- Erdő je považovaný za konzervatívneho, no jeho činy sú sporné.
- Jeho účasť na synode podporila heretické názory a zmätok medzi veriacimi.
- Verejné vyznanie viery je kľúčové; Erdő zlyhal v tejto zodpovednosti.
- Musíme odmietnuť klerikalizmus a žiadať od kardinálov vernosť katolíckej viere.
O Petrovi Erdovi sa často hovorí ako o potenciálnom kandidátovi na Františkovho nástupcu. Preto je’veľmi dôležité vedieť, kde stojí: je verný učeniu Katolíckej cirkvi, alebo nasledoval Františka a samozvanú koncilovú/synodálnu cirkev?
Peter Erdő sa narodil v roku 1954 v Maďarsku. V súčasnosti je ostrihomsko-budapeštianskym arcibiskupom. Je jedným z najdlhšie slúžiacich členov predpokladaného kolégia kardinálov, keďže ho v roku 2003 vymenoval Ján Pavol II.
Mnohí navrhujú Erdaő ako konzervatívneho ortodoxného kandidáta a poukazujú na jeho pozitívne vlastnosti: zameranie na evanjelizáciu, mariánsku úctu, obhajobu hierarchickej povahy Cirkvi, podporu klerického celibátu a ortodoxné vyjadrenia k niektorým morálnym otázkam, ako sú potraty a používanie antikoncepcie.
Na druhej strane Erdő zohrával vedúcu úlohu v synodálnom procese a priamo spolupracoval na uľahčení jeho priebehu smerom k jeho heretickým a sakrálnym cieľom.
Erdő’úloha na synode o rodine
Erdő bol generálnym relátorom na mimoriadnej synode o rodine v roku 2014. Jeho úlohou bolo vypracovať Relatio Pre Disceptionem, strednú správu, ktorá má zhrnúť intervencie synodálnych otcov počas prvého týždňa synody a poskytnúť program pre diskusie malých skupín počas druhej fázy.
Relatio Pre Disceptionem z roku 2014, ktorá bola publikovaná pod Erdő’menom a ktorú prečítal synodálnym otcom, bola nezlučiteľná s vyznávaním katolíckej viery. Nielenže položil základy pre svätokrádežné prijímanie cudzoložníkov na verejnosti (ustanovené v Amoris Laetitia v roku 2016) a požehnanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia (ustanovené v Fiducia Supplicans v roku 2023), ale celý text je podložený modernistickým teologickým prístupom.
Obhajoba, ktorá bola predložená v Erdő’mene, spočíva v tom, že časť alebo celý text napísal niekto iný a Erdő ho potom predložil synode napriek tomu, že s jeho obsahom nesúhlasil.
Jeho obhajcovia tvrdia, že tým, že Erdő dovolil, aby bol text uverejnený v jeho mene, a tým, že ho prečítal, akoby bol jeho vlastný, sa dopustil zbabelosti a bojazlivosti, ale neprejavil svoje vlastné heretické presvedčenie. Nedávno publikovaná Cardinals Report opisuje Erdaő ako “opatrného, neochotného riskovať, dokonca bojazlivého.” Erdő sám na druhý deň poprel autorstvo aspoň niektorých pasáží. Na tlačovej konferencii vo Vatikáne na otázku, čo znamenajú pasáže o homosexualite, ukázal na pátra Bruna Forteho a povedal: “ten, kto napísal text, musí vedieť, o čom hovorí.”[1]
Na tejto obrane môže byť veľa pravdy. Stále však platí, že Erdő dovolil, aby tento text vyšiel pod jeho menom, a že ho osobne prečítal v prítomnosti muža, ktorého považuje za pápeža, a pred zhromaždením biskupov. Jeho chyby verejne vyhlásil za svoje, a keďže ich nikdy verejne neodvolal, naďalej vrhajú dlhý tieň na jeho povesť.
Práve podľa verejných slov a činov sa posudzuje ortodoxnosť človeka, nie podľa toho, čo nám o jeho súkromnom presvedčení hovoria jeho priatelia.
Erdő‘zrada Cirkvi mala strašné dôsledky pre večný osud duší; stredajšia relatio určila program diskusie v druhej polovici synody a ukázala sa ako kľúčový krok k Amoris Laetitia a Fiducia Supplicans. Samotný text spôsobil okamžitý škandál, zmätok a demoralizáciu medzi veriacimi. Erdő je plne zodpovedný za dôsledky svojho konania. Dovolil, aby ho nepriatelia Katolíckej cirkvi použili ako odrazový mostík.
Niektorí naznačili, že Erdő sa v nasledujúcom roku poučil, a skutočne, Relatio pre Disceptionam z roku 2015 je výrazne menej škandalózne, hoci stále sotva také, aké by sa od výkladu katolíckej náuky od kniežaťa Cirkvi očakávalo.
Ak aj Erdő v roku 2015 nabral odvahu a vzoprel sa tomu, čo sa od neho žiadalo, toto odhodlanie nevydržalo. V nasledujúcich rokoch sa Erdő dôsledne prezentoval ako verný Františkov nasledovník. Nepridal sa k ostatným kardinálom v kritike aspektov Františkovej doktríny’a. V roku 2021 vyhlásil “Rok rodiny Amoris Laetitia” a celebroval verejnú omšu na jeho otvorenie. Týmto spôsobom verejne prejavil svoju podporu dokumentu, ktorý obsahuje najmä sedem heréz a ktorý zavádza systematické znesväcovanie Najsvätejšej sviatosti.
Erdő tiež vyhlásil, že Traditionis Custodes, Františkov pokus o potlačenie prijatých obradov Rímskej cirkvi, sa bude uplatňovať v jeho diecéze.
Erdő sa snaží slúžiť dvom pánom
Vatikánsky reportér Andrea Gagliarducci opísal Erdaő ako “človeka, ktorý sa etabloval ako spojovací článok medzi starým a novým, medzi Cirkvou ako inštitúciou a novinkami, ktoré priniesol pápež František.” [2]
Nemožno však zosúladiť protichodné tvrdenia. A Františkove novoty sú v priamom rozpore s Kristovou pravdou.
Erdő v snahe byť verný dvom pánom, uspel len vo vernosti jednému – Františkovi. Nie je možné slúžiť Ježišovi Kristovi a zároveň hlásať falošné evanjelium a medzi novým a starým náboženstvom nemôže byť zmierenie.
Ako napísal John Henry Newman:
Ak sa svätý Atanáz mohol dohodnúť s Áriom, svätý Cyril s Nestóriom, sv. Dominik s Albigéncami alebo svätý Ignác s Lutherom, potom sa môžu v určitom priraditeľnom čase alebo určitým šikovne postupným približovaním, alebo so šikovnými obmedzeniami a ústupkami zmieriť dve strany, ktoré si vzájomne myslia, že svetlo je tma a tma svetlo.
“Delenda est Carthago;” jeden alebo druhý musí zahynúť.[3]
alebo ako sv. Pavol povedal:
Nenechajte si vziať jarmo s neveriacimi. Veď akú účasť má spravodlivosť s nespravodlivosťou? Alebo akú účasť má svetlo s tmou?" A akú zhodu má Kristus s Belialom? Alebo aký podiel má veriaci s neveriacim? A akú dohodu má Boží chrám s modlami? Veď vy ste chrámom živého Boha, ako hovorí Boh: Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte: A ja vás prijmem a budem vám Otcom a budete mojimi synmi a dcérami, hovorí Pán, Všemohúci. (1 Kor 6, 14-18)
Erdő’sovi obhajcovia môžu trvať na tom, že v súkromí je stále katolíkom. Katolícka viera je však vecou verejného vyznania, nie súkromného presvedčenia.
Na verejnosti Erdőír zohral úlohu verného syna Františka, a to znamená, že veriaci katolíci nemajú inú možnosť, ako spochybniť jeho spôsobilosť na zvolenie za viditeľnú hlavu Cirkvi založenej Ježišom Kristom.
Nemôžeme sa zapájať, ale pozrieť sa pravde do očí
Verejné vyznanie katolíckej viery je povinnosťou nás všetkých. Dejiny Cirkvi sú dejinami mučeníkov. Boli tisíce mužov, žien, a aj detí, ktorí radšej zaplatili najvyššiu cenu, ako by mali zaprieť katolícku vieru. Každý z týchto mučeníkov bol skutočným človekom, ktorý pociťoval fyzickú bolesť, citové utrpenie a mal túžbu žiť. Mali túžby do budúcnosti a milovaných, ktorých zanechávali za sebou. Napriek tomu sa rozhodli radšej zomrieť, ako zradiť Krista.
Kardináli nosia červenú farbu, ktorá symbolizuje ich ochotu zomrieť za vieru Rímskej cirkvi. Každý z týchto mužov prijal svoj úrad – a jeho výsady dobrovoľne – a zároveň na seba vzal vážnu zodpovednosť. Keď sa na to pozrieme vo svetle svedectva mučeníkov, je jasné, že pomyselní kardináli kolektívne zlyhali vo svojej zodpovednosti vyznávať katolícku vieru.
V konzervatívnych kruhoch je veľmi rozšírená istá forma klerikalizmu, ktorá kladie na duchovných oveľa nižšie nároky ako na laikov, a čím vyššie človek v pomyselnej hierarchii stúpa, tým menej sa od neho očakáva.
František bol najväčším príjemcom tohto klerikalizmu. Mnohí, ktorí by radostne odsúdili liberálnych laikov alebo kňazov ako James Martin ako nekatolíkov, zrazu zmĺkli – alebo prešli do útoku – keď sa to isté naznačilo o Františkovi.
Po Františkovi z tejto formy klerikalizmu najviac profitovali “konzervatívni kardináli”, ktorí sú naďalej oslavovaní ako potenciálni spasitelia Cirkvi bez ohľadu na to, koľkokrát verejne zradili vieru a veriacich.
Musíme prestať zrádzať sami seba tým, že týchto mužov považujeme za hrdinov. Nech dokážu, že sú hodní úradov, na ktoré si nárokujú, tým, že sa zaviažu k plnému vyznávaniu katolíckej viery, nech to stojí čokoľvek.
Záujem o modlitbu za odpočinok duše pápeža Františka’