Pri štúdiu klasických diel katolíckej teológie človek až žasne nad častým zdôrazňovaním jednoty v láske ako charakteristického znaku Cirkvi. Toto však nie je len čisto teologický názor. Je to pravda, ktorú vždy a všade ohlasovali proroci a ktorej najvznešenejšiu podobu vyjadril Kristus sám v príhovore apoštolom pri Poslednej večeri, ktorý je zaznamenaný v kapitolách 14 až 17 evanjelia sv. Jána. Hriech rozdeľuje, rozbíja, izoluje; milosť spája, buduje, uzdravuje. Cirkevný otec Origenes, v tomto bode ortodoxný, píše:
„Tam, kde je hriech, tam je aj nezdravá rozmanitosť, rozkol, odpadlíctvo, nesúhlas. Ale tam kde je čnosť, tam je aj jednoduchosť a jednota, na báze ktorých sú všetci veriaci jedno telo a jedna duša. Ak môžem byť otvorenejší, nezdravá rozmanitosť je zdrojom všetkého zla; kdekoľvek sa niekto zoskupuje a vyčleňuje z davu do "samoty", tam je zdroj dobier. Táto „samota“, toto vyčlenenie je odzrkadlením ´jednoduchosti´ Boha, ktorý je prvotným a jediným zdrojom všetkých dobier, zatiaľ čo multiplicita, ako Origenes vysvetľuje, nie je veľké množstvo čohokoľvek (človek má totiž aj množstvo duchovných darov, rovnako ako desať prstov na rukách a desať na nohách, a toto všetko je dobré), ale zákerný a deštruktívny pluralizmus, na ktorý je diabol špecialista a ktorý môžeme vnímať v nedostatku jednomyseľnosti v oblasti katolíckych dogiem, či v nedostatku ustálených nádherných univerzálnych bohoslužobných obradov."
Dávno pred napísaním „Benedict Option“ (Benediktova cesta od Roda Drehera, ktorý ponúka jediné riešenie západnej civilizácii, a to žiť podľa regule benediktínov; tvrdí, že kresťania by sa mali do určitej miery vyčleňovať z mainstreamovej spoločnosti, aby si dokázali zachovať svoju vieru; pozn. prekl.)
Origenes nabádal ľudí aby sa vyčleňovali z davu a zoskupovali sa v naozajstných spoločenstvách, kde sa reálne vzmáhajú čnosti a prinášajú ovocie, kde mnohí ľudia sú jedno srdce a jedna duša v spoločnej láske k Bohu a v spoločnej oddanosti Jeho nemennej pravde.
V súčasnosti sa žiaľbohu uznáva len anarchický dav, ktorý nikto nevedie a neusmerňuje a ktorý je samá vášeň, zúrivosť hnev a besnenie, a naopak, správne orientovaná farnosť, jednotná a milujúca rodina, kláštor, ktorému sa darí v povolaniach, sa považuje za anachronizmus. Ako máme reagovať na problém trieštenia a cynizmu?
Prvým a najdôležitejším krokom pri vnášaní života do tohto sveta je neutíchajúca požiadavka osobnej svätosti. Plytký a povrchný aktivizmus vždy bol a vždy bude veľkým pokušením pre hriešnych ľudí, zarytých „dobrodincov“, ktorými sme. Prvé, čo v prípade akéhokoľvek problému ľudí napadne, je interview s odborníkom, zvolanie konferencie, či vytvorenie nového vládneho úradu. Nikto nenavrhne ľuďom ísť do miestnych kostolov, modliť sa a konať pokánie. Názor, že najrýchlejšou cestou k zdravému zmýšľaniu je posväcovanie sa, je zjavný len málokomu. Mám zušľachťovať iba jedinú, a to vlastnú vinicu, ktorá mi bola pridelená, a tým, že to budem robiť, bude to mať vo svete trvalý význam – trvalý preto, lebo sa to prejaví na duchovnej úrovni. Sv. Katarína Sienská píše:
„Každá duša obrábaním svojej vinice zušľachťuje aj vinicu svojho suseda. Sú navzájom tak prepojení, že jeden nedokáže robiť dobre alebo zle bez toho, aby to zároveň nevplývalo aj na susedovu záhradu. Spoločne tak formujete jedinú, spoločnú, všeobecnú vinicu. Keď moja vinica začne prinášať ovocie, prináša ho v hojnosti tak, že sa oň môžem podeliť so svojimi hladujúcimi susedmi. Keď vo svojom vnútri nemám nič, nemám ani čo darovať; významní učenci pripomínajú: nemo dat quod non habet – nikto nemôže darovať to, čo nemá."
Tieto slová môžu v človeku vyvolať mierne pokušenie „ísť do toho sám“, postaviť si malú pustovňu a napĺňať si v nej vlastné túžby namiesto podrobeniu sa ideálnej škole milosrdnej lásky, životu v spoločenstve s druhými. Iba tu sa totiž človek zdokonaľuje, ako kamene alebo kúsky skla, ktoré sa krútia, zmietajú a obrusujú vo vlnách, až kým nie sú celkom vyhladené. Pustovnícky život je pre dokonalých, nie pre tých, ktorí k dokonalosti len smerujú; a predsa aj pustovníci sú členmi najväčšieho spoločenstva všetkých, mystického tela Kristovho. Život s druhými ľuďmi v duchu otvorenosti životu – tých, ktorých už poznáš, ako aj tých, čo ti jedného dňa budú možno zverení – je najbezpečnejšou a najistejšou cestou k dokonalosti, ak na nej niekto vytrvá; rovnako ako odmietanie obiet, ktoré si vyžaduje náš každodenný život, vedie k egoizmu a prázdnote.
Táto dynamika sa živo prejavuje v manželstve. Len blázon by mohol sľúbiť mladým zaľúbencom, že ich spoločný manželský život bude rajom na zemi. V skutočnosti je to nesmierne náročná cesta vzájomného obetovania sa; iba radosť totiž k víťazstvu nestačí. Vyžaduje si lásku, akú opisuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom - skutočnú, silnú, trpezlivú, ba priam tvrdošijnú lásku, ktorá hovorí: „Nerobím rád/rada toto ani tamto, ani sa nijako zvlášť nevyžívam v utrpení, ale urobím to a pretrpím to, z lásky k Bohu a k manželke/manželovi, ktorej/ktorému som sľúbil/la vernosť.“ Práve v takýchto chvíľach realita života a túžba človeka stať sa svätým testujú sviatosť manželstva alebo rehoľný sľub. A je to práve v takýchto chvíľach a skrze tieto chvíle, kedy nás Boh naozaj posväcuje.
O cieľoch a úsilí laiciátu v modernom svete Joseph Ratzinger veľmi vnímavo a bystro poznamenáva:
„Nikto nemôže byť kresťanom osamotene; byť kresťanom totiž znamená spoločenstvo spolupútnikov. Dokonca aj pustovník patrí do tohto spoločne putujúceho spoločenstva, ktoré ho podporuje a povzbudzuje. Z tohto dôvodu musí byť záujmom Cirkvi vytvárať putujúce spoločenstvá. Sociálna kultúra dnešnej Európy a Ameriky už viac takéto spoločenstvá neponúka. Toto nás privádza naspäť k otázke ako bude vôbec Cirkev fungovať v tejto čoraz viac odkresťančovanej spoločnosti. Bude musieť sformovať nový druh putujúcich spoločenstiev, ktoré sa budú musieť navzájom intenzívnejšie stvárňovať tým, že budú jedno druhé podporovať a spoločne žiť vo viere ... Blízka asociácia s kláštornými rehoľnými komunitami bude určite jedným zo spôsobov prežívania kresťanskej reality.
Inými slovami, pokiaľ spoločnosť vo svojej totalite už postráda kresťanské ovzdušie, ako to bolo v prvých štyroch či piatich storočiach, Cirkev si musí sama sformovať bunky, v ktorých môžu veriaci prežívať vzájomnú podporu a spoločné putovanie a tým vlastne životodárne prostredie Cirkvi v malom. Toto sú naše „pokyny k pochodu“ pre nový rok milosti; pre každý rok, ktorý práve prebieha v tomto svete, ktorý Boh miluje, ktorý On vykúpil a ktorý chce zachrániť."