“Jednoduchý a poctivý muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému”: (Jób 1, 8) taký je opis spravodlivého muža v lekciách nočného ofícia na tú dobu a je to portrét svätého mnícha, ktorého nám dnes Cirkev ponúka na obdiv, napodobňovanie a oddanosť.
Utekal od ľudí, aby našiel Boha, opustil svoju rodnú zem, kde jeho hodnosť a ešte viac jeho cnosti bránili tomu, aby ho nepoznali. Putoval od pobrežia Grécka až po hranice Róny a nakoniec sa zastavil v lesoch Septimánie, kde zrejme našiel vytúženú samotu. Tam tri roky prebýval v jaskyni ukrytej medzi ostružiním a trávil čas vzdávaním vďaky Bohu a modlitbami za spásu ľudí. (Skutky S. Ægidii) Žil z bylín a vody, až kým mu náš Pán neposlal laň, aby ho živila svojím mliekom.
Ale jeho malá priateľka ho mala čoskoro zradiť. Jedného dňa, keď ju tvrdo tlačili psy, v strachu utiekla k svätcovi, nasledovaná kráľovskými poľovníkmi. V bezpečí u svojho ochrancu sa jej strach upokojil, ale šíp, ktorý na ňu mieril, prebodol svätému Gilesovi ruku, ktorá sa mu potom už nikdy nezahojila, pretože si ju odmietol dať obviazať, aby mohol znášať bolesť do konca života. Čakala ho však ešte väčšia skúška: keď sa takto odhalilo jeho útočisko, čoskoro na tomto mieste vyrástol kláštor a on sa musel stať jeho opátom; okrem toho urobil toľko zázrakov, že sa naňho prišli pozrieť zástupy ľudí. Zbohom tichu a zabudnutiu jeho milovaného lesa!
Po smrti Božieho služobníka sa miesto stávalo čoraz navštevovanejším. Zo severu, východu i juhu sem prúdili pútnici, aby obetovali svoje modlitby a splnili svoje sľuby pri hrobe toho, ktorý sa čoskoro stal známym ako jeden z najužitočnejších svätých v nebi (svätý Giles je jediným spovedníkom v skupine štrnástich svätých známych ako pomocníci, ktorých mená sú v starovekých misáloch uvedené v nasledujúcom poradí: Juraj, Blažej, Erazmus, Pantaleón, Vít, Krištof, Giles, Achatus alebo Akatij, Denis, Cyriak, Eustach, Katarína, Margaréta a Barbora. Bol dokonca počítaný medzi päť privilegovaných svätých, vis. Denis, Juraj, Krištof, Blažej a Giles, na niektorých miestach uctievaný zvláštnejším spôsobom). Medzi zástupy prišli pontifikovia (Urban II, ktorý posvätil oltár baziliky, kde spočívalo sväté telo, Gelasius II, Callistus II, Innocent II; Klement IV sa narodil v St Giles’s; Julius II držal opátstvo in commendam) a kráľov (Boleslav III poľský a svätý Ľudovít francúzsky).
Najpočetnejšou triedou návštevníkov svätých relikvií však boli vojaci a malé deti, tie prvé vybavené na križiacke výpravy, tie druhé nosené v matkinom’ náručí; všetci sa zverovali pokornému, jemnému mníchovi, ktorý s nasadením života upokojoval strach úbohého malého hendikepovaného; všetci ho prosili o pomoc proti strachu, ktorý môžu pociťovať aj tí najstatočnejší v hodine boja, alebo proti strachu, ktorý vyruší malého v kolíske. Svätý Giles’s sa zaradil medzi tri veľké pútnické miesta na západe; ďalšími dvoma sú Rím a Compostello.
Nad relikviami svätca bol postavený kolosálny kostol, ktorý bol opísaný ako “najdokonalejší typ byzantského štýlu v čase, keď bol na vrchole svojej slávy.” (Mérimée, Notess d’un voyage dans le midi de la France.) Okolo neho vyrástlo mesto s tridsaťtisíc domácnosťami, kde predtým bola len púšť. Najslávnejší z mocných toulouských grófov dal prednosť pred ostatnými titulmi tomu, ktorý mu patril z tohto vznešeného mesta; potomkom bude známy ako Rajmund zo Saint Giles. O sto rokov neskôr sa Raymund VI. kajal na prahu slávnej baziliky za svoje zhovievavé správanie voči kacírstvu; náš svätec, ktorý práve pohostil Petra z Castelnau na miesto jeho posledného odpočinku, otvoril svoje brány pre zmierenie domnelého mučeníka’vraha.
Nikdy by sme neskončili, keby sme mali vymenovať kostoly, farnosti, opátstva a oltáre zasvätené svätému Jiljí vo všetkých častiach kresťanstva, ktoré sú toľkými zdrojmi milostí a novými pútnickými centrami. Španielsko, Taliansko, Belgicko, Nemecko, Maďarsko, Bavorsko, Poľsko súperia v tomto smere s Francúzskom. Anglicko nie je na druhom mieste na svete; má stoštyridsaťšesť svätýň zasvätených zbožnému mníchovi a aj etablovaná cirkev si ho naďalej uctieva.
Ponáhľajme sa uviesť krátku legendu ktorá zostala svätému opátovi od šestnásteho storočia, keď sa jeho sviatok prestal sláviť s deviatimi hodinami. Väčšina jeho vzácnych relikvií sa uchováva v bohatej pokladnici kostola Saint-Sernin v Toulouse; Saint-Gilles-du-Gard, ktorý sa ich musel vzdať, aby ich zachránil pred svätokrádežnými rukami ozbrojených heretikov, mal v roku 1865 útechu, že objavil jeho pôvodný hrob.
Giles bol Aténčan kráľovského pôvodu, ktorý sa od detstva tak horlivo venoval štúdiu božských vecí a charitatívnym dielam, že sa zdalo, že ho nič iné nezaujíma. Po smrti svojich rodičov’ rozdal celý svoj majetok chudobným; dokonca sa vyzliekol z vlastného odevu, aby obliekol chudobného chorého, ktorý sa vyliečil, len čo si ho obliekol. Mnohé ďalšie zázraky čoskoro preslávili jeho meno natoľko, že pre málo slávy utiekol k svätému Cézareovi do Arles. Po dvoch rokoch odtiaľ Giles odišiel a utiahol sa do púšte, kde žil obdivuhodným svätým životom: jeho jedinou potravou boli korene bylín a mlieko jednej laňky, ktorá k nemu prichádzala v stanovených časoch. Jedného dňa sa laň prenasledovaná kráľovskými lovcami uchýlila do jeho jaskyne. Keď francúzsky kráľ objavil svätého muža, prosil Gilesa, aby dovolil postaviť na mieste jaskyne kláštor. Na želanie kráľa musel proti svojej vôli prevziať správu tohto kláštora a po niekoľkých rokoch, keď tento úrad vykonával s veľkou zbožnosťou a rozvahou, odišiel do neba.
“Choďte k môjmu služobníkovi… a obetujte za seba zápalnú obetu; a môj služobník… sa za vás pomodlí; jeho tvár prijmem, aby sa vám nepripisovala hlúposť.” (Job 42,8) Toto slovo sa neprestajne napĺňa, požehnaný Giles, v nespočetných svätyniach, kde si uctievaný. Využívaj svoje výsady v náš prospech, vypočuj naše modlitby na slávu toho, ktorý korunoval tvoju pokoru. Na oplátku za krásny pokoj, ktorý si vždy zachovával vo svojej duši, máš teraz moc nad nespočetnými problémami, ktoré narúšajú našu úbohú existenciu od kolísky až po hrob. Pomáhaš matkám odháňať od ich detí nočné prízraky vyvolané nepriateľom nevinných; ochraňuješ maličkých pred strašnými chorobami, ktorým podlieha detstvo. Ty bdieš nad mládežou, aby si zabezpečil jej dobré mravy, a dávaš jej bázeň pred Bohom, ktorá z nej urobí odvážneho a čestného človeka. Robíš ho statočným a pokojným uprostred nebezpečenstiev, či už v búrke, alebo na bojovom poli. Predovšetkým chrániš svojho klienta pred najbiednejším zo všetkých strachov, pred ľudskou úctou, a pred najsmutnejším druhom hanby, ktorá by mu bránila priznať svoje hriechy na posvätnom tribunáli pokánia. Starosti a sklamania stredného veku nerušia pokoj toho, kto ti dôveruje; staroba preňho nemá úzkostlivú budúcnosť; upadá do posledného spánku v Božom lone, ako v detstve zaspával v náručí svojej matky. Ráč nás prijať medzi svojich zbožných klientov a nesklam nás v našich očakávaniach.
Beneventum nám ponúka na úctu dvanásť bratov mučeníkov, rodákov z Afriky, ktorí trpeli na rôznych miestach, ale ktorých telá slávne vlastní. Zjednoťme sa v modlitbe, ktorú Cirkev predkladá Bohu na počesť tejto obdivuhodnej skupiny hrdinov.
KOLEKTÍV
Aby nás bratská koruna tvojich mučeníkov potešila, Pane, a zabezpečila našej viere vzrast cností a potešila nás znásobeným príhovorom. Skrze nášho Pána, t.j.
Nemôžeme vynechať krátku zmienku o tom, že u Grékov je tento deň prvým v kalendári; slávia ho ako sviatok, ktorý sa nazýva Indícia alebo Nový rok.
Tento text je prevzatý z Liturgický rok, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.