do chrámu Božej prítomnosti - musia viesť tento dialóg, toto kolokvium, tento rozhovor s Bohom v náboženstve, v liturgickej bohoslužbe, v súkromnom uctievaní, a rozšíriť zmysel posvätnosti dokonca na svetské skutky. "Či piješ, či ješ - povedal svätý Pavol - rob to pre slávu Boha." A povedal to niekoľko krát v jeho listoch, ako by chcel vyzvať kresťana so schopnosťou k naplneniu niečoho nového, k osvetleniu, posvätiť dokonca veci, ktoré sú dočasné, vonkajšie, prechodné, svetské.
Sme vyzvaní dať kresťanskému ľudu, ktorý sa nazýva Cirkev, skutočne posvätný význam. A cítime povinnosť zadržať rastúci príliv rúhačstva, desakralizácie, sekularizácie, ktorá chce zmiasť a premôcť náboženské cítenie, ukryté v srdci, v súkromnom živote či dokonca v tvrdeniach verejného života. Dnes je tu tendencia tvrdiť, že tu nie je potreba odlíšiť jedného človeka od druhého, že tu nie je nič, čo by mohlo privodiť toto rozdelenie. Dokonca je tu tendencia obnoviť človeku jeho autentickosť, jeho bytie podobne ako u ostatných ľudí. No Cirkev a svätý Peter dnes vyzývajú kresťanov k vedomiu seba samého, a hovoria kresťanom, že sú vyvolený národ, odlišný, "nadobudnutý" Kristom, ľud, ktorý musí udržiavať zvláštny vzťah s Bohom, kňazstvo s Bohom. Táto sakralizácia života dnes nesmie byť zrušená, vylúčená zo zvyku a z dennej reality, pretože už by sa znova neobjavila (sic! - editor)
ZASVÄTENOSŤ KRESŤANOV
Pavol VI poznamenal, že sme prišli o náboženské zvyky a mnoho ďalších vonkajších prejavov náboženského života. O tomto bode sa dá mnoho diskutovať a mnohé sa dá uznať, no je nevyhnutné udržať tento koncept, a s týmto konceptom aj niekoľko znakov posvätnosti kresťanov, tých ktorí sú umiestnení v Kristovi, Vysokom a Večnom Kňazovi.
Určité sociologické prúdy majú dnes tendenciu študovať ľudstvo, zatiaľ čo opomínajú kontakt s Bohom. Na rozdiel od nich, sociológia svätého Petra, sociológia Cirkvi, študuje človeka prostredníctvom poukázania presne na tento posvätný aspekt konverzácie s nevýslovným, s Bohom, s duchovným svetom. Je nevyhnutné vyjadriť, že sa jedná o štúdie všetkých ľudských rozdielností. Bez ohľadu na to, ako sa môže zdať ľudstvo heterogénne, nemôžeme zabudnúť na základnú jednotu, ktorú nám Boh udelil pri predávaní milosti: sme bratia v Kristu. Už niet Žida, ani Gréka, Skýta, barbara, muža, ženy. Všetci sme len jedno v Kristovi. Všetci sme posvätení, všetci sa zúčastňujeme na tejto nadprirodzenej úrovni povýšenia, ktorú nám Kristus zveril. Svätý Peter nám to pripomína: je to sociológia Cirkvi, ktorú nesmieme zničiť či zabudnúť.
PREJAVUJME POZORNOSŤ A ZAUJÍMAJME SA O SLABÝCH A STRATENÝCH
Pápež Pavol VI. si kladie otázku, či sa dnešná cirkev naozaj dokáže riadiť slovami, ktoré nám zanechal svätý Peter pre šírenie pokoja. Svätý otec hovorí, „V tomto čase buďme dobročinní. Myslíme na našich bratov, ktorí umierajú, na tých, ktorí utekajú alebo nevnímajú, čo sa okolo nich deje. Myslíme aj na tých, ktorí doteraz nepoznali kresťanstvo alebo ešte nezistili aké je ich kresťanské povolanie, aj napriek tomu, že boli pokrstení. Zamyslime sa ako by sme im mali ísť v ústrety a otvoriť im naše srdcia a dvere. Ako by sme sa mali s nimi podeliť o naše obrovské a nevýslovné šťastie, šťastie komunikovať s Bohom, ktorý nás nijakým spôsobom neoberá o NAŠE PREDSTAVY A POZITÍVNY POHĽAD NA VONKAJŠÍ SVET!“
Náš vzťah s Bohom nás možno zaväzuje k tomu, aby sme sa zriekali alebo obetovali za niečo; no práve touto cestou znásobuje pre nás svoje dary. Áno, žiada od nás sebazaprenie, na druhej strane bohatneme v iných oblastiach. Nie sme chudobní, sme bohatí, pretože nám patria bohatstvá nášho Pána. Pápež dodáva: „A preto by sme to mali zvestovať naším bratom—ktorých neprítomnosť pociťujeme z hĺbky našej kňazskej duše—akí sú nám blízki, ako veľmi ich ľúbime a vždy budeme a ako veľmi sa za nich modlíme a koľko úsilia vynaložíme na to, aby znovu obnovili vzťahy a napravili chyby, ktoré im bránia v komunikácii s Kristom.
Čo sa týka súčasnej situácie v cirkvi, Svätý Otec má pocit, že „do nej trhlinou prenikol satanov dym.“ Je plná pochybností, neistoty, problémov, nepokoja, nespokojnosti, či konfliktov. Cirkev stratila svoju dôveryhodnosť; Ľudia už skôr uveria vyjadreniu prvého svetského proroka v novinách alebo sociálnemu hnutiu. A ich sa pýtajú na vzorec pravého života. Pritom si neuvedomujeme skutočnosť, že sme už dávno vlastníkmi a majstrami na vzorec toho, ako žiť pravý život.
Naše vedomie je plné pochybností. Dostali sa tam cez okno, cez ktoré malo do nášho vnútra prechádzať svetlo. Veda nám do života prináša pravdu, ktorá nás od Boha neoddiaľuje, ale inšpiruje nás k tomu, aby sme Boha hľadali a oslavovali viac. Pravdou je však, že ju neustále kritizujeme a pochybujeme o nej. Vedci sú tí, ktorí doslova bolestivo namáhajú svoje mysle. A aj tak, jediné, čo nás učia je: „Ja neviem, nevieme, nemôžeme vedieť.“ Škola sa stáva telocvičňou nejasností a absurdných rozporov. Pokrok je oslavovaný, len preto, že ho môžeme následne revolúciou, ktoré sú čoraz radikálnejšie a zvláštnejšie, zničiť. Ako keby sme chceli znegovať všetko, čo sme doposiaľ dosiahli a potom, čo vychválime do neba súčasný svetový pokrok, zdúchneme preč ako primitívi.
Cirkev ovládla neistota. Všetci dúfali, že po koncile začne v nej svitať na lepšie časy. Namiesto toho, bojujeme s mračnami, búrkou, temnotou a neistotou, ktoré sú príznačne pre tieto dni. Hlásame ekumenizmus, no aj tak sa od ostatných oddeľujeme. Kopeme priepasti namiesto toho, aby sme ich vypĺňali.
BOJUJME ZA ŽIVOTODARNÉ „KRÉDO,“KTORÉ NÁS VYKÚPI
Ako sa to stalo? Pápež zveruje jednu zo svojich myšlienok prítomným: došlo k zásahu nepriaznivej sily. Jej meno je diabol, záhadná bytosť, ktorú vo svojom liste spomína aj svätý Peter. O tomto nepriateľovi človeka je napísané veľa, nie len v Evanjeliu. Dokonca o ňom počujeme aj z úst samotného Ježiša Krista. Svätý Otec poznamenáva, „Sme presvedčení, že na svet prišlo niečo nadprirodzené práve preto, aby narušilo, udusilo plody ekumenického koncilu. Zároveň nedovoľuje cirkvi slobodne oslavovať plné uvedomenie si svoje duchovné bohatstvá. Mali by sme si preto priať, aby sa nám v tejto chvíli viac ako inokedy darilo plniť úlohu, ktorú dal Boh Petrovi—posilniť vieru našich bratov. Mali by sme zvestovať presvedčenia, ktoré Pán daruje svojím pozemským, aj keď nehodným zástupcom tejto zemi.“ Viera nám dáva istotu, bezpečnosť, ak je založená na Božom slove, s ktorým súhlasíme na základe vlastného rozumu a ducha. Ten, kto verí v jednoduchosti a pokore, cíti, že je na dobrej ceste. Jeho vnútorné presvedčenie ho posilňuje v ťažkom boji za pravdu.
Pápež uzatvára: Pán sa ukazuje ako svetlo a pravda tým, ktorí prijímajú jeho slovo a tak už pre nich nie je prekážkou k pravde a v ceste k blahobytu, ale schodiskom, po ktorom sa môžeme šplhať a byť skutočnými dobyvateľmi v Pánovi, ktorý sa zjavuje skrze cestu viery — tej viery, ktorá je očakávaním a zárukou konečného zjavenia.
S dôrazom na ďalší aspekt súčasného ľudstva, Pavol VI. pripomína, že existuje mnoho skromných, jednoduchých, čistých, čestných a silných duší, ktoré nasledujú pozvanie svätého Petra byť „silný vo viere.“ Pavol VI. pozýva, aby sme sa prostredníctvom tejto sily viery, tejto istoty a mieru usilovali poraziť všetky prekážky. Pápež nakoniec vyzýva veriacich, aby žili vieru v pokore a úprimnosti a snažili sa vo svojom vnútri objaviť impulz uvedomenia si svojej vernosti Bohu: „Pane, verím v Tvoje slovo, verím v Tvoje zjavenie, verím, že si nám ako svedok a záruka Tvojho zjavenia umožnil vnímať a dokázať, prostredníctvom sily viery, očakávania požehnaného života, ktorý si nám vo viere zasľúbil.“
Ako vidno, v ofiaclnom texte sa len cituje úrivok z pápežových slov. Bol by som rád, keby sme si mohli prečítať celý pápežov prejav a nie len zhrnutie. Čo sa nám teda pápež snažil naznačiť?
Nenechajte si ujsť druhú a tretiu časť tohto výnimočného textu!