Životopisy svätých nás zvyknú niekedy znechutiť. Boli zrejme nedokonalí, ako my všetci, no nikto z nich zjavne nehrešil tak, ako hrešia ľudia dnes. Ešte aj príslovečný ´zlý chlapec´ sv. Augustín bol na dnešné pomery slušný človek. Dnes to majú ľahšie tí, čo sa rozhodnú radšej pre znechutenie.
Dovoľte mi, aby som vám predstavil blahoslaveného Bartola Longa.
Ako mnohí svätí, aj Bartolo bol vychovávaný vo veriacej katolíckej rodine. Na rozdiel od väčšiny svätých však Bartolo strávil dvadsiate roky svojho života ako satanistický kňaz.
Narodil sa v roku 1841. Keď mal desať rokov, zomrela mu matka. Odvtedy sa čoraz viac vzďaľoval Katolíckej cirkvi. Začiatkom svojich univerzitných štúdií v Neapoli, na univerzite, na ktorej študoval aj sv. Tomáš Akvinský, sa mladý Bartolo dychtivo vrhol do víru života na svetskej univerzite. V Taliansku polovice 19-teho storočia to znamenalo antiklerikalizmus, ateizmus a najmä okultizmus.
Bartolo začal navštevovať seansy, experimentovať s drogami, a zapájal sa aj do orgií. Vábil ľudí preč z Katolíckej cirkvi a Cirkev svojho detstva verejne zosmiešňoval. Onedlho bol čerstvo odpromovaný právnik „ustanovený“ za satanovho kňaza. Keď ako satanistický biskup prednášal rúhavé slová, múry miestnosti v ktorej bol sa otriasali a všetkých prítomných naplnila hrôza z vrieskania, ktoré vychádzalo ´odnikiaľ´.
Onedlho sa u Bartola prejavila paranoja, skľúčenosť a ocitol sa na pokraji nervového zrútenia. V období keď sa pridŕžal satanistických praktík, jeho rodina sa modlila. A podobne, ako v prípade sv. Augustína, aj teraz vytrvalé modlitby Bartolovej rodiny napokon zrúcali múr hnevu a hriechu, ktorý okolo seba Bartolo vybudoval. Jedného večera začul hlas svojho mŕtveho otca ako ho nahlas vyzýva „Vráť sa k Bohu!“
Zarazený Bartolo navštívil priateľa, ktorý žil vedľa, profesora Vincenza Pepeho. Keď ten zistil, čo sa z Bartola stalo, skríkol naňho: „Chceš zomrieť v stave pomätenia a byť navždy zatratený?“ (Týmto nemyslel, že by Bartolo bol zatratený pre svoju pomätenosť, ale to, že sa ešte pri zdravom rozume rozhodol takto hrešiť, čo ho nevyhnutne priviedlo k šialenstvu a následne by ho priviedlo k zatrateniu.) Pepeho odvaha poukázať na nebezpečenstvo, v akom sa jeho priateľ ocitol, prenikla Bartolovým obranným valom, a onedlho súhlasil, že sa stretne s dominikánskym kňazom, pátrom Albertom Radentem.
Páter Alberto pomaly a trpezlivo pracoval na tomto mladom právnikovi a povzbudzoval ho, aby sa úprimne a dôkladne vyspovedal. Asi po mesiaci usmerňovania dostal Bartolo konečne rozhrešenie a začal konať – priťahoval ľudí späť ku Kristovi. Stál uprostred kaviarne a študentských večierkov, a zriekal sa okultných praktík. Slúžil chudobným a poučoval nevedomých; po šiestich rokoch takéhoto pôsobenia zložil sľuby ako laický dominikán na sviatok Panny Márie Ružencovej.
Potom očistený a posvätený Bartolo navštívil poslednýkrát seansu. Vstúpil dnu, pozdvihol ruženec a prehlásil: „Zriekam sa špiritizmu, pretože nie je ničím iným, než chaotickým zmätkom, plným omylov a falošnosti.“
Aj napriek tomu však, že Bartolo získal rozhrešenie od všetkého čo robil, zápasil aj on, podobne ako väčšina z nás, so spomienkami na svoju minulosť. Mal pocit, že si nezaslúži aby mu Boh odpustil, že je určite nečistý a trvale zohyzdený svojím hriechom. Jedného dňa, počas toho ako vyberal nájom od farmárov v okolí Pompejí, začal Bartolo skúmať svoju minulosť a to, ako žil.
„Aj napriek tomu, že som robil pokánie, pomyslel som si: Stále som ešte zasvätený satanovi, stále som jeho otrokom a vlastníctvom, a on ma čaká v pekle. Ako som tak nad týmto uvažoval, prepadlo ma hlboké zúfalstvo a takmer som spáchal samovraždu.“
Práve v tej chvíli si Bartolo spomenul na ruženec zo svojho detstva, spomenul si na lásku Presvätej Matky. Pocítil, ako mu Panna Mária hovorí, že jeho cesta do neba povedie cez učenie druhých ľudí modlitbe ruženca.
Bartolo sa presťahoval do Pompejí, kde zakladal ružencové bratstvá, organizoval Mariánske procesie a začal pracovať na svätyni Panny Márie Ružencovej. Jeho dielo financovala grófka di Fuscová, s ktorou spolupracoval tak dôverne, až sa začali šíriť klebety o povahe ich vzťahu. Hoci Bartolo zložil osobný sľub čistoty, povzbudil ho pápež Lev XIII, aby sa pre dobro svojho diela oženil s grófkou. Títo dvaja teda vstúpili do celibátneho manželstva a ďalej slúžili chudobným.
Bartolo viac ako 50 rokov šíril modlitbu ruženca, zakladal školy pre chudobných, sirotince pre deti zločincov, a menil mesto smrti na mesto, zasvätené živej Matke Božej. Pri jeho blahorečení sv. Ján Pavol II, ktorý je zrejme najväčším Mariánskym ctiteľom spomedzi pápežov od čias sv. Petra, prehlásil blahoslaveného Bartola Longa za „Máriinho človeka“.
Blahoslavený Bartolo Longo bol skazeným, zdegenerovaným, rúhačským satanovým kňazom. Jeho dedičstvom a odkazom je však: blahorečenie a čoskoro svätorečenie.
Bl. Bartolo Longo má sviatok 5. októbra; prosme ho za všetkých, ktorí si myslia, že už nemajú žiadnu nádej, že sa im nikdy neobnoví čistota, že budú mať trvalo rozbitý život, alebo že stratili všetku svoju šancu stať sa svätým.
Kiežby sa aj oni pripojili k celému radu vrahov, závislákov a satanistov, ktorí sa obrátili, a ktorých svätožiara teraz už naplno žiari okolo trónu Nepoškvrneného Božieho Baránka.
Blahoslavený Bartolo Longo, oroduj za nás!