(Pozn. editora originálu: Nasledujúcu výmenu názorov vám prinášame ako dôkaz rozširujúcej sa trhliny medzi dvoma liturgickými tábormi v Katolíckej cirkvi; čo presne táto trhlina znamená a čo sa dá urobiť na jej nápravu. Naším cieľom je vrhnúť svetlo na pravdy katolíckej viery, aj keď sú pre mnohých nepohodlné.)
Váž. Dr. Kwasniewski,
už roky sledujem vaše články a mám z nich radosť, rovnako ako aj z vašej knihy Noble Beauty, Transcendent Holiness (Vznešená nádhera, nadprirodzená svätosť). Píšem aj kvôli vášmu článku “Twelve Reasons Not to Prefer the Novus Ordo.” (Dvanásť dôvodov prečo nepreferovať Novus Ordo).
Chodím na omše v starom obrade, aj v novom obrade a rozrušil ma takmer až konkurenčný prístup, aký zaujímate k obom omšovým obradom. Zachádzate až tak ďaleko, že naznačujete, že Novus Ordo (NO) by nemal preferovať nikto. Neverím, že ide o voľbu buď/alebo a podľa jeho motu proprio o obnovení usus antiquior, o to nešlo ani pápežovi Benediktovi XVI. Znepokojuje ma, že živíte paradigmu, ktorá predstavuje konkurenciu medzi ortodoxnými katolíkmi, ktorí chodia na omše v NO, a ich bratmi, ortodoxnými katolíkmi, ktorí chodia na TLM (traditional latin mass - tradičné latinské omše). Až príliš často počujem snobov z oboch strán, ktorí považujú svojich inak zmýšľajúcich bratov za "béčkový tím". Nemali by sa ortodoxní katolíci dištancovať od takýchto hádok a škriepok, a to najmä v atmosfére, ktorá vládne v súčasnej Cirkvi? Mám šťastie, že žijem vo veľmi ortodoxnej farnosti, kde sa slúžia omše v obidvoch obradoch. Obidve liturgie sú nádherné a pretože sa slávia náležite a podľa predpisov sú zaručenými nositeľkami Božích milostí. Ak sa neslávia náležite a podľa predpisov, nie je ani jedna z nich dobrá a správna. Verte mi, že za tie roky som videl už aj TLM odslúžené laxne. Nebolo by užitočnejšie povzbudzovať k úctivému prijatiu oboch liturgií a k tomu, čo sa pápež Benedikt snažil urobiť "reformou reformy"?
Obávam sa, že váš článok by mohol viesť k rezignácii a odovzdaniu bežnej formy (NO) do rúk ideológom, ktorí by ju však najradšej zneužili ako nositeľku radikálnej zmeny v liturgii a dogmách Cirkvi (ako to vidíme v pracovnom dokumente Amazonskej synody). Inými slovami, jadro sa musí udržať. Článok ako je váš, riskuje tlačenie katolíkov, navštevujúcich TLM, ďalej do slepej uličky, v ktorej budú izolovaní a pripravia tak Cirkev o ich dôležitý prínos.
Úprimne váš N.
* * *
Vážený N.,
ďakujem za váš úprimný list. Chápem, z čoho vychádzate. Aj ja som kedysi zdieľal vaše názory.
Tak či onak, už viac nepovažujem za správne brániť liturgickú trhlinu takého širokého rozsahu. Niekto by možno len skopíroval "kadidlo a zvonce" do reformovanej liturgie, no tá aj tak zostane iba vyrobeným produktom, ktorý je v príliš mnohých bodoch v rozpore s naším modlitbou sýteným, teologicky hlbokým dedičstvom, ktoré sa pomaly, postupne, rozvíjalo celé stáročia.
Netvrdím, že Novus Ordo je zbytočný. Nič, čo má v sebe kresťanský obsah, o to viac sviatostné milosti, ktoré Kristus prisľúbil svojej Cirkvi, kým nepríde v sláve, nemôže byť zbytočné a bezcenné. Západná Cirkev, ku ktorej sme sa obrátili chrbtom po stáročia organického rozvoja, má v sebe čosi naozaj zlé, dokonca odmieta aj najstarodávnejšie prvky našej hromadnej bohoslužby - napríklad normatívne používanie rímskeho kánonu, starodávny lekcionár, pôstne dni (streda, piatok, sobota) a prosebné dni (za úrodu), Veľký pôst, odriekanie si pozemských dobier, obrady Veľkého Piatku, vigília Zoslania Ducha Svätého zameraná na krst, oktáva po zoslaní Ducha Svätého, rády nižšieho svätenia - zoznam je prakticky bez konca. V skutočnosti hovoríme o odlišnej liturgii in concreto, s niektorými spoločnými prvkami, ktoré sa prekrývajú in abstracto.
Na zozname "vecí, ktoré sa mne páčia na NO", ma znepokojuje práve to ´mne páčia´, čo je nevyslovenou tézou, že v liturgii sú smerodajné skôr naše osobné preferencie, než to čo sa páči Bohu. Mnohí katolíci, oddaní NO, kritizujú TLM: "Nedokážem sledovať a vnímať latinčinu", "Pre mňa je to príliš vyumelkované", "Zhromaždenie veriacich je príliš stoické". Stredobodom všetkého čo hovoria je ´ja´; je to o ich vlastnom pohodlí. Pre mňa to stelesňuje ducha Druhého Vatikánskeho koncilu, ktorý pozdvihol kult človeka nad kult Boha. Dostávame sa do veľkých problémov ak začneme s názorom, že liturgia je o mne a o mojom malom svete. V skutočnosti to dokonale opisuje perspektívu "milénia", účinné a presvedčivé ´destilovanie´ egocentrizmu hriešnej ľudskej prirodzenosti. Predchádzajúce generácie ešte vedeli ako umŕtvovať svoje ego, ako ho podriadiť odkazu dedičstva, spoločnému dobru, tradícii, na ktorú sa dnes hľadí ako na precedens, ako sa otvoriť svetu, stvorenému Bohom a vykúpenému Kristom.
Všimnite si, že autor, ktorého som kritizoval, tu nehovorí nič o hlbšej duchovnosti NO, ani o prejavoch väčšej úcty voči Bohu. Išlo tu o to, čo je lepšie pre človeka. Úplne mu unikol fakt, že omša je prvou a najdôležitejšou formou vyjadrenia úcty k Bohu, čiže tak ako hovoril aj sv. Ján Krstiteľ, ktorý odovzdal Bohu svoje srdce a prišiel kvôli tomu o hlavu, ´nás musí ubúdať a Jeho pribúdať´. Pre nás ľudí je paradoxne lepšie, keď sme úplne orientovaní na Boha, ktorého si uctievame a ktorého adorujeme v posvätnej bázni, obradoch a mystických znakoch, ktoré sme prijali od svojich predkov. Ukazuje sa, že zvláštnosť a odlišnosť starodávnej liturgie, jej predmoderný a predrevolučný obsah je pre nás lepší, než niečo, čo bolo navrhnuté špecificky pre nás.
Realita je taká, že mnohí katolíci jednoducho nechcú vedieť, čo je na Novus Ordo nesprávne. Dôkazov je dosť, no oni zatvárajú oči a nepočúvajú. Kto im to môže dávať za vinu? Každý z nás má averziu voči zlým správam, ktoré nám majú rozhodujúcim spôsobom zmeniť život, požadujúc od nás obrátenie od pomerne plytkého katolicizmu pokoncilového formalizmu k bohatšiemu a komplexnejšiemu jadru katolicizmu pomalšieho vývoja v 20. storočí. Aj mne dlho trvalo, kým som sa oboznámil s plným rozsahom tejto trhliny a vyrovnal sa s doktrinálnou, morálnou a duchovnou schizofréniou, do ktorej doviedla Cirkev. Jednou z "krutých milostí" pontifikátu p. Františka je, že Boh dovolil strhnúť rúcho uhladenosti, pod ktorým sa táto schizofrénia ukrývala a vystaviť ju pohľadom všetkých. Snaha zaštupľovať okrúhly otvor koncilového experimentu hranatou zátkou tradičného katolicizmu, o čo sa usilovali v nebývalom rozsahu, zlyhala vtedy a zlyháva aj naďalej.
Kam nás to doviedlo? Toto je situácia buď/alebo medzi dvoma obradmi, pretože ich knihy predstavujú dve odlišné euchológie (formulár modlitieb), odzrkadľujúce dve rozdielne teológie liturgie, histórie, obradov a Cirkvi. Čím viac človek študuje princípy, metódy a výsledky liturgických reformátorov, tým skôr si všimne priepasť medzi oboma "formami". Niekto si môže myslieť, že na čas je možné priepasť preklenúť, no skúsenosť a štúdie dokazujú opak. Je to trpké prebudenie - "Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť" (Kaz 1, 18) - no zároveň oslobodzuje človeka od trýznivých vnútorných a vonkajších protirečení a privádza ho k pokoju, ktorý mu svet, vrátane sveta v rámci Cirkvi, nemôže dať.
To však neznamená, že teraz každý okamžite opustí Novus Ordo, čo by v danej situácii mohlo byť neprezieravé, neláskavé, či dokonca nemožné. Znamená to však, že prichádza deň zúčtovania. Človek sa nemôže naveky vyhýbať závažným otázkam. "Oratoriánske riešenie" je skvelé, no dočasné. Jadro sa neudrží. Či lepšie povedané, drží sa len silou vôle, a nie reálnou identitou skutočností, o ktorých hovoríme.
Srdečne v Kristu,
Dr. Kwasniewski.
* * *
Váž. Dr. Kwasniewski,
chápem váš postoj, aj ja som prežíval čosi podobné najmä vtedy, keď som, pripúšťam, žil vo vlastnej liturgickej bubline Novus Ordo, ktorý prebiehal v prísnom súlade s predpísanými rubrikami a v duchu tradície. Uvedomujem si, že mám veľké šťastie, že žijem blízko veľkého mesta, z ktorého mám pohodlnú dostupnosť ku každej liturgii.
Som si istý, že by sme sa mohli naťahovať o omyly/zámerné opomenutia v reformách Novus Ordo, no tak či onak je tu realita v praxi, ktorá hovorí, že omše v NO navštevuje 99,9% rímskych katolíkov. Okrem niekoľkých zázračných zásahov (aj to sú precedensy!) je zjavné, že NO je tu a aj tu zostane. Videl som, aj vy ste videli, čo pomaly začalo za pontifikátu Benedikta XVI - úprava oltára, nový preklad misála atď. S jeho rezignáciou sa však všetko odložilo na policu a tam to aj zostalo. Neobávam sa o malé spoločenstvá TLM, oni si nájdu svoju cestu. Obávam sa o zvyšok mojich bratov katolíkov. Pre NO aj TLM je podľa mňa podstatný duch pokory a úcty, a hoci som presvedčený, že tento duch patrí viac k TLM než k NO, nevidím dôvod, prečo by to neskôr nemohlo tak byť aj u NO. To svedčí o širšom spirituálnom neduhu v Cirkvi - všetci reformátori, ako viete, boli vychovávaní a navyknutí na tradičný, starodávny obrad. Ako učiteľ náboženstva prichádzam do styku s bežnými laikmi. A vnímam kompletnú prevýchovu, ktorú spôsobila liturgická reforma u mojich bratov katolíkov. Keď pred kolegami spomeniem, že chodím na latinskú omšu alebo že preferujem reformovanú omšu, slávenú ad orientem, zmätene sa ma pýtajú: "Prečo chodíš na omšu, kde ti je kňaz otočený chrbtom?" (pred pár týždňami som zmiatol svojich študentov, keď som im povedal, že počas omše sa kňaz neprihovára väčšinou im, ale hovorí k Bohu). Aké hrozné, že katolíkov učia - bezvýhradne a zároveň výlučne - pohŕdať spôsobom, akým si Boha po stáročia uctievali ich predkovia! Čo sa týka trhliny máte pravdu.
Predsa však, pravdepodobnosť toho, že by pápež v blízkej budúcnosti zrušil NO a obnovil TLM, je takmer nulová. No aj keby to urobil, bol by to pre celý systém podľa mňa taký šok, že by došlo k schizme (rozkolu). Som naozaj v koncoch, lebo neviem čo s tým. V temnejších dňoch som si myslel, že rímsky obrad a celý katolícky spôsob života, ktorý so sebou prináša, pekne krásne zahynie a nikdy sa nevráti. Bude existovať iba vo vitálnych hŕstkach veriacich, a tak to aj je. V niektorých dňoch si myslím, že by sme mali prejsť k byzantskému obradu (gréckokatolíci, pravoslávni). Obávam sa toho, že keď moji pravoverní bratia katolíci pôjdu počas tohto pontifikátu na TLM, obrady východnej Cirkvi alebo k anglikánom, ostane väčšina katolíkov v kostolných laviciach vydaná napospas vlkom.
Pokoj,
N.
* * *
Váž. N.,
moja reč. Mám rovnaké obavy o prevažnú väčšinu praktizujúcich rímskych katolíkov, ktorí nevyužívajú možnosť účasti na tradičnom liturgickom obrade.
V skutočnosti sa nám hlavný prúd Cirkvi na Západe rozpadá priamo pred očami. Väčšina katolíkov používa antikoncepciu a čoraz viac ich akceptuje platformu sexuálneho oslobodenia z obdobia po roku 1968. Ako vidíme, aj mnohí duchovní na vysokých pozíciach sú buď homosexuáli alebo heterosexuáli alebo oboje a zvyšok len zriedkakedy preukáže odvahu, či dokonca rozpoznateľné reakcie svedomia. Čoraz viac kostolov sa zatvára (hoci na predmestiach sa budujú nové, s omšami v španielčine na rozvrhu). Súdne spory priviedli na mizinu mnoho diecéz. Modernistická agenda p. Františka rozdelí Cirkev na domnelých katolíkov a na ozajstných; z tých ozajstných, pravých, sa neskôr stane menšina. Sv. Atanáz v podobnej situácii povedal: "Oni majú kostoly, my máme vieru." Som presvedčený, že máte pravdu, keď o rímskom katolicizme, ako o spôsobe života s osobitou teológiou, kanonickým právom, liturgiou a umeleckými formami latinskej Cirkvi hovoríte, že odumiera v akejkoľvek rozpoznateľnej forme, pokračujúcej po línii vlastnej histórie, pričom prežijú iba malé hŕstky ľudí, ktorí sa jej budú silno pridŕžať. Ešte nikdy neplatilo toto prorocké slovo tak, ako teraz: "Hľa, oči Pána, Jahveho, spočívajú na hriešnom kráľovstve: Ja ho zmetiem z povrchu zeme, lenže nezmetiem úplne dom Jakubov – hovorí Pán" (Am 9,8).
Čo sa dialo pred, počas a po Druhom Vatikánskom koncile? Ako to mohlo všetko tak rýchlo skolabovať?
Existuje na to niekoľko odpovedí. Prvá - tradícia sa očividne považovala a považuje za samozrejmú. Vždy tu bola; vždy tu bude. A tak ľudia vo vzťahu k nej zleniveli, stali sa laxnými. O tomto krehkom, no dôležitom psychologickom aspekte diskutujem tu. (Časť tejto diskusie sa objavuje aj v ´Noble Beauty´; výňatok pozri tu). Keď sa z tradície stane iba zvyklosť, pri akomkoľvek probléme rýchlo stráca svoj vplyv a pozíciu.
Druhá - došlo k príliš horlivej aplikácii dobrých a správnych princípov. Kňaz, ktorý bol v 50-tych rokoch mladým rehoľníkom, bol zvyknutý, že v jeho formačnom dome sa všade používala latinčina - nielen v liturgii a na hodinách teológie, ale aj pri oddychu, v kuchyni, pri domácich prácach, pri strihaní vlasov, skrátka pri všetkom. Človek môže len obdivovať snahu hovoriť plynule po latinsky, no bol to nepochybne extrém a každý extrém má v sebe priam výbušnú schopnosť okamžite vyvolať opak.
Tretia - nemali by sme podceňovať duchovnú devastáciu, zapríčinenú Prvou a Druhou svetovou vojnou, ktorá viedla k mentalite, skombinovanej z optimizmu (vybudujeme lepšiu Európu, lepší svet, s demokratickou účasťou všetkých!) a hlbokého pesimizmu (kresťanské dedičstvo je navždy pochované; musíme modernizovať všetko tak rýchlo, ako sa len dá, inak zahynieme!). Takéto zmýšľanie dláždilo cestu k liturgickej reforme. Potom revolúcia v roku 1968 odviala všetko, čo ešte zostalo logické a súvislé na katolíckom svetonázore a zrodili sa tri hnutia: radikálni "progresívci", ktorí sa v zásade zhodovali s názormi ´revolucionárov´; radikálni "tradicionalisti", ktorí dianie v roku 1968 vnímali ako prejav diabolskej agresie alebo silnej túžby po ničení, skrývajúcej sa v modernosti, a preto sa ju usilovali zamietnuť a zapudiť a napokon stredný prúd (konzervatívci? umiernení?), ktorého patrónom a hovorcom sa v určitom zmysle stal Joseph Ratzinger. Ja som však presvedčený, že v behu na dlhé trate je stredná cesta neudržateľná. V tejto súvislosti mi prichádzajú na um slová nášho Pána: "Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; buď bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa bude jedného pridŕžať a druhým bude opovrhovať."
Posledná - nikdy nezabúdajme, koľko dobra sa dá zničiť v krátkej chvíli, keď nechýba moc, motivácia a keď to Pán podľa svojej nevyspytateľnej vôle dovolí. Henrich VIII napríklad zničil úspešný systém opátstiev a kláštorov, udusiac tak plameň mohutného katolicizmu, ktorý v Anglicku prekvital celé stáročia. Za pár desaťročí odviedla protestantská revolta od pravej viery celé národy. Komunisti v Sovietskom zväze zničili desiatky tisíc kostolov a kláštorov, zatiaľ čo komunisti v Číne zničili tisícročnú vynikajúcu konfuciánsku kultúru. A existuje množstvo ďalších príkladov. Videli sme, ako rýchlo zanikla v plameňoch strecha Notre Dame. Dobre mierený teroristický útok dokáže v okamihu zmeniť na dymiace trosky mohutné gotické katedrály, ktoré ľudia stavali sto rokov. Nemalo by nás teda príliš prekvapiť, najmä ak satan so svojimi anjelmi do všetkého neúnavne zasahuje, že čosi tak očividne prekvitajúce, ako bol katolicizmus 50-tych rokov, sa môže doslova cez noc rozpadnúť na kúsky. To, čo sa dialo v 60-tych a 70-tych rokoch, bola akási kolektívna hystéria, duchovný čierny mor. Beriem veľmi vážne tieto slová, ktoré často citujem: "Boh nás nepovoláva k tomu, aby sme boli úspešní, ale k tomu, aby sme boli verní." Sebe aj druhým pomôžeme ku spáse tým, že budeme verní katolicizmu v jeho najplnšej forme, v akej ho môžeme prijať, veriť a žiť bez toho, aby sme ho oslabovali, zmierňovali, robili kompromisy a zbytočne ho modernizovali. Musíme sa spoľahnúť na nášho Pána, že nás zachráni keď bude chcieť a ako bude chcieť. "Vtedy obrátim osud svojho ľudu, Izraela, budú stavať a obývať spustošené mestá, budú sadiť vinice a piť ich víno, narobia si záhrad a budú jesť ich ovocie" (Am 9, 14).
Tvoj v Pánovi,
Dr. Kwasniewski