V tejto škandálmi sužovanej dobe, v ére úpadku Katolíckej cirkvi vidíme, že pravej viere „vládnu“ aj členovia dnes už takmer polokacírskej Spoločnosti Ježišovej, ktorých predstavený sa nedávno prehlásil za pokrsteného budhistu, povedal, že diabol je iba symbolom, a naznačil, že nevieme, čo mal Ježiš v skutočnosti na mysli, keď hovoril o nerozlučiteľnosti manželstva. Tento rád, kedysi tak preslávený svojou oddanou obranou viery, húževnatým ohlasovaním viery medzi národmi v divočine a významnými mučeníkmi s nadľudskou odvahou a vernosťou, je dnes už takmer iba paródiou na katolicizmus. Inštitúcie, ktoré spravujú, sú už len bezduché a fádne ruiny toho, čím kedysi bývali. Dnes často počujete, že táto škola je „jezuitská, nie katolícka“.
Pohľad na moderný jezuitský rád, ktorý často propaguje viac sodomiu než evanjelium, je veľmi deprimujúci; no nebolo to vždy tak. O čo viac sú dnešní jezuiti vinní z rozvracania evanjelia (česť výnimkám) a vzbudzovania nerestí u mládeže, o to viac boli jezuiti spred 400 rokov, ktorí išli evanjelizovať Severnú Ameriku, hrdinovia v pravom zmysle tohto slova. Títo muži vstupovali do oblasti, v ktorej naplno bujnela prakticky každá mysliteľná neresť – od vojny, mučenia, otroctva, cez polygamiu, kanibalizmus, až po uctievanie zlých duchov – a ohlasovali evanjelium Ježiša Krista v celej jeho pravde, bez pozlátka a bez kadejakých príchutí, aby bolo prijateľnejšie pre tých, ktorých chceli obrátiť.
Je zaujímavé, že jezuitským misionárom v Novom Francúzsku radili Indiáni, ktorí s nimi sympatizovali, nech netrvajú na tom, aby ich konvertiti držiavali kresťanské morálne zákony. V roku 1637 opísal páter François le Mercier stretnutie medzi sv. Jeanom de Brebeuf (ktorého Huróni nazvali Echon) a náčelníkom hurónskej osady Ihonatiria. Páter Brebeuf, ktorý hovoril plynule hurónsky, vysvetlil čo by mali Huróni robiť, aby boli dobrými kresťanmi, menovite – veriť v Boha a dodržiavať Jeho prikázania. Zvlášť vymenoval prikázania, ktoré aplikoval na zvyklosti Hurónov. Podľa toho sa mali:
• vzdať svojej viery v sny
• mať iba jednu manželku po celý život
• žiť v manželskej čistote
• nevykopávať a neprenášať mŕtvych pri sťahovaní osady
• vzdať sa „nehanebných zhromaždení mužov a žien“
• prestať jesť ľudské mäso
• prestať si uctievať démona Aoutaerohiho
Hurónov to pochopiteľne šokovalo a jeden z náčelníkov, Onaconchiaronk, pátrovi Brebeufovi jednoznačne povedal: „Synovec môj, sme veľmi sklamaní. Mysleli sme si, že Boh bude spokojný s kaplnkou, no podľa toho, čo hovoríš, chce od nás oveľa viac.“
Ďalší z náčelníkov, Aenons, zašiel ešte ďalej a povedal mu: „Echon, musím s tebou hovoriť na rovinu. Som presvedčený, že tieto tvoje požiadavky je nemožné splniť. Indiáni z Ihonatirie povedali, že minulý rok uverili preto, aby dostali tabak. Mne sa to však nepáči; čo sa mňa týka, ja sa nedokážem pretvarovať a vyjadrím sa jasne – uvidíš, že to, čo navrhuješ, sa stane kameňom úrazu. Okrem toho, my robíme veci po svojom a vy zas po svojom, ako všetky národy. Keď hovoríš, že máme poslúchať a uznať za Pána toho, ktorý podľa teba stvoril nebo a zem, mám dojem, že hovoríš o prebratí vlády v krajine. Tvoji predkovia sa stretli a na koncile sa rozhodli, že ich Bohom bude ten, ktorého si ty uctievaš a nariadili obrady, ktoré máte dodržiavať. Čo sa týka nás, my sa učíme od našich otcov.“
Páter Brebeuf bol napriek všetkému neoblomný a náčelníkovi odpovedal, že sa vo svojom názore mýli, že jeho ľudia sa nerozhodli len tak urobiť tohto Boha svojím Bohom, ale že aj samotná príroda uznáva za Boha Toho, kto nám daroval život a dušu a čo sa týka obradov, to nie je ľudský vynález, ale božský; Boh sám ich predpísal a preto sa majú prísne a starostlivo dodržiavať na celej zemi. Čo sa týka robenia vecí, je pravda, že každý národ ich robí po svojom – koľko národov, toľko rozličných zvykov, či už sa týkajú každodenného života, obliekania, stavania obydlí – inak to robíme vo Francúzsku, inak tu a inak inde vo svete, v tomto nevidíme nič zlé. Čo sa však týka Boha, všetky národy by mali mať jednotný názor – že Boh je len jeden a že treba len poriadne otvoriť oči a uvidíme to veľkými písmenami napísané v tvárach všetkých stvorení.
Páter im dlho na túto tému rozprával, no výsledok bol ten, že Bohu samozrejme nestačí, keď mu niekto postaví kaplnku k Jeho uctievaniu, ako tvrdia oni, ale že preňho je najdôležitejšie aby dodržiavali jeho prikázania a vzdali sa svojich povier. Onaconchiaronk pripustil, že páter má pravdu a v danej chvíli urobil maximum, čo sa dalo – vyzval všetkých, aby prekonali tieto ťažkosti. Jeho ľudia však zvesili hlavy a mlčali; vec sa odložila do nasledujúceho dňa.
Na druhý deň mu starý náčelník s veľkou múdrosťou odpovedal, že čo sa jeho týka, pokladá spomínané body za veľmi rozumné a opodstatnené, no vníma aj to, že mladí ľudia budú mať s ich dodržiavaním problémy. Keď však všetko uváži, je lepšie mať menšie problémy a žiť, ako biedne zomrieť ako tí čo odišli v chorobe. Hovoril takým skvelým štýlom a všetkých vyzýval tak silno, že nikto si nedovolil protirečiť mu a všetci súhlasili s tým, čo od nich páter požadoval.
Krátko na to celá osada Hurónov Ossosané prijala kresťanstvo a sľúbila, že všetci budú žiť ako kresťania. Aby sa toto rozhodnutie potvrdilo, istý Hurón, menom Okhiarenta, bývalý šaman, vyhlásil nahlas pred celou osadou: „Obyvatelia Ossosané prijímajú Boha za svojho Pána a Vládcu, zriekajú sa všetkého, čo robili nesprávne – nebudú už venovať pozornosť svojim snom, prestanú si uctievať démona Aoutaerohiho, budú žiť s jednou manželkou, nebudú jesť ľudské mäso a na jar postavia malý domček na Božiu slávu, ak by sa mu zapáčilo zastaviť u niekoho chorobu.“ Bolo veľkou útechou vidieť Boha takto verejne chváliť a oslavovať, a to z úst barbara a navyše šamana, ktorý je nástrojom zlého ducha! Medzi Hurónmi sa ešte nikdy niečo také nestalo.
V Jezuitských vzťahoch sa dočítame, ako sa títo Huróni a ostatné domorodé kmene usilovali úspešne dodržiavať svoj sľub, no niekedy sa stalo, že skĺzli opäť do svojich starých koľají. O päť rokov neskôr, v roku 1642, opisuje páter Jerome Lalemant, ako hurónska kresťanka dokázala žiť v národe s hlboko zakorenenými pohanskými neresťami:
„Ako mladú dievčinu ju žiadali, aby sa podľa vtedajších zvyklostí oddala mladíkom, no ona týmto rečiam nevenovala pozornosť. Povedala: ´Nikto sa so mnou nerozpráva, len toľko mi povedia, že som veľmi melancholická. Na tú žiadosť som neodpovedala nič. Len som sa modlila vo svojom srdci k Bohu, aby ma ochránil, pretože som sa nechcela dopustiť hriechu. Oni nevedeli čo si myslím; doma so sestrami a rodičmi som bola veselá. Keď som niekam išla, pozmenila som svoj vzhľad – klopila som oči, vraštila čelo a snažila som sa vyzerať smutne, aby nikto nemal odvahu osloviť ma.´“
Nemôžem si pomôcť, ale keď toto čítam, predstavím si mladé ženy, ktoré často kráčajú centrom mesta alebo idú verejnou dopravou vo Philadelphii alebo v hocijakom inom americkom meste a vyzerajú podobne – oči sklopené, čelo zvraštené, často s moderným prídavkom – klapkami na ušiach; vo všeobecnosti to znamená, že chcú odvrátiť od seba pozornosť všelijakých násilníkov a vagabundov. A hoci to nerobia presne z takého dôvodu ako mladá Hurónka, je jasné, že v oboch prípadoch sa usilujú ako najlepšie vedia ´preplávať´ pohanskou kultúrou, v ktorej ich väčšina mužov vníma len ako objekt pre vlastné potešenie. Páter Lalemant záverom dodáva:
„Takúto túžbu po čistote v srdci, a navyše v krajine, kde sa nemravnosť stavia na piedestál, môže v človeku vzbudiť iba BOH. Kto má však v srdci Vieru, ten sa úžasným spôsobom mení. Toto môžeme pokojne aplikovať aj na súčasný postkresťanský svet. Už len so smútkom môžeme pozorovať dnešných moderných jezuitov, ktorí sa svojím konaním ani zďaleka nepribližujú svojim nebojácnym a horlivým predchodcom v čiernych rúchach; pripomínajú skôr prefíkaných šamanov barbarských pohanských národov, ktorí sa snažili svojich ľudí držať v područí satana.“