Hoci biblické príbehy o Betleheme prezentujú pastierov ako vítajúcu skupinu, ktorá túži pomôcť rodine cez noc, autor a životopisec Nicholas Blincoe vysvetľuje, prečo to bolo v skutočnosti pravdepodobne inak.
Na úrodných kopcoch okolo Betlehema sa rozprestierajú jedny z najstarších sadov na svete, no mesto nebolo veľmi rušným, ako ho opisuje Biblia.
Pred štyrmi tisíckami rokov začali poľnohospodári vyvážať olivový olej k Nílu, keď jazdili na somároch na tej istej ceste, ktorou sa waleskí vojaci dostali z britskej základne v Egypte. Hoci sú dediny okolo Betlehema veľmi staré, samotné mesto bolo vytvorené iba pred cca 2300 rokmi, súčasne s jeruzalemským akvaduktom.
Slávne mestečko existuje na stráženie nádrží a v širšom zmysle na jeruzalemské zásoby vody. To znamená, že ktokoľvek, kto si niekedy podmanil Jeruzalem, najprv obsadil Betlehem: Rimania, Arabi, Peržania, križiaci, Turci a pred sto rokmi hŕstka Walesanov.
Niekoľko zmienok o Betleheme, ktoré sa nachádzajú v Starom zákone, antedatujú históriu Betlehema, ktorú v skutočnosti nemá. Keď sa narodil Kristus, mesto malo iba niečo vyše 200 rokov. Tieto biblické príbehy odrážajú mesto v rokoch pred narodením Krista a obsahujú zmienky o mestskej zásobárni vody; podrobnosti o životoch pastierov, ktorí žili v priľahlej púšti; a zmienky o mestských bránach, kde sa predával tovar a boli dosiahnuté dohody.
Existujú dve rôzne verzie Kristovho narodenia opísané v evanjeliách Matúša a Lukáša. Práve Lukáš nám hovorí o pastieroch. Vždy som si predstavoval detskú hru o narodení Pána s mojim synovcom, ktorý nosil župan a na hlavne mal utierku.
V skutočnosti boli pastieri obávaní muži, ktorí sa rovnako radi bili ako dohadovali. Ovce boli ich zdrojom príjmov, a to nielen z ich mäsa a syra, ale aj z vlny. Mŕtve more leží na okraji betlehemskej púšte a jeho jedovatá voda poskytuje všetky chemikálie potrebné na čistenie a prípravu vlny na spriadanie.
Život na púšti bol ale tvrdý. Pastieri museli bojovať, aby chránili svoje stáda pred inými kmeňmi. Niet divu, že mestský ľud bol nervózny, keď pastieri vstúpili do mesta. Chceli, aby sa cítili vítaní, ale nie príliš. V Betleheme mohli pastieri cez noc prespať v karavanseraj, v skutočnej krčme z Biblie. Jednalo sa o ovocný sad, kde pastieri mohli napojiť svoje zvieratá, kúpiť jedlo od miestnych predajcov a rozprestrieť svoje lôžka pod mandľové a olivové stromy.
Svätá rodina sa stretáva s pastiermi v karavanseraj v Lukášovom evanjeliu, pretože nemôžu nikde inde zostať. Na tomto príbehu by malo byť niečo dojemné: veľkí, drsní muži podmanení stretnutím s malým dieťaťom.
Existujú paralely s príbehom Dobrého Samaritána, ktorý sa tiež objavuje v Lukášovom evanjeliu; drsní cudzinci sa často ukážu byť priateľskejšími než miestni obyvatelia! Keď prechádzame Lukášovým opisom Kristovho života, vnímame myšlienku, že je tu posolstvo pre každého, pretože Kristus otvára náruč všetkým, dokonca i nepriateľom, cudzincom a odpadlíkom.
Vzhľad pastierov pri narodení Krista reflektuje realitu Betlehema na začiatku prvého storočia. Pastieri pravdepodobne vyzerali ako beduíni, piráti púšte s čiernymi očnými tieňmi, dlhými copmi a tetovanými tvárami. Na symbolickejšej úrovni nám pastieri pripomínajú, že aj kráľ Dávid začínal ako pastier. Aj on bol kedysi nebezpečným outsiderom, čo naznačuje, že dieťa si jednoducho nevytvára v prvom rade priateľstvá, ale prináša zmenu.
Často opomíname jeden konečný symbolický význam. V čase Krista bol najbohatším obchodníkom s ovcami a dobytkom proto-arabský ľud zvaný Idumejci. Otec kráľa Heroda, Antipatros Idumejský bol, ako jeho meno naznačuje, vodca Idumejcov. Príchodom pastierov do príbehu nám Lukáš pripomína, že Herodova rodina sa tiež živila predajom oviec a vlny. Znamená to, že ani príbuzným Heroda by sa veľmi nepáčil - radšej by videli malé dieťa v jasliach korunovaného kráľa!
Herodes bol Idumejec z otcovej strany, čo neznamená, že nebol Žid: Idumejci boli arabo-židia. Z matkinej strany bol Herodes však spojený s iným protoarabským národom "Nabatejcami". Išlo o jedných z najväčších obchodníkov svojej doby kontrolujúcich Cestu korenia, ktorá priniesla do Rímskej ríše kadidlo, myrhu, zlato a ostatné luxusné výrobky.
Nabatejci mali najdlhšiu a najtenšiu ríšu, akú svet kedy uvidel, siahajúcu od Etiópie, cez Palestínu až po Neapolský záliv. Široká však bola len ako karavána tiav a kontrolovali ju súkromné bezpečnostné zložky. Traja králi z Matúšovho evanjelia boli Nabatejci, exotickí cudzinci prinášajúci fantasticky drahé dary na pomazanie Mesiáša (slovo "mesiáš" znamená "pomazaný").
Králi boli ale nanešťastie trochu táravý a povedali svojmu príbuznému Herodovi, prečo navštívili Betlehem. Podľa evanjelií bolo výsledkom krviprelievanie, vražda nevinných, keď Herodes požadoval, aby bolo zabité každé dieťa v Betleheme.
Svätá rodina utiekla Herodesovi, keď ušla na juh, pozdĺž starých ciest, ktorými sa kedysi dopravoval olivový olej do Egypta. Egyptská ortodoxná cirkev uschováva príbehy o dobrodružstvách svätých rodín pozdĺž Nílu, ktoré nie sú zahrnuté v Biblii západného kresťanstva (Biblia, ktorá bola mimochodom editovaná a preložená v Betleheme svätým Hieronymom: jeho údajná študovňa sa zachovala). Cesta do Egypta je dnes známa ako Cesta do Hebronu, teda aspoň časť, ktorá prechádza cez Betlehem. Waleská pechota, ktorá pred sto rokmi pochodovala touto cestou, bola iba malou časťou medzinárodných síl nazývaných Egyptský expedičný zbor pod vedením britského generála Edmunda Allenbyho.
Začiatkom decembra 1917 vyliezli waleskí pešiaci na cestu medzi Hebronom a Jeruzalemom, tesne nad mestečkom Betlehem. Bol to veľmi zlý deň. Dážď vo víchrici prenikal do vlnených uniforiem a obmedzoval viditeľnosť na niekoľko stôp.
Walesania ale vedeli, že ich cieľ je na dosah. V údolí sa nachádzali tri nádrže, každá o veľkosti olympijského bazéna, naplnené vodou z betlehemských prameňov. Zásobníky napĺňali akvadukt, ktorý dodával všetku vodu do mesta Jeruzalem, šesť kilometrov ďalej severnou cestou.
S nádržami v britských rukách Jeruzalem padol nasledujúci deň. Jeruzalemský starosta sa niekoľko hodín motal v daždi mávajúc bielou vlajkou a snažil sa nájsť britského dôstojníka, ktorý by prijal jeho kapituláciu. Predseda vlády, David Lloyd George, bol tiež Walesan a s potešením vyhlásil, že dobytie Betlehema bolo darom pre britský ľud.
Allenbyho armáda bola pravdepodobne naj-multietnickou a naj-multináboženskou vojenskou zložkou od rímskych čias. Patrili sem jednotky ANZAC z Austrálie, Kanady a Nového Zélandu, ktorých vojaci si užívali fotenie na všetkých posvätných miestach. Bol tu tiež veľký počet moslimských Indov, ktorí neskôr poskytli základy pre palestínsku políciu. Dva batalióny boli tvorené židovskou väčšinou, mužmi, ktorí narukovali v Anglicku a Kanade. Napokon tu bola šarifiánska armáda, pomenovaná po Šárifovi z Mekky, zahŕňajúca niekoľko tisíc Palestínčanov, ktorí opustili osmanskú armádu.
Ak bol Betlehem vianočný darček pre Britániu, bol to dar, ktorý závisel od množstva rôznych ľudí. Palestínski a židovskí vojaci verili, že bojujú za vlastnú vlasť, sľub, ktorý Británia - zradný Albion - dala obidvom stranám. Palestínsky sen o vlasti sa dnes zdá byť taký vzdialený, ako nikdy predtým. Mesto Betlehem je obklopené štyridsiatimi izraelskými osadami a vďaka ich prítomnosti to môže vyzerať ako tlakový hrniec. Príbeh Betlehema však stojí na myšlienke, že tu môžete stretnúť kohokoľvek a všetci si zaslúžia rešpekt.
Betlehem - životopis mesta z pera Nichola Blincoea je publikovaný v tvrdej väzbe vydavateľstvom Constable a dá sa kúpiť na Amazone.