Markéta Šichtařová sa vo svojom blogu zamerala na úskalia “Zmluvy Rady Európy o prevencii a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu” známej ako Istanbulský dohovor.
Ako píše, na prvý pohľad nejde v tomto dohovore o nič zlé, ale “problémom je, že ak čítate medzi riadkami dohovoru, pochopíte, že to je niečo asi tak nevinné ako Lisabonská zmluva, ktorá nenápadne otočila kormidlom smerovania celej európskej integrácie, keď umožnila vnútiť národným štátom aj veci, ktoré vzbudzovali ich odpor, a vyvolávajú napätie v strednej Európe a protieurópske nálady”.
Istanbulský dohovor je síce o boji proti násiliu, ale aj “o boji proti existujúcemu svetu, ktorý sa delí na mužov a ženy”. A keďže na rovnosť podmienok majú dozerať “štátom platené neziskovky”, podľa Šichtařovej je to vlastne “skvelý biznis pre genderových fanatikov”.
Zo 47 krajín dohovor neratifikovalo 11 a sú to tie isté krajiny, ktoré odmietajú kvóty na imigrantov, “nechápajúc pritom tie pravé liberálne hodnoty”, čiže napríklad Česi, Maďari, či Slováci. Bývalý premiér Robert Fico sa vyjadril, že text dokumentu zbytočne spochybňuje prirodzené (biologické) rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré sú vraj koreňmi domáceho násilia.
Šichtařová podobne pripúšťa, že mnoho vecí je v dohovore určite správnych, ale sú tam zbytočné: “Nepotrebujeme zákon na vychádzanie a zapadanie Slnka. A tiež nepotrebujeme nové zákony, ktoré by bojovali proti domácemu násiliu. My už ich máme. A všeobecne platí, že čím menej zákonov, tým lepšie.”
S dohovorom nesúhlasia ani českí katolícki biskupi, ktorí 13. mája vydali pastiersky list, kde kritizujú rozdrobovanie prirodzenej identity pohlaví.
Podľa Šichtařovej je dohovor aj skrytým útokom na mužov, pretože silou presadzuje ženy, a dokonca aj mnoho žien je proti dohovoru. Podľa Daniely Kovářovej “dohovor zavedie povinné vzdelávanie chlapcov a mužov v otázkach tej správnej genderovej roly a nariadi 50-percentné zastúpenie mužov a žien vo všetkých orgánoch, organizáciách, spolkoch, športových kluboch, kultúrnych a iných (aj súkromných) inštitúciách”.
Šichtařová podotýka, že niečo podobné je už v Juhoafrickej republike, kde zákony tlačia do všetkých funkcií ľudí čiernej pleti a belochom hrozí vyvlastňovanie pôdy a už sa otvorene hovorí o rasizme voči bielym. “V rozvinutom svete sa zase pôvodné nerovnoprávne postavenie žien prevrátilo v odsudzovanie a likvidáciu mužov bez súdu v dôsledku aj pokojne klamných obvinení z údajného sexuálneho obťažovania,” konštatuje.
Ako ženu ju urážajú aj kvóty na ženské zastúpenie v politike či vo vedení firiem, pretože to podsúva dojem, ako by ženy bez kvót nemohli nič dokázať a potrebujú pomoc, aby sa presadili.
Poukazuje na “absurdné” prípady #metoo v Amerike, a to by sa podľa článku 40 v Istanbulskom dohovore malo presadiť aj v Európe. “Každý racionálny človek dôjde k záveru, že tieto americké kauzy vzťahy mužov a žien nezlepšujú, ale zhoršujú. To sa prejavuje tým, že sa muži boja osloviť ženy a rastie počet ľudí, ktorí nemajú rodinu a deti. Dohovor je útokom na rodinu. Alebo snáď niekto môže demografickými štatistikami moje tvrdenie vyvrátiť?!” vyjadruje sa Šichtařová, poukazujúc na diskrimináciu obrátenú voči mužom.
V krajinách, ktoré dohovor ratifikovali, sa napríklad hovorí u manželov o jasnom (najlepšie písomnom) súhlase pred každým milovaním. Švédska legislatíva už má termín “znásilnenie z nedbalosti”, keď manželka nesúhlasila s milovaním, čím môže byť manžel dokonca až odsúdený.
“Ratifikácia dohovoru je len ďalšou skladačkou do puzzle nového sveta, v ktorom zmyslom je zbúrať všetko, čo stojí na evolúcii vytvorených základoch,” konštatuje nakoniec Šichtařová.