Od pontifikátu Benedikta XVI. bol výraz ,,hermeneutická kontinuita" používaný ako opisný názov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý kladie dôraz na kontinuitu predkoncilového a pokoncilového učenia. Táto ,,hermeneutika kontinuity" je vo všeobecnosti v protiklade s ,,hermeneutikou zlomu", ktorá vníma Druhý vatikánsky koncil ako prestávku alebo rozkol s tradíciou. Progresívni sú vo všeobecnosti ,,narušovatelia", zatiaľ čo konzervatívni, ortodoxní katolíci uprednostňujú hermeneutickú kontinuitu navrhnutú Benediktom XVI. a tí ktorí obhajujú reformu reformy ju nadšene prijali.
Ale čo presne je hermeneutika kontinuity? Je to, čo by nás viedlo k presvedčeniu tak samozrejmé, ako jednoduchá definícia, ktorú som použil vyššie? V skutočnosti nie je a keďže podporujem myšlienku hermeneutiky kontinuity, musím pevne trvať na tom, aby sme začali tým, že pochopíme to, čo hermeneutika kontinuity presne je a čo zahŕňa.
Tvrdenie, že hermeneutika kontinuity zdôrazňuje kontinuitu medzi predkoncilovým a pokoncilovým učením nie je presné, pretože existujú dva spôsoby, ako ju možno interpretovať a ako uvidíme, veľa záleží od toho, kto aký prístup uprednostňuje.
Sú dva spôsoby interpretácie ,,hermeneutiky kontinuity":
1. Učenie Druhého vatikánskeho koncilu je už v dokonalej kontinuite s Tradíciou a prostredníctvom hermeneutiky kontinuity si máme uvedomiť a prisvojiť túto pravdu. Hermeneutika kontinuity je jednoducho uznanie toho, čo Koncil ,,skutočne učil" v protiklade k tomu, čo z neho liberáli vytiahli. Podľa tejto interpretácie je diskontinuita mýtus, ktorý musí byť vyvrátený vhodnými katechézami.
2. Učenie Druhého vatikánskeho koncilu reprezentuje odchýlku od katolíckej tradície a prostredníctvom hermeneutiky kontinuity máme hľadať spôsob, ako uviesť do súladu koncilové učenie s predkoncilovým učením. Hermeneutika kontinuity spočíva v nových tvrdeniach a novom pôsobení Učiteľského úradu, biskupov a kňazov v snahe priniesť dokumenty o Druhom vatikánskom koncile do syntézy s predchádzajúcim učením Magistéria. V tejto interpretácii je diskontinuita chápaná ako skutočnosť, ktorú treba napraviť.
Podobne ako druhá interpretácia, aj ja verím, že hermeneutika kontinuity je životne dôležitá pre obnovu. Ale tá nespočíva len v návrate k dokumentom, ktoré odkrývajú „bohatstvá“ Koncilu ani v zdôrazňovaní toho, čo Koncil „skutočne učil“ v protiklade s tým, ako to bolo „aplikované.“ Inde som písal o tom, ako konciloví otcovia od začiatku brali na vedomie mnoho problémov s koncilovými dokumentmi. Taktiež som dokázal, že teória koncilu ,,uneseného" médiami a inými vonkajšími záujmami nie je obhájiteľná. Až zúfalo potrebujeme hermeneutickú kontinuitu, ale tá nespočíva len v znovuobjavení dokumentov ani v návrate k tomu, čo Koncil „naozaj učil.“ Toto sú len slepé uličky.
Stálo by za to položiť si otázku: ak naozaj existuje objektívna diskontinuita, skutočná roztržka, načo je potrebná snaha vniesť ju „do súladu“ s tradíciou? Diskontinuita podľa definície znamená, že neexistuje žiadna kontinuita. Keď je to tak, ako môžeme hovoriť o „jej uvedení do súladu“ alebo o jej syntéze?
V uznaní objektívnej diskontinuity nechcem povedať, že narušenie je také veľké, priepasť taká široká, že nemôže byť prekročená. Väčšina koncilových otcov, dokonca aj muži čistej dokríny ako Marcel Lefebvre, nakoniec podpísali dokumenty Koncilu, čo znamená, že museli veriť, že dokumenty sú v určitom zmysle v súlade s Tradíciou aj keď „s veľkými ťažkosťami.“ Používali sa nové pojmy, spôsob reči bol odlišný od predchádzajúcich koncilov, boli tu preskúmané otázky z rôznych uhlov a aspektov, čo predtým nebolo. Závery Koncilu boli skôr pastoračné ako dogmatické, a samotná ,,nálada" Koncilu bola úplne odlišná od predchádzajúcich koncilov. Všetko toto spolu naznačuje objektívnu „zmenu smeru“ v chápaní toho, ako Cirkev vníma samú seba. Ale, ako samotný Druhý vatikánsky koncil a tiež sám Pavol VI. poznamenali, táto orientácia bola zásadne pastoračná, čo v konečnom dôsledku znamená, že bola voliteľná. Ak Cirkev chcela, mohla sa vrátiť späť k svojej predkoncilovej orientácii, alebo si dokonca prisvojiť novú bez akejkoľvek zmeny v učení. Takže ak hovoríme o harmonizácii alebo preklenutí priepasti, nemáme na mysli snahu o nejaké násilné zmeny, ale skôr uskutočnenie ozajstnej metanoie, zmeny smeru vo vnútri Cirkvi, tak, aby bola zreorganizovaná jej základná orientácia s Tradíciou.
Ale to znamená, že musíme priznať, že jej súčasná orientácia nie je usporiadaná. Vo výzve k hermeneutike implicitne uznávame, že existuje diskontinuita, ktorú je potrebné riešiť. Alebo ako to nedávno povedal Chris Ferrara: ,,Aký koncil potrebuje hermeneutiku len aby porozumel katolíckemu učeniu?“ Ak je hermeneutika kontinuity viac než len „znovuobjavenie bohatstva“ Koncilu, potom ide v skutočnosti o niečo vonkajšie, čo je potrebné aplikovať. Je to niečo ako osnova alebo vysvetľujúca poznámka, za ktorou nasleduje dôsledná implementácia, čiže horlivé a zámerné úsilie na strane Učiteľského úradu zaviesť kontinuitu v Koncile tak, že by sa s konečnou platnosťou určilo, ako budú dokumenty interpretované a tiež je potrebné uviesť ich do súladu s Tradíciou.
Môže sa tak stať? Podľa nedávneho vyjadrenia Spoločnosti svätého Pia X. môže byť Koncil uvedený do súladu len „s veľkými ťažkosťami.“ Ale kardinál Newman namietal, že „desaťtisíc problémov nespôsobí jednu pochybnosť.“ Takže, áno, potrebujeme hermeneutickú kontinuitu, ale paradoxne, táto hermeneutická kontinuita musí začať tak, že uzná existenciu objektívnej diskontinuity. Len ak priznáš, kde si, môžeš začať premýšľať o tom, kde by si mal ísť.