[autor: John-Henry Westen]
Mohlo by byť pravdou to, čo sme nedávno započuli, že istý spôsob interpretácie apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia by viedlo k dovoleniu pre manželské páry v istých okolnostiach siahnuť po antikoncepcii, ak cítia vo svojom svedomí, že je to dobré rozhodnutie. Dokonca by to možno korešpondovalo s myšlienkami pápeža Františka, ako ich vyjadril v rozhovore na palube lietadla naznačujúc, že použitie antikoncepčných metód je odôvodniteľné vzhľadom na hrozbu infekčného vírusu Zika.
Nič z toho však nemení odveké učenie Cirkvi, že umelá antikoncepcia je zo svojej podstaty zlom. Inými slovami, jej použitie nie je ospravedlniteľné v akomkoľvek prípade.
Súčasná diskusia pripomína pôvodné rozhodnutie inej skupiny kresťanov, ktorí povolili antikoncepciu. Keď anglikáni prvýkrát povolili antikoncepciu v roku 1930 na Lambethskej konferencii, udialo sa tak veľmi podobnými slovami a pohnútkami, ako poskytuje Amoris Laetitia pre ospravedlnenie druhého uzavretia manželstva (bez anulácie toho prvého).
Anglikánske duchovné autority vtedy v Lambeth nepovedali, že antikoncepcia je od toho momentu povolená. Poukazovali na najťažšie prípady a uvádzali srdcervúce ospravedlnenia toho, čo sa napokon stalo prvým narušením otvorenosti životu v kresťanskom svete.
„Kde je vnímaná jasná morálna povinnosť obmedziť alebo sa vyhnúť rodičovstvu, tam musí byť rozhodnuté o metóde na základe kresťanských princípov,“ znelo rozhodnutie z Lambeth.
A pokračuje:
Primárnou a zjavnou metódou je úplná abstinencia od pohlavného styku (až pokiaľ je to nevyhnutné) v zmysle disciplinovaného života a sebakontroly žijúcej v sile Ducha Svätého. No v takých prípadoch, kde je vnímaná jasná morálna povinnosť obmedziť alebo sa vyhnúť rodičovstvu, sa Konferencia zhodla, že môže byť použitá aj iná metóda, ak je tak urobené vo svetle rovnakých kresťanských princípov. Konferencia uvádza svoje silné odsúdenie použitia akejkoľvek metódy kontroly počatia na základe motívov sebeckosti, blahobytu alebo obyčajného presvedčenia.
Podobne aj Amoris Laetitia poukazuje na „...druhý zväzok ustálený v čase, s novými deťmi, osvedčenou vernosťou, ušľachtilou oddanosťou, kresťanským úsilím, vedomím o neregulárnosti svojej situácie a veľkou ťažkosťou vrátiť sa späť bez pocitu vo svedomí, že by sa tak upadlo do páchania ďalších vín.“
Exhortácia pokračuje:
Cirkev vie o situáciách, keď „muž a žena... z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu“. Existuje aj prípad tých, ktorí venovali veľké úsilie záchrane prvého manželstva a zažili nespravodlivé opustenie; alebo prípad tých, ktorí „uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné... Synodálni otcovia povedali, že rozlišovanie pastierov sa vždy musí robiť s „adekvátnym rozoznávaním.“
Napriek všetkým kresťansky znejúcim ospravedlneniam, ktoré zazneli na Lambethskej konferencii, Katolícka cirkev už v tom čase vyhlásila svoje stanovisko voči anglikánskemu rozhodnutiu v encyklike Casti Connubii (O kresťanskom manželstve) pápeža Pia XI.
Len pár mesiacov po záveroch vyvodených na Lambethskej konferencii pápež v encyklike ostro skritizoval schválenie antikoncepcie. I keď anglikánov vôbec nezmieňuje, je úplne jasné, na koho v dokumente naráža.
V paragrafe 56 encykliky Casti Connubii pápež opisuje rozhodnutie z Lambeth ako „otvorené odklonenie sa od neprerušenej kresťanskej tradície“ k „inej doktríne“, ktorá obsahuje „skazenosť mravov“.
Rozhodnutie „poškvrnilo“ čistotu manželstva „hanebnosťou“, napísal pápež.
Záver pápeža Pia v tejto záležitosti nás všetkých prinavracia k veci, ktorá dnes rezonuje s ešte väčšou nástojčivosťou ako za jeho čias.
Hovorí: „Akékoľvek užívanie manželstva, pri ktorom sa manželský akt zlobou ľudskou pozbavuje svojej prirodzenej plodivej sily, odporuje zákonu Božiemu i prírode, a kto sa opováži takýmto skutkom previniť, spácha ťažký hriech.“