Aj v jazyku, v reči, existuje hierarchia. Platí to nielen pre svetskú politiku, kultúru, obchod, ale aj pre náboženskú oblasť. V tejto hierarchii sú niektoré jazyky nadradené druhým.
Veľmi dobre si to uvedomoval aj oxfordský filológ J. R. R. Tolkien. Vo svojom fiktívnom svete, ktorý poznáme prostredníctvom Pána prsteňov (Lord of the Rings) necháva elfov rozprávať vznešenejším jazykom – quenijčinou, ktorá sa ďalej delí na dve časti: parmaquesta je klasický „literárny jazyk“, ktorý zabezpečuje písomný styk, zatiaľ čo tarquesta sa používa pri formálnych rozhovoroch. Opakom tohto vznešeného jazyka je Black Speech (tajný jazyk, žargón) Mordoru, ktorému rozumejú iba nositelia Jedného prsteňa a obri.
Román Duna od Franka Herberta má tiež svoju dávku jazykov; každý z nich slúži na odlišný účel. Galach je oficiálny jazyk impéria a je najrozšírenejší v celom, dovtedy známom vesmíre. Ostatné, neoficiálnejšie jazyky a nárečia používajú rozličné tajné sekty, bojové skupiny a podobne. V hite z roku 1990, sci-fi Babylon 5, vyslanec G´Kar z Kha´ri hovorí o posvätnej knihe G´Quan nasledovné: „Svätokrádež! Musí sa čítať v materinskom jazyku, alebo vôbec!“
Idea vznešeného jazyka nie je novým fenoménom. Vznešený jazyk a hierarchia jazykov nie je spontánnym výmyslom, ktorý sa z ničoho nič objavil krátko nato, ako biskup Lefébvre založil Spoločnosť sv. Pia X. Prvenstvo a nadradenosť latinčiny sú známe od stredoveku a jej miesto v hierarchii jazykov je zdrojom inšpirácie.
Pokiaľ ide o katolicizmus je latinčina hlavným jazykom, nadradený všetkým. Latinčina je jazykom Cirkvi. James Gibbons (americký prelát Katolíckej cirkvi; 1834-1921) raz povedal, že zatiaľ čo viera je naším drahokamom, latinčina je šperkovnicou, v ktorej sa nachádza: „Cirkev si tak starostlivo chráni neporušenosť svojho drahokamu, že nechce narušiť ani šperkovnicu, v ktorej je uložený.“
Mnohí s týmto názorom nesúhlasia. Niektorí ľudia si pomyslia ´jeden jazyk ako druhý´. Iní si zas povedia, že pre danú dobu je najlepší vždy ten najrozšírenejší jazyk. Títo ľudia nesúhlasia s názorom na hierarchiu jazykov. A predsa je ešte dosť takých, čo ju uznávajú. Nadradenosť latinčiny je reálna a jej prvenstvo by sa malo obraňovať s rovnakým zanietením, s akým Židia bránili Archu zmluvy.
Potešiť Boha tým najlepším
Podľa správnosti treba pripomenúť praktické dôvody používania latinčiny. Mnohí argumentujú tým, že väčšina ľudí nerozumie latinsky. Aj laici pri tradičnej latinskej omši by mohli namietať, že nerozumejú latinsky. Je možné, že latinčina bola lingua franca (nadregionálny dorozumievací jazyk) v dávnejších dobách, no nie dnes. A predsa je latinčina živým jazykom Cirkvi. Niekto namietne, že latinčina nie je užitočná, pretože jej nikto nerozumie. Kritici tvrdia, že z tohto jazyka nemáme žiadny prospech a že mať sv. omšu v latinčine slúži len ako prejav pýchy kultúrnych snobov. Katolíci však nie sú žiadni materialistickí pôžitkári. Vo sv. omši nevzdávajú hold sebe, ale modlia sa k Bohu. Počas sv. omše je Boh tým, kto počúva. Nechodíme na sv. omšu dať sa obsluhovať, ani sa nechať oslavovať. James Gibbons vysvetľuje:
„Čo je vlastne svätá omša? Nie je to kázeň, ale je to obeta a modlitba, ktorú kňaz predkladá a obetuje Bohu za seba a za ľud. Keď kňaz slúži svätú omšu, nehovorí k ľudu, ale k Bohu, pre ktorého sú všetky jazyky rovnako zrozumiteľné. Predpokladá sa, že svätá omša sa slúži s úctou – kňaz nevystupuje ako broadwayská hviezda – je tvárou otočený k svätostánku, ad orientem (na východ) a modlí sa tlmeným hlasom; zhromaždenie veriacich ani nemusí počuť všetko čo kňaz hovorí. Všetci sme tak otočení tvárou k Bohu, však? A vzdať sa len tak latinčiny v prospech miestneho jazyka je lenivosťou. Slúžiť svätú omšu v latinskom jazyku si totiž vyžaduje úsilie, námahu, čo je aj jeden z dôvodov, prečo latinčina viac potešuje Boha ako miestny jazyk. Analogicky si to môžeme priblížiť aj takto: oveľa väčšiu úctu a dôstojnosť prejavíme, keď na premenenie vína na Pánovu Krv použijeme zlatý kalich, ako papierový pohár. Vkladať do svojich modlitieb svoje námahy a úsilie je veľmi dobré a správne. Nie je snáď Boh toho hoden? Alebo sme príliš slabí, apatickí a pohodlní na to, aby sme zvelebovali Boha povznášajúcim spôsobom?"
Praktičnosť latinčiny
„Latinčina je mŕtvy jazyk!“ To je pravda. Aj to je dobrá vec. Latinské slová totiž vďaka tomu nezmenili svoj význam, pretože s bežným používaním jazyka sa skončilo už veľmi dávno. Pri latinčine neexistuje nebezpečenstvo všelijakých rafinovaných mutácií slov, kaliacich vodu porozumenia. Veterum Sapientia nám pripomína, že latinčina je ´výstižná, štylisticky rôznorodá a zároveň harmonická, majestátna a dôstojná´, vďaka čomu prispieva k jasnosti reči a pôsobivému vyjadrovaniu. A vzhľadom k tomu, že Cirkev je predurčená prežiť až do konca sveta, „je len prirodzené vyžadovať pre ňu používanie jazyka, ktorý je univerzálny, nezameniteľný a nevzťahuje sa iba na určité miesto, či krajinu.“
Starší ľudia spomínajú na univerzalitu latinčiny ešte spred dôb Druhého vatikánskeho koncilu, kedy mohli ísť kdekoľvek na svete na sv. omšu a rozumeli jej. Nebol v tom taký Babylon ako dnes. S latinčinou ako univerzálnym jazykom Cirkvi ste mohli ísť bez obáv a úzkosti kdekoľvek na sv. omšu. Dnes? Odídete z domovskej farnosti alebo odcestujete do inej krajiny a nemáte v tejto súvislosti ani poňatie kam vstupujete.
Dôležitejšie však než toto je, aby mala Cirkev jazyk, ktorý zjednotí všetkých jej členov. V krajinách, v ktorých sa hovorí viacerými nárečiami, je používanie jedného oficiálneho jazyka pri formálnych príležitostiach dôkazom ich kultúrnej jednoty. Používanie jedného oficiálneho jazyka poukazuje na hrdosť obyvateľov krajiny na svoje dedičstvo a kultúrnu identitu, a malo by platiť aj pre náboženskú oblasť. Rabíni napríklad odriekajú svoje modlitby v hebrejčine. Pri iných obradoch sa používa staroslovienčina alebo gréčtina. A tak aj Katolícka cirkev disponuje svojím vlastným, „materinským“ jazykom – latinčinou. Prečo by sme mali zahadzovať svoje dedičstvo?
Latinčina nie je sviatosť. Techicky vzaté nie je ani sväteninou, hoci raz ju za takú zrejme uznajú. Latinský jazyk je však tak či onak posvätný – svojou povahou a prirodzenosťou.
Sedem sviatostí ustanovil Kristus a k nim sa nedá už nič pridať. Čo sa týka svätenín, Katechizmus učí, že skrze ne Duch Svätý neudeľuje rovnaké milosti ako skrze sviatosti. Predsa však nás pripravujú na prijatie milostí a disponujú nás, aby sme s nimi spolupracovali. Svätenina je niečo, čo obohacuje liturgický život Cirkvi. Je to posvätný znak, ustanovený Cirkvou, pomocou ktorého preukazujeme úctu sviatostiam a posväcujú sa veriaci.
A latinčina všetko toto spĺňa. Ján XXIII navyše potvrdzuje, že latinčina, tento vznešený a majestátny jazyk Cirkvi, je už „posvätený tým, že ho trvale používa Svätá stolica.“ Pri sv. omši je všetko vyhradené a posvätené pre modlitby k Bohu, a latinčina nie je výnimkou. Tento vznešený a posvätný jazyk inšpiruje k vnútornej stíšenosti a zbožnosti. Latinský jazyk vyčleňuje a „chráni“ sféru liturgie od zbytku sveta, rovnako ako kňazi Starého zákona prinášali obety a modlili sa vo svätyni, zatiaľ čo ľud sa modlil za oponou.
Katechizmus učí, že sväteniny zodpovedajú potrebám, kultúre a špecifickej histórii kresťanov v určitom regióne, či dobe. Je ľahko dokázateľné, že Katolícka cirkev potrebuje zjednocujúcu, a doslova uzdravujúcu stabilitu latinčiny v tomto dejinnom období ešte viac, než kedykoľvek predtým. Katolícka encyklopédia uvádza, že „sväteniny pomáhajú odlišovať členov Cirkvi od heretikov, ktorí skoncovali so sväteninami, alebo ich používajú svojvoľne a neinformovane.“
Dá sa vôbec spochybniť, že práve dnes, viac než kedykoľvek predtým potrebujeme odlíšiť tých, čo sú stále verní Katolíckej cirkvi? V tom nám pomáhajú sväteniny; aj používanie latinčiny. Latinčina má v katolicizme významné a výhradné postavenie. Latinčina ako svätenina je napokon aj istým druhom požehnania, ktoré má špecifické účinky. Podobne ako svätená voda, aj latinčina pripravuje naše srdcia nielen na slávenie svätej omše, ale je aj prostriedkom na vyháňanie zlých duchov. To dosvedčuje aj množstvo exorcistov, ktorí sú presvedčení o účinkoch latinčiny na démonov. V roku 1870 bola napríklad Blahoslavená Mária od Ukrižovaného Ježiša 40 dní posadnutá zlým duchom. Keď mu exorcista prikázal aby hovoril latinsky, zaváhal a odišiel od nej so slovami, že latinčina „je proti nemu“. Fakt, že latinčina je oveľa účinnejšia pri vyháňaní zlých duchov než miestny jazyk opäť raz dosvedčuje, že má vysoké postavenie v hierarchii jazykov – v tomto svete a zrejme aj v budúcom.
Záver
Hierarchia jazykov skutočne existuje. Minimálne v Cirkvi, ktorej vodcovia si do 20. storočia nedovolili tento fakt ignorovať. Keď slúžime svätú omšu v latinčine, ponúkame Bohu to najlepšie čo máme. Neprichádzame za Ním s vulgárnym slangom. Modlíme sa k Nemu a prosíme Ho vznešenou rečou. Latinčina je nezameniteľná, nemenná a stála – ako je aj Boh – a môžeme sa na ňu spoľahnúť, že Bohu správne a presne odkomunikuje naše modlitby a prosby. Je spoľahlivo univerzálna, zjednocujúca, jasná a zrozumiteľná. Latinčina je jazykom katolíkov.
Tento vznešený jazyk Cirkvi pripravuje naše duše a elegantne vyjadruje naše modlitby. Je to oveľa pôsobivejší jazyk, a tí, čo navštevujú latinské omše môžu dosvedčiť jeho zjavné účinky. Latinčina je svojou povahou posvätná a zvyšuje účinok svätenín. Nie je od veci uvažovať nad tým, že až táto kríza Cirkvi pominie, latinčina sa sama zaradí medzi sväteniny.
„Zahodiť“ latinčinu a nahradiť ju miestnym jazykom je ekvivalentom podpálenia vlastného dedičstva. Ak to niekto robí z pohodlnosti, je ako muž, ktorý sa zriekol národného dedičstva. Akoby vymenil zlato za papier. Akoby sa zúčastnil korunovácie kráľa v roztrhaných džínsoch, sandáloch a tričku. Odsunúť latinčinu bokom má na budúcich kresťanov duchovne škodlivé účinky, pretože časom zistia, že zdedili ďaleko menej, než ich predchodcovia.