Veľa svätých potvrdilo, že mali nadprirodzené vízie pekla. Súkromné zjavenia svätých nie sú prirodzene smerodajné, a tak na ne v rámci svojej viery nemusíte brať ohľad. Vízie svätých o pekle nám však v každom prípade pripomínajú stálu a nemennú náuku viery - že peklo je reálnym a hrozným miestom a že ľudia sa tam naozaj môžu ocitnúť. Veľká mystička 19. storočia, sv. Faustína, rozprávala o svojej vízii pekla a o účinkoch, aké to na ňu zanechalo: "Začala som sa ešte horlivejšie modliť za obrátenie hriešnikov. Ustavične som vzývala o pomoc Božie milosrdenstvo. Ó, môj Ježišu, radšej budem do konca sveta zomierať v najväčších mukách, než by som Ťa mala uraziť čo i len najmenším hriechom."
Len sa nebojte; odvráťte sa od svojich hriechov a svojím konaním privádzajte druhých ku Kristovi!
1) Bl. Anne Catherine Emmerichová: “Pozeráte sa a ustavične sa chvejete"
Bl. Anne Catherine Emmerichová žila koncom 18. a začiatkom 19. storočia vo svätej ríši rímskej. Bola mystičkou, ktorá tvrdila, že má vízie o rozličných duchovných veciach. Tu je výňatok jednej z jej vízií pekla:
"Zvonka peklo vyzeralo hrôzostrašne a desivo; bola to obrovská, ťažkopádna stavba, zbudovaná z čierneho granitu (žuly), vrhajúceho metalické odblesky. Temné a ťažké dvere boli zaistené hrozivými závorami, pri pohľade na ktoré ste sa začali ihneď chvieť. Ešte aj spoza zatvorených vrát bolo zreteľne počuť vzdychanie a nárek zúfalstva, no nedá sa ani opísať desivý rev, vrieskanie a škriekanie, ktoré sa ozvalo po otvorení vrát. Ó, kto opíše melanchóliu obyvateľov tohto zatrateného miesta! (...)
Vnútri je peklo naopak, akoby ohradené, chaotické, preplnené; myseľ každého objektu je plná bolesti, žiaľu, znaky Božieho hnevu a odplaty sú všade viditeľné; zúfalstvo ako sup rozožiera každé srdce; nesvár a mizéria vládnu naokolo ... v pekle nevidno nič iné, len ponuré kobky, temné jaskyne, desivé pustatiny, zapáchajúce močiare, plné jedovatých a odporných plazov od výmyslu sveta (...)
V pekle vidno nekonečné scény zúfalých a nešťastných svárov a všetky druhy hriechov, úpadku a skazenosti a to vo forme nepredstaviteľných príšer alebo ako najrozličnejšie druhy hrozných múk. Všetko na tomto pustom a bezútešnom mieste napĺňa myseľ hrôzou; niet tu ani slovka útechy, či upokojenia; vládne tu ukrutné poznanie, že spravodlivosť Všemohúceho Boha, ktorá dopadla na zatratených, je spravodlivosť, ktorú si plne zasluhujú a to ich najviac gniavi. Neresť sa ukazuje vo vlastnej odpudivej a nechutnej farbe a je zbavená masky, v ktorej pôsobila na svete a pekelná vretenica otáča hlavu, aby zožrala všetkých, ktorí sa jej na tomto svete klaňali a ktorí ju živili. Peklo je jedným slovom chrám mučivej úzkosti a zúfalstva ..."
2) St. Teresa of Avila: “Ako v ohni, trhaná na kusy”
Veľká mystička a Učiteľka Cirkvi 16. storočia, sv. Terézia Avilská, mala s peklom takúto skúsenosť:
"Vchod vyzeral ako dlhá úzka chodba, veľmi nízka, tmavá a uzavretá. Zem bola nasiaknutá vodou, čím sa tvorilo krajne odporné bahno, z ktorého sa dvíhali smradľavé jedovaté výpary; zem sa hemžila odporným hmyzom a kadejakou háveďou ... na konci bol v múre výklenok a v ňom som uvidela samu seba akoby stiesnenú v tom priestore ...
V duši som cítila oheň ... Moje telesné utrpenia boli neznesiteľné. V pozemskom živote som si prešla tým najbolestnejším utrpením ... a predsa to nebolo nič v porovnaní s tým, čo som pociťovala vtedy tam; najmä keď som vnímala, že tam neexistuje nádej na úľavu, alebo že to niekedy skončí ...
Nevidela som kto ma to trýznil, no cítila som sa ako v ohni, akoby ma trhali na kusy a znovu opakujem, tento vnútorný oheň a zúfalstvo sú tie najväčšie a najotrasnejšie zo všetkých múk ... Nemohla som ani sedieť, ani ležať, nebolo tam miesta. Bola som v tom otvore v múre a tie steny ma začali z každej strany akoby stláčať, nemohla som dýchať; nebolo tam žiadne svetlo, iba hustá, nepreniknuteľná temnota ... Táto vízia ma tak vydesila a hrôzu pociťujem aj teraz pri písaní, hoci odvtedy, ako sa to stalo, prešlo už šesť rokov; telo mi vždy zachváti triaška zo strachu ...
Práve vďaka tejto vízii ma vždy naplnila úzkosť a tieseň pri pohľade na tak veľa stratených duší, najmä luteránov - pretože oni boli kedysi krstom začlenení do Cirkvi - a tiež mi táto vízia pomáha čoraz vrúcnejšie túžiť po záchrane a spáse duší. Som presvedčená, že radšej by som dobrovoľne podstúpila veľa ´smrtí´, ak by som dokázala aspoň jedného uchrániť od týchto zdrvujúcich múk."
3) St. John Bosco: “Neopísateľná hrôza”
V roku 1868 mal sv. Ján Bosco sen o pekle. Ponúkame vám jeho skrátenú verziu, keďže plné znenie je dosť dlhé:
"Len čo som prešiel cez prah, pocítil som neopísateľnú hrôzu a neodvážil som sa urobiť už ani krok. Pred sebou som videl niečo ako obrovskú jaskyňu, ktorá sa striedavo objavovala a mizla ďaleko medzi horami. Bola v plameňoch, no nie ako v pozemských. Celá jaskyňa, steny, strop, dlážka, železo, kamene, drevo a uhlie - všetko bolo rozžeravené do biela teplotou tisícov stupňov. Oheň však nič nespaľoval, nemenil na popol, nezháral. Neviem nájsť slová na opis tejto jaskynnej hrôzy ...
Môj sprievodca mi natiahol ruku, nasilu ju otvoril a pritlačil na prvú z tisíciek stien; pocítil som takú neznesiteľnú bolesť, že som uskočil a s výkrikom som sa zobudil, sediac vo vlastnej posteli. Ruka ma pichala a ja som si ju stále šúchal, aby som sa zbavil bolesti. Keď som ráno vstal, všimol som si, že ju mám opuchnutú. Hoci som ruku pritlačil k stene iba vo sne, bolo to také reálne, že koža sa mi z dlane neskôr zošúpala ako po opálení.
Myslím na to, že vás nechcem veľmi vydesiť, tak tieto veci neopisujem v celej ich hrôze ako som ich videl a ako na mňa zapôsobili. Vieme, že náš Pán vykresľuje peklo v symboloch, pretože keby ho opísal také, aké v skutočnosti je, nerozumeli by sme Mu. Žiadny smrteľník totiž tieto veci nepochopí."
4) Sr. Lucy of Fatima: “Vrieskanie a vzdychanie od bolesti a zúfalstva”
Sr. Lucia z Fatimy ešte síce nie je svätá (zomrela len nedávno v roku 2005), no bola jednou z fatimských vizionáriek zo začiatku 20. storočia a svedčila o zjavení v Cirkvi. Súčasťou jedného zo zjavení bola aj vízia pekla:
"Videli sme obrovské ohnivé jazero, v ktorom boli ponorení diabli a duše zatratených. Duše zatratených boli ako priehľadný žeravý popol, celkom čierny alebo vyleštený do bronzova a mali ľudskú podobu. Plávali v tomto ohnivom mori a plamene z ich vnútra ich vymršťovali do vzduchu v obrovských mračnách dymu. Padali potom naspäť na všetky strany ako iskry z obrovského táboráku, pričom vrieskali a vzdychali od bolesti a zúfalstva, čo v nás vzbudzovalo nesmiernu hrôzu a začali sme sa triasť (muselo to byť vtedy, keď som sa rozplakala ako mi potom povedali ľudia).
Diabli sa od duší zatratených líšili svojou hrozivou a odpudzujúcou podobou s odpornými a neznámymi živočíchmi, čiernymi a priehľadnými ako žeravé uhlíky."
5) St. Maria Faustyna Kowalska: “Miesto nepredstaviteľnej trýzne”
Sv. Mária Faustína Kowalska, často známa iba ako sv. Faustína, bola poľskou rehoľníčkou, ktorá potvrdila veľa mystických zážitkov z konca 30-tych rokov. Tu je výňatok z jej Denníčka o jednej z vízií:
"Dnes som bola v priepastiach pekla. Viedol ma anjel. Je to miesto veľkých múk. Jeho územie je veľké. Druhy múk, ktoré som videla: prvé utrpenie, ktoré vytvára peklo, je strata Boha, druhé - ustavičné výčitky svedomia, tretie - tento osud sa už nikdy nezmení, štvrtá muka je oheň, ktorý bude prenikať dušou, ale ju nezničí. Je to strašná muka. Je to oheň čisto duchovný, zapálený Božím hnevom. Piata muka je ustavičná tma a strašný dusivý zápach. Hoci je tma, satani a zatratené duše sa navzájom vidia a vidia všetko zlo iných aj svoje. Šiesta muka je ustavičná prítomnosť satana, siedma muka - strašné zúfalstvo, nenávisť voči Bohu, zlorečenia, kliatby, rúhanie. Sú to muky, ktoré všetci odsúdení trpia spolu. Ale to nie je koniec trápenia. Sú jednotlivé muky pre duše, a to sú muky zmyslov. Čím ktorá duša hrešila, tým je mučená strašným spôsobom, ktorý sa nedá opísať. Sú tam strašné jamy, priepasti múk, kde sa jedna muka odlišuje od druhej. Zomrela by som pri pohľade na tie strašné muky, keby ma nepodopierala Božia všemohúcnosť. Nech hriešnik vie, že akým zmyslom hreší, takým bude mučený po celú večnosť. Píšem o tom na Boží rozkaz, aby sa žiadna duša nevyhovárala, že pekla niet alebo že tam nikto nebol a nevie, ako tam je. Ja, sestra Faustína, som bola na Boží príkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje. Teraz nemôžem o tom hovoriť, mám príkaz od Boha, aby som to zanechala napísané. Satani prejavovali voči mne veľkú nenávisť, ale na Boží príkaz ma museli poslúchať. To, čo som napísala, je len slabým tieňom toho, čo som videla. Všimla som si jednu vec: je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje. Keď som prišla k sebe, nemohla som sa spamätať zo zdesenia, ako strašne tam duše trpia. Preto sa ešte vrúcnejšie modlím za obrátenie hriešnikov. Ustavične vzývam Božie milosrdenstvo pre nich. Ó, môj Ježišu, radšej budem do konca sveta zomierať v najväčších mukách, než by som Ťa mala uraziť čo i len najmenším hriechom" (741).