Zdá sa, že denník New York Times robí dlhý a pomalý obrat v otázke transrodového priemyslu, pokiaľ ide o medikalizáciu detí s rodovou dysfóriou. V roku 2022 NYT uverejnil dlhú správu s názvom “Zastavili pubertu, ale je za to cena?" ” a LGBT aktivisti reagovali s pobúrením - išlo o otázky, ktoré nám bolo povedané, že sa nesmieme pýtať.
Napriek reakcii na tento článok nasledoval 22. januára 2023 článok s názvom “Keď žiaci menia pohlavnú identitu a rodičia o tom nevedia””, ktorý obsahoval rozhovory s 50 ľuďmi, “vrátane rodičov a ich detí, predstaviteľov štátnych škôl, lekárov a právnikov L.G.B.T.Q. aj konzervatívnych advokačných skupín.” Reakciou bolo opäť rozhorčenie.
Prečo na tom záleží? Množstvo publikácií, väčšinou konzervatívnych, libertariánskych alebo feministických, o týchto otázkach informovalo už niekoľko rokov. Abigail Shrier, autorka knihy Irreversible Damage (Nezvratné škody): The Transgender Craze Seducing Our Children (Transgenderové šialenstvo, ktoré zvádza naše deti), to vystihla takto: "Primárnou úlohou New York Times nie je informovať verejnosť. Jej úlohou je informovať liberálov, keď majú zelenú na diskusiu o nejakom probléme. Ak liberáli skočia do reči a začnú o tom hovoriť skôr, ako im to NYT schváli, sú bigotní."” Kritické spravodajstvo o transrodových priestoroch teda znamená oveľa viac, ak pochádza z NYT, pretože naznačuje kultúrny posun. Bolo nám povedané, že tvrdenia transrodových aktivistov nie sú “predmetom diskusie.” Teraz sa ukazuje, že sú.
Takýto charakter má článok s rozsahom 4 000 slov, ktorý uverejnil NYT pod názvom “Ako deti si mysleli, že sú trans. Už nie.” 2. februára taký významný. Dlhé roky sa výpovede detransiderov ignorovali, odmietali alebo spochybňovali. Teraz NYT signalizujú, že možno nastal čas na túto diskusiu – alebo presnejšie, pripájajú sa k diskusii, ktorú mnohí z nás už roky vedú na iných platformách. Autorom článku je Pamela Paul – a je označený, pravdepodobne z taktických dôvodov, ako “stanovisko” – a hneď na začiatku vyvracia mnohé kľúčové transgenderové tézy. Esej sa začína takto:
Grace Powellová mala 12 alebo 13 rokov, keď zistila, že môže byť chlapcom.
Vyrastala v pomerne konzervatívnej komunite v meste Grand Rapids v Michigane a Powellová sa podobne ako mnohí tínedžeri necítila vo svojej koži dobre. Bola neobľúbená a často ju šikanovali. Puberta všetko ešte zhoršila. Trpela depresiami a opakovane sa liečila.
“Cítila som sa taká odtrhnutá od svojho tela a spôsob, akým sa vyvíjalo, mi pripadal nepriateľský,” povedala mi Powellová. Bola to klasická rodová dysfória, pocit nepohody so svojím pohlavím.
Prečítajúc si o transrodových ľuďoch na internete sa Powellová domnievala, že dôvodom, prečo sa vo svojom tele necítila dobre, bolo to, že bola v nesprávnom tele. Prechod sa zdal byť jasným riešením. Príbeh, ktorý počula a vstrebala, bol, že ak sa nepremeníte, zabijete sa.
V sedemnástich rokoch, zúfalo túžiac začať hormonálnu liečbu, Powellová oznámila túto novinu rodičom. Tí ju poslali k rodovému špecialistovi, aby sa uistil, že to myslí vážne. Na jeseň posledného ročníka strednej školy začala užívať hormóny na liečbu krížového pohlavia. V lete pred nástupom na vysokú školu podstúpila dvojitú mastektómiu a potom odišla ako transrodový muž menom Grayson na Sarah Lawrence College, kde ju spárovali s mužským spolubývajúcim na mužskom poschodí. Pri výške 175 cm mala pocit, že pôsobí ako veľmi zženštilý homosexuál.
Powellová hovorí, že počas jej lekárskej alebo chirurgickej transformácie sa jej nikto nepýtal na dôvody jej rodovej dysfórie alebo depresie. V žiadnom momente sa jej nikto nepýtal na jej sexuálnu orientáciu. A v žiadnom momente sa jej nikto nepýtal na žiadnu predchádzajúcu traumu, a tak sa terapeuti ani lekári nikdy nedozvedeli, že bola v detstve sexuálne zneužitá.
Už v týchto prvých odsekoch Paul zdôrazňuje skutočnosť, že a) Grace bola oboznámená s myšlienkou, že sa môže “stať chlapcom”; b) že bola vystavená rodovej ideológii na internete; c) že “absorbovala” príbeh”, že ak”neprejde”, spácha samovraždu; a d) že sa jej nikto nepýtal na základné problémy, ktoré podnecujú jej rodovú dysfóriu. Dokonca tvrdí, že jej bolo povedané, že “existuje jeden liek a jedna vec, ktorú treba urobiť, ak je to váš problém, a to vám pomôže”." Toto sú príbehy, o ktorých iné médiá informujú už roky a ktoré je teraz zjavne nemožné ignorovať. Grace sa odvtedy detransformovala.
Pri uvádzaní potrebných bodov o “pravicovom” vyvolávaní strachu, Donaldovi Trumpovi a dospelých, ktorí sú údajne spokojní so svojimi “prechodmi,” Paul poznamenáva, že:
Transgenderoví aktivisti presadzujú svoj vlastný ideologický extrémizmus, najmä tým, že tlačia na ortodoxnú liečbu, ktorá v posledných rokoch čelí zvýšenej kontrole. V rámci tohto modelu starostlivosti sa od lekárov očakáva, že potvrdia tvrdenie mladého človeka o jeho rodovej identite a dokonca poskytnú lekársku starostlivosť skôr alebo dokonca bez skúmania iných možných zdrojov utrpenia. Mnohí, ktorí si myslia, že je potrebný opatrnejší prístup, vrátane liberálnych rodičov, lekárov a ľudí, ktorí podstúpili zmenu pohlavia a následne svoje zákroky oľutovali, boli napadnutí ako ľudia, ktorí sú proti transsexuálom, a zastrašovaní, aby svoje obavy zamlčali.
Zaiste sa tak dialo zo stránok New York Times – ale táto najnovšia esej môže byť predzvesťou zmeny. Paul robí rozhovory s terapeutmi – vrátane Laury Edwards-Leeperovej, zakladateľky psychológie prvej detskej rodovej kliniky v USA – o ich rastúcich obavách z “prechodu” detí s rodovou dysforiou a nedostatočnej regulácie. Paul poznamenáva, že zatiaľ čo aktivisti odmietajú myšlienku “rýchleho nástupu rodovej dysfórie” (ROGD), rodoví terapeuti sú jej priamymi svedkami. Edwards-Leeperová hovorí, že mnohí poskytovatelia sa ponáhľajú s medikalizáciou mladých ľudí a vynechávajú krok, ktorým je zistenie základných problémov. Paul dokonca poukazuje na to, že “tí zdravotnícki pracovníci a vedci, ktorí si nemyslia, že by lekári mali automaticky súhlasiť so sebadiagnostikou mladého človeka”sa často boja prehovoriť.” Znovu poznamenávam: Toto je v New York Times.
Čítajte: Experti chvália Švédsko za obmedzenie transgenderových hormonálnych liekov pre neplnoleté osoby
Paul uvádza príklady, keď sa lekárski odborníci stali terčom útokov za to, že chceli zaujať opatrnejší prístup, a Edwards-Leeper jej povedal, že z “desiatok študentov, ktorých’vyškolila za psychológov,” len málo z nich chce ísť do starostlivosti súvisiacej s pohlavím, pretože “niektorí mi povedali, že sa necítili’byť schopní pokračovať kvôli nátlaku, obvineniam z transfóbie, z toho, že sú za posudzovanie a chcú dôkladnejší postup.”V skutočnosti každý, kto spochybňuje model presadzovaný hnutím LGBT, je tvrdo napádaný transrodovými aktivistami. Mnohí z nich prišli o svoju kariéru. Aj rodičia povedali Paulovi, že keď sa snažili nájsť najlepšiu starostlivosť pre svoje deti bojujúce s rodovou dysfóriou, čelili batérii odborníkov, ktorí trvali na ceste medikalizácie. Väčšine z nich povedali, že ich dieťa môže spáchať samovraždu, ak sa touto cestou nevydajú. (Všetci s ňou hovorili pod podmienkou zachovania anonymity.) Paul píše:
Rodičia sú bežne varovaní, že ak sa budú uberať inou cestou, než je súhlas s vlastnou deklarovanou rodovou identitou dieťaťa, vystavia mladého človeka s rodovou dysforiou riziku samovraždy, čo mnohým ľuďom pripadá ako citové vydieranie. Zástancovia modelu potvrdzujúceho rodovú príslušnosť sa odvolávajú na štúdie, ktoré ukazujú súvislosť medzi týmto štandardom starostlivosti a nižším rizikom samovrážd. Zistilo sa však, že tieto štúdie majú metodologické nedostatky alebo boli považované za nie celkom presvedčivé. Prieskum štúdií o psychologických účinkoch hormónov pre obe pohlavia, uverejnený pred tromi rokmi v časopise The Journal of the Endocrine Society, profesijnej organizácii odborníkov na hormóny, zistil, že “z neho nemožno vyvodiť žiadne závery o úmrtí v dôsledku samovraždy.”V liste pre The Wall Street Journal z minulého roka 21 odborníkov z deviatich krajín uviedlo, že tento prieskum bol jedným z dôvodov, prečo sa domnievajú, že neexistujú “žiadne spoľahlivé dôkazy, ktoré by naznačovali, že hormonálny prechod je účinnou prevenciou samovrážd.”
Viac výskyt samovražedných myšlienok a pokusov medzi mladými ľuďmi s pohlavnou dysforiou komplikuje vysoký výskyt sprievodných ochorení, ako je napríklad porucha autistického spektra. Ako sa uvádza v jednom systematickom prehľade, “u detí s rodovou dysforiou sa často vyskytuje celý rad psychiatrických komorbidít, s vysokou prevalenciou porúch nálady a úzkosti, traumy, porúch príjmu potravy a stavov autistického spektra, samovražednosti a sebapoškodzovania.”
Paul uvádza príbehy detransiderov, ktorí ľutujú – zlomené srdce mladých žien, ktorým hormonálne blokátory odstránili prsia a natrvalo znížili hlas. Jedna matka Paulovi povedala, že po tom, čo jej dospievajúci syn “prestal, ” jej povedal: “Len som sa búril. Vnímam to ako subkultúru, ako byť goth." ” Presne to hovoria kritici transrodového hnutia približne od roku 2015. Koľko detí bolo medzitým trvalo zmrzačených? Príliš, príliš veľa.
Ako píše Paul: “Štúdie ukazujú, že približne osem z desiatich prípadov detskej rodovej dysfórie sa vyrieši do puberty a 30 percent ľudí na hormonálnej terapii ukončí jej užívanie do štyroch rokov, hoci následky vrátane neplodnosti sú často nezvratné.” Paul na záver poznamenáva, že mnohé európske krajiny sa začali odvracať od transrodovej “liečby”, ktorá je verejnosti v USA a Kanade prezentovaná ako “nevyhnutná” a “život zachraňujúca” –, a že je zúfalo potrebné prehodnotenie.
Má pravdu. Denník New York Times síce prišiel na túto párty neskoro, ale lepšie neskoro ako nikdy.