Pokrokový časopis America: The Jesuit Review, pre ktorý píše aj celosvetovo známy James Martin SJ, zástanca otvorenosti LGBT agitke v katolíckej Cirkvi, si najnovšie kladie otázku, prečo nemôžu mať ženy riadiace funkcie v Cirkvi, keď ich môžu dosahovať v nadnárodných korporáciách? Autorka, Colleen Dulleová, sa v článku netají tým, že téma „feminizácie Vatikánu“ je jej „obľúbená“.
Dulleová argumentuje, že schopnosť žien evanjelizovať, viesť komunity, či „dokonca viesť cirkevné úrady“ je dlhodobo osvedčená. Kvituje preto najnovšie vatikánske reformy, vďaka ktorým sa k vyšším funkciám, okrem dikastérií pre klérus a biskupov, môže dostať ktokoľvek – teda aj ženy. Obáva sa však, že to platí len teoreticky, respektíve, žeby budúce vysoké cirkevné úradníčky mohli byť vo svojej práci obmedzované. Uvádza:
„Vo Vatikáne, ktorý je stále zakorenený v klerikálnej kultúre, bude nepochybne existovať odpor voči ženám, ktoré budú plniť tieto úlohy.“
„Je tiež možné, že ak bude ženám umožnené zastávať vyššie administratívne pozície, cirkevní predstavitelia budú rýchlejšie prepúšťať zástankyne kňazskej alebo diakonskej vysviacky žien. Tieto menovania vo Vatikáne však neodstránia sexizmus, ktorý formuje primárnu skúsenosť mnohých ľudí s Cirkvou: liturgiu.“
Dulleovej prekáža, že ženy nemôžu „ohlasovať Evanjelium na omši“, či vykonávať ďalšie omšové úkony, čo je podľa nej výsledkom „problematickej teológie“, ktorá „hlása“, že „žena nemôže „imitovať“ Krista“. Autorka však v najnovších vatikánskych reformách vidí svetielko nádeje, že sa Cirkvi po „stáročiach sexizmu“ podarí vymaniť z tejto „zaostalosti“.
Ako sme uviedli v staršom článku,1 ženy nemôžu byť „kňažkami“ hlavne z toho dôvodu, že:
„V liturgii je kňaz „in persona Christi“ – v jednote s Kristom. Keď teda stojí pred oltárom, hovorí „toto je moje telo“, nemyslí tým seba – kňaza Phillipsa či biskupa Antonyho –, ale to „moje“ predstavuje Ježiša Krista.“