Svätý Jozef síce v evanjeliách nepovedal ani slovo, no jeho tiché hrdinstvo hovorí nahlas nielen o jeho úlohe ako o "Ochrancovi Vykupiteľa" a "Patrónovi univerzálnej Cirkvi", ale aj o jeho význame v liturgickom živote Cirkvi.
Dejiny spočiatku hovoria iba málo o úlohe sv. Jozefa v liturgii - aspoň v prvom tisícročí Cirkvi. Od jej počiatkov totiž zostáva sv. Jozef väčšinou akoby skrytý aj v rámci liturgických slávení, ktoré vyzdvihujú dôležité udalosti z Ježišovho pozemského života - ako sú Vianoce, Zjavenie Pána a Obetovanie Pána v chráme - pri ktorých bol aj on prítomný. Od roku 900 sa však sv. Jozef začína v živote Cirkvi čoraz viac zviditeľňovať, až do roku 1962, kedy sa stáva súčasťou liturgie po tom, čo pápež Ján XXIII pridáva jeho meno k 1.400-ročnému kánonu sv. omše (prvej eucharistickej modlitbe). Pápež Benedikt XVI navrhol, aby sa aj do ostatných eucharistických modlitieb riadnej formy sv. omše zahrnulo meno sv. Jozefa, čo napokon vyústilo v dekrét pápeža Františka z roku 2013.
Hoci sa rozhodnutie pápeža Jána XXIII nestretlo v tej dobe so všeobecným súhlasom, ukazuje sa prozreteľnostným, pretože každú nedeľu veriaci teraz prosia o príhovor sv. Jozefa, ktorý je ako príkladný manžel a otec dôležitým vzorom pre súčasné rozpadnuté manželstvá, rodiny, domovy, čo sa v 20. a 21. storočí stalo normou správania. Sv. Jozef však v rámci liturgie nie je iba mocným príhovorcom, ale aj pravým a nefalšovaným vzorom nábožnosti. Svojím tichým evanjeliovým svedectvom a patronátom ako ochranca Krista a Jeho Cirkvi, sa tento tesár z Nazareta môže pokojne považovať aj za univerzálneho patróna liturgie. Ako tichý svätý, ktorý verne chráni Svätú Rodinu, sv. Jozef sprevádza svojou ochranou aj katolíkov celého sveta v prehlbovaní ich lásky a chápania liturgie.
Úcta k sv. Jozefovi v dejinách
Podľa Lynn Boughtonovej, pomocnej profesorky na Liturgickom inštitúte Univerzity St. Mary of the Lake v Mundelein, Illinois, z dôvodu, že liturgický život Cirkvi a úcta k svätým sa začali viac rozvíjať až neskôr, sa okrem zmienok o sv. Jozefovi v Písme, hovorí o ňom v dejinách liturgie v prvom tisícročí len veľmi málo. "Prvý známy kalendár cirkevných sviatkov, ktorý sa nazýva Chronicon, bol zverejnený v roku Pána 354, no neobsahuje ani jeden sviatok, zasvätený sv. Jozefovi", uviedla Boughtonová pre Register. "A neobsahuje ho ani prepis omšových modlitieb ´cez rok´, v Leonine/Verona Sacramentary, prepísanom v roku Pána 560." Až otec Richard Gilsdorf vo svojej knihe Go to Joseph (Choďte k Jozefovi) spomína niektoré dôkazy o tom, že prvotná Cirkev uznávala sv. Jozefa, prinajmenšom formou posvätného umenia a architektúry.
"Je známy napríklad jeho namaľovaný obraz z 3. storočia a kostol, ktorý vo 4. storočí dala v Nazarete k jeho úcte postaviť sv. Helena. V prísne liturgickom zmysle však bola väčšina sviatkov prvotnej Cirkvi zasvätená sláveniu udalostí z Ježišovho ´pozemského´ života - Vianoc, Zjavenia Pána, Obetovania v chráme a, pochopiteľne, Veľkej noci, zatiaľ čo slávenie sviatkov svätých bolo v prvotnej Cirkvi zamerané najmä na mučeníkov viery. A keďže Mária a Jozef neboli mučeníkmi, nemali v cykle slávností svoj sviatok. Tak či onak ich s úctou spomínali pri všetkých sláveniach spomínaných udalostí z Ježišovho života, ktorých sa zúčastnili. Mária sa samozrejme s úctou spomína (hneď po Ježišovi) v rámci sviatku Zvestovania Pána (Vtelenie) 25. marca a obaja, Mária aj Jozef sa uctievajú (po Ježišovi) v rámci sviatkov Vianoc, Zjavenia Pána a Obetovania Pána v chráme. Okrem mučeníkov sa ďalší svätí, vrátane Márie a Jozefa, začali do liturgického kalendára začleňovať až v 7. storočí. Od polovice 10. storočia sa v liturgickom kalendári objavuje sviatok sv. Jozefa 19. marca, čiže neplatí všeobecné presvedčenie, že tento sviatok zaviedol až pápež Pius IX v roku 1870. Pápež Pius IX pridal sv. Jozefovi atribút "patrón univerzálnej Cirkvi" a preto sa aj v súčasnosti čoraz naliehavejšie objavuje téma úcty k sv. Jozefovi."
Kanonický svätý
Súčasťou posvätnej liturgie sa sv. Jozef stal aj vďaka osobnému zasväteniu pápeža Jána XXIII tomuto svätcovi. 1. novembra 1962 vydal pápež Ján XXIII dekrét (s účinnosťou od 8. decembra toho istého roku), aby sa meno sv. Jozefa začlenilo do kánonu. Toto rozhodnutie viedlo ku kontroverzii, nakoľko niektorí cirkevní predstavitelia boli proti tejto zmene. Dom Prosper Gueranger vo svojej knihe Explanation of the Prayers and Ceremonies of the Holy Mass (Vysvetlenie modlitieb a obradov sv. omše) z roku 1885 píše: " ... svätá Cirkev sa odvracia od manipulácie a modifikácie aj tých najmenších detailov v liturgickej modlitbe, ustanovenej a posvätenej kresťanským starovekom." Podľa Petra Kwasniewskeho zo St. Paul Center v Steubenville, Ohio, aj keď je v menšine, sa jeho opozícia zakladá na princípe, súvisiacom s rozvážnosťou v rámci prípadného "fušovania" do liturgie, menovite do Kánonu. Táto relatívne malá zmena môže mať, podľa Kwasniewskeho, ďalekosiahle následky v tom, že vytvára precedens pre ďalšie možné zmeny v liturgii spôsobom, aký neschválil Druhý Vatikánsky koncil: "1.400 rokov bola na Západe iba jedna Eucharistická modlitba, ktorá sa väčšinu tohto času a na väčšine miest ani trochu nezmenila. Táto pápežova úprava najústrednejšej z modlitieb rímskeho obradu naznačuje, že ďalšie radikálnejšie zmeny sú už možno na dosah, keď sa za ne pápež svojou autoritou postaví. Po Jánovi XXIII nasledoval Pavol VI, ktorý za pár rokov zaviedol úplne nové Eucharistické modlitby."
Podľa viceprezidenta St. Paul Center, Mikea Aquilinu, sa však pridanie mena sv. Jozefa do kánonu ukazuje ako zdravé a prospešné vylepšenie liturgie: "Liturgia sa zvyčajne reformuje zdola nahor, a nie naopak. Dlho predtým, ako pápež svojou autoritou zavedie zmeny, skúmajú sa tieto aj na základe požiadaviek a návrhov úcty obyčajných ľudí k danému svätému. Takto sa liturgia vyvíja a zostáva občerstvením pre Cirkev." V roku 1966 otec Ralph Wiltgen vo svojej knihe The Rhine Flows into the Tiber (Rýn sa vlieva do Tiberu), poznamenáva, že rozhodnutie Jána XIII začleniť sv. Jozefa do kánonu, bolo jednak reakciou na požiadavky veriacich a jednak reakciou na celosvetovú horlivú úctu k sv. Jozefovi, ktorá takmer po storočí dospela k vrcholu. Ďalej píše, že Ján XXIII je autorom 75-stranovej brožúry, v ktorej nás sprevádza históriou "sporadických, ale intenzívnych, kampaní už od roku 1815, počas ktorých sa nazbierali stovky tisíciek podpisov duchovenstva aj laikov a ktoré boli následne poslané do Vatikánu. Žiadali v nich, aby sa sv. Jozef uznával aj prostredníctvom liturgie. A dodáva: "Menu sv. Jozefa, ktoré sa v kánone sv. omše vyslovuje hneď po mene Panny Márie, sa tak doktrinálne aj liturgicky oficiálne pripisuje význačné postavenie v svätosti, hneď po Panne Márii, nad všetkými ostatnými svätými."
Modlitby v stredu
Podľa otca Donalda Callowaya, autora knižky: Zasvätenie sa sv. Jozefovi: Zázraky nášho duchovného otca, zohráva sv. Jozef v liturgickom živote svoju úlohu: "Každý deň v týždni býva v súvislosti s liturgiou na niečo zameraný - čo sa týka breviára, omšových čítaní, alebo napríklad sobota je vždy dňom Panny Márie, nedeľa je samozrejme zasvätená nášmu Pánovi, preto sa aj nazýva dňom Pána, no máme aj deň, kedy si uctievame sv. Jozefa, a je ním streda. Stredu spomína aj pápež František v súvislosti s vyhlásením Roku sv. Jozefa, Patris Corde (s otcovským srdcom), a najmä mesiac marec, ktorý je už tradične zasvätený jemu. V stredy sa teda zvyknú slúžiť sv. omše s dôrazom na sv. Jozefa, v blízkosti oltára sa môže umiestniť aj svätcova socha. M. Aquilina však podčiarkuje, že sv. Jozef je duchom prítomný na každej sv. omši, pri každom premieňaní omšových darov: "Keď pracujeme ako sv. Jozef, vnímame aj spojitosť našej práce s Najsvätejšou Obetou. Vnímame to aj ako niečo, čo robíme pre Ježiša a Máriu - aby sme ich potešili."