Pozdvihnite úroveň a my povstaneme, aby sme ju dosiahli.
Každá mešita má na svojom nádvorí fontánu, aby každý veriaci mohol splniť požiadavky rituálneho umývania pred vstupom do domu Alaha. Existuje tu poriadok ako si umyť ruky, tvár, ústa, nos, krk a nohy. Každé umývanie sprevádza modlitba.
Úctivosť, ktorá začína tesne pred vstupom moslima do mešity, sa vo vnútri umocňuje. Zastavujú sa všetky nadbytočné a ľahkomyseľné aktivity, počuť len šepot. Počas modlitieb sa imám s ostatnými obráti ku Kábe, pokľakne pred Alaha, ktorý je najvyšším pánom, nedosiahnuteľným sudcom.
Rovnaké umytie je potrebné, než sa človek dotkne Koránu. Svätá kniha, večné slovo Alaha, s ktorým treba zaobchádzať s najvyššou úctou, sa vždy drží nad srdcom. To je dôvod, prečo koránske verše nájdete u moslimov vždy vysoko hore. Úcta, bezpochyby pochádzajúca zo servilného strachu, núti mnohých mladých moslimov, mužov a žien, postaviť sa pred niekoho, kto je väčší ako obyčajné ľudské bytosti. Islam zobrazuje boha, pred ktorým aj mocní a silní padajú na tvár pri uctievaní.
Túžba potešiť Alaha je taká silná, že každoročne sa jeden celý mesiac pozorní moslimovia zdržiavajú pitia a jedenia od úsvitu až po súmrak. Žiadne jedlo, žiadna voda, zákaz fajčenia, ani kúsok žuvačky. Zvážte ich obeť v letných mesiacoch, kedy je slnko na oblohe až do deviatej.
To všetko pre človekom vytvorené náboženstvo.
Katolíci majú na druhej strane skutočnú prítomnosť Krista v každom kostole. Telo, krv, duša a božstvo jedného trojjediného Boha. Je to neuveriteľné, pretože je to zázračné. Už takmer dve tisícročia sa kostoly pokúšali poskytnúť dôstojný prístrešok s krásnymi vitrážovými oknami, starostlivo vyrezávanými sochami a úchvatnými oltármi. Cieľom bolo vytvoriť nadčasovú atmosféru, v ktorej Kristova obeť utíšila naše zaneprázdnené mysle a zasiahla naše tvrdohlavé srdcia. Potrebovali sme krásu, úsilie, slávnostnosť vo fyzickom svete, aby boli naše duše vnímavé. Všetko poukazovalo alebo malo poukázať na Eucharistiu.
Táto bázeň a pocit úžasu, kvôli ktorému sme mlčky padali na kolená, sa zmenšuje, keď sa rozhodujeme, aby sa kňaz, nie Kristus, stal stredom pozornosti a umožnili každému, aby sa dotkol Eucharistie. Dokonca aj pomýlení moslimovia chápu, že ten, kto vedie bohoslužby, by mal byť v prvom rade otočený k tomu, kto je uctievaný.
Základným rozdielom medzi protestantskou bohoslužbou a katolíckou omšou je Eucharistia. Stretnutie s Božstvom je konečným cieľom, nie vedľajšou šou. Odkedy vstupujeme do kostola, mali by sme sa zamerať na toto stretnutie. Kňaz by mal zapadnúť do pozadia Eucharistie, nemal by vyčnievať. Homília, ktorá môže byť poučná, nie je ani nevyhnutná ani nepostrádateľná. Katolícky kňaz nie je protestantským farárom, ktorý by mal vystupovať. Kňazská moc nepochádza z jeho rečníckej schopnosti, ale zo svätého rádu. On je iba človekom, ktorý by nám nevedel poskytnúť Chlieb života bez svojej vysviacky. Preto by mal, rovnako ako všetci ostatní, nasmerovať svoje uctievanie a pozornosť k Pánovi.
Človek potrebuje Boha, pred ktorým môže padnúť na kolená. Namiesto toho, aby sme boli pokorní pred Stvoriteľom vesmíru, tak ho ťaháme dole. Vtelenie je neuveriteľné, pretože Boh, ktorý vdýchol vesmíru existenciu, sa stal jedným z Jeho stvorení. Zriekol sa sám seba, aby nás zachránil, ale my nemáme právo ani kapacitu ho pokoriť bez toho, aby sme sa povyšovali. Keď sa obrátime k sebe a nie k Pánovi, tak sa staviame pred Boha. Hovoríme s kňazom, ktorý má rovnakú potrebu Spasiteľa ako my. Kňaz hovorí späť k nám, ktorí sú na omši, aby sme sa podieľali na Božstve, no nevystríha nás pred sebachválou. Je to uzavretý a prázdny kruh.
Podobné pozorovanie sa týka prijímania Eucharistie a piatkovej abstinencie. Prijímanie Eucharistie na ruku a opustenie piatkového pokánia jednotlivcom znižuje ich význam. Keď sa môžeme dotknúť nejakej veci, stráca svoje tajomstvo. Stane sa nudnou a triviálnou. Eucharistia stratila svoju hodnotu a ústrednosť nie dlho potom, čo sa všetci, či už hodní alebo nie, mohli dotknúť Drahocenného tela. Bolo to opäť všetko o nás, ale nie o Bohu.
Niet pochýb o tom, že uprostred obchodnej cesty sa raní moslimovia stretli s židmi a kresťanmi, keďže ich zvyky bohoslužieb sú zmesou židovských a katolíckych rituálov.
Moslimovia vedia, že sa nesmú dotknúť Koránu bez fyzickej a duchovnej očisty. Keď sa číta Korán, je absolútne ticho. Mnoho dní a nocí som počúval niekoľko hodinovú recitáciu s najväčšou pozornosťou, aj keď nehovorím arabsky. Aký úctivejší by teda mal byť Katolík, keď sa približuje k skutočnej prítomnosti Krista? Ak sa nemôžem dotknúť korunovačných klenotov v Londýnskej veži; alebo ak ma urazí, keď sa náhodné osoby dotýkajú môjho tehotného brucha, nemal by som byť opatrnejší, keď zaobchádzam s telom a krvou Božieho Syna?
Zo spoločenstva vymizli aj pôst a abstinencia. Predtým ako prišli vegáni, kresťania sa na pôstny deň všade zdržiavali od všetkých živočíšnych produktov. Opis pôstnej obete veriacich z knihy Kristin Lavransdatter sa ani nedá porovnať s ramadánom. Donedávna ešte všetci vedeli, že Katolíci v piatok nejedia mäso. Bolo to jednoduché a ľahké. Naša neochvejná prax dokonca ohýbala trh a kultúru zavedením mnohých bezmäsitých alternatív. Ale keď bolo rozhodnutie ponechané na jednotlivca, tak pokánie a pôst buď zmizli, alebo sa obmedzili v prospech čokolády.
Prekvapuje vás snáď, že mnohí mladí ľudia nereagujú na sypké uctievanie a zriedenú náuku? Čo sa týka nich, katolicizmus neponúka nič iné ako sekulárna kultúra alebo protestantské cirkvi. Prekvapuje vás snáď, že mnohí vo väzení konvertujú na islam? V tejto falošnosti nachádzajú muži, ktorí už sú skompromitovaní a osamotení, niekoho väčšieho a silnejšieho ako sú oni, niekoho, kto im dáva zmysel a komunitu, a niekoho, kto naplní túžby ich hriešnych sŕdc.
Človek sa stále prikláňa k tomu, aby sa staval do centra, aby bol ako Boh, ale je tiež navždy nespokojný svojou vlastnou nehodnosťou. Naše srdcia hľadajú Božstvo. Naše kolená sa chcú ohýbať pred dôstojným kráľom.
Moslimovia videli židov a Katolíkov, čo ich inšpirovalo modliť sa päťkrát denne, obrátili sa ku Kábe, mesiac hladujú a obetujú sa. Sami na to neprišli. Namiesto toho imitovali čokoľvek, čo by viedlo k väčšej poslušnosti a úcte medzi veriacimi a následne vyplnili medzery paralyzujúcim strachom.
Dokonca aj moslimovia chápu dôležitosť postavenia, modlitby a pokánia. Prečo sa teda vyhýbame tomu, aby sa Pán stal centrom nášho života, a to nielen jednotlivcov, ale i komunity? Pôvab úcty priťahuje toľko ľudí k falošnej viere, koľko ďalších by prešlo k jedinému pravému Bohu, ak by sme našli odvahu pokoriť sa a obrátiť sa k Pánovi?
Pozdvihnite úroveň a my povstaneme, aby sme ju dosiahli.