- Synodalita je nebezpečný nezmysel v Cirkvi.
- Termín "synodalita" je politický, nie cirkevný.
- František chce zmeniť Cirkev na laickú organizáciu.
- Synodalita vedie k degradácii a strate viery v Cirkvi.
Táto esej otca Joachima Heimerla bola pôvodne napísaná v nemčine. Bola preložená a uverejnená so súhlasom otca Heimerla.
Nedávno sa ma niekto spýtal: “Prepáčte, otče, čo je to synodalita?"
Priznám sa: bol som prekvapený. Veď si myslíme, že v dnešnej dobe sa všetko točí okolo “synodality,” ale v skutočnosti sa zdá, že tento pojem’sa k veriacim nedostal; existuje len v bubline cirkevných byrokratov.
Nie si uvedomujú, že sú dôležitejšie veci ako “synodalita,” ani to, že Cirkev už 2000 rokov funguje bez nej. Namiesto toho tvrdia, že Cirkev je “synodálna” zo svojej podstaty; to je tak historicky a teologicky nesprávne, že sa vám nad tým chce len krútiť hlavou.
PREČÍTAJTE SI: Švajčiarsky biskup Eleganti varuje, že ‘synodalita” podkopáva pravú podstatu Cirkvi
Ale späť k otázke: “Čo je to vlastne synodalita?”
Chcel by som odpovedať: “Synodalita je len nezmysel,” a úprimne povedané, je to tak; ale sú nezmysly, ktoré sú nebezpečné, a to je prípad “synodality.” Preto “synodalita” nie je niečo, čo možno zmiesť zo stola, ale niečo, čo treba pochopiť a predovšetkým proti čomu treba bojovať. Nezriedka sa stáva, že najhoršie veci vznikajú z nezmyslov, a ešte viac, keď sú označené hlúpymi heslami. Je teda synodalita “hlúpe” slovo?
Povedal by som to takto: je “hlúpe” len do tej miery, že je to hlúpy neologizmus, ktorý sa dá [významovo] naplniť podľa ľubovôle. Už len z tohto dôvodu ide skôr o politický než cirkevný termín, čo možno vidieť aj z toho, že tento termín nikdy neexistoval v cirkevnom používaní: “synodalita” sa nevyskytuje v jedinom koncilovom texte; v podstate ide o čistú fantáziu, frázu, ktorá sa dá použiť na politické hry. Nič viac k tomu nie je potrebné dodať.
To, že “synodalita” nejako znie ako “synoda”, je len pekná pretvárka; týmto spôsobom sa naznačuje historická kontinuita, ktorá vôbec neexistuje: “synodalita” nemá absolútne nič spoločné s veľkými synodami, ktoré existovali od antiky až po stredovek, a mimochodom ani s “biskupskými synodami”, ktoré v roku 1965 ustanovil Pavol VI. Odkedy František vnútil súčasnej synode biskupov tému “synodality”, “synodalita” sa namiesto toho stala synonymom pre “schizmu”.
To je, samozrejme, spôsobené aj tým, že táto “synoda” nie je “synodou biskupov” v zmysle Pavla VI, ale skôr bezostyšným podvodným označením: v “synode-synode” sa biskupi a laici radia a sú osobitne riadení “synodálnym sekretariátom.”Povedzme to takto: táto “synoda biskupov” je maškarádou cirkevnej politiky, ktorá je v najlepšom prípade porovnateľná so straníckym kongresom v Číne.
Poslanie pápeža’je jasné a jednoznačné: “synoda” mu má dať vietor do plachiet pre jeho “reformy”: uznanie homosexuality a diakonát žien sú minimálne ciele. Okrem toho sa má Cirkev v strednodobom horizonte stať laickou cirkvou, organizovanou decentralizovaným spôsobom; skrátka, “Una sancta” má v budúcnosti pozostávať z protestantských regionálnych cirkví a viesť ju majú laici.
Čítajte: Kardinál Marx: ‘Globálna, synodálna Cirkev’ bez ‘čisto klerikálnej vlády’ sa ‘pripravuje’
Aby sa to podarilo, František dal synodálnej synode auru tretieho vatikánskeho koncilu – a výbušnú silu schizmy. Veď mnohí katolíci už majú dosť toho, že pápež permanentne rozhoduje proti učeniu Cirkvi a uchyľuje sa kvôli tomu k triku “super synody”.
“Synodálny sekretariát” preto rezolútne bráni kritickým hlasom tvrdením, že so všetkou vážnosťou tvrdí, že vedenie “Svetovej synody” patrí Duchu Svätému. Každý vie, že je to bluf a ani koncil si nemôže nárokovať na vedenie Ducha Svätého. Napriek tomu tento krok dáva synode “doktrinálnu” autoritu; a nikto sa neodváži vzdorovať tejto oficiálnej propagande, čo nás mimochodom privádza späť k straníckemu zjazdu v Číne.
Každý, kto sa zamýšľa nad tým, čo “synodalita” v skutočnosti znamená, tu vidí podstatu veci: “synodalita” je myšlienka manipulácie s Cirkvou s cieľom obrátiť ju naruby; to, čo nikdy nebolo katolícke, sa má bez ďalšieho stať katolíckym.
Ukázal to už “synodálny spôsob” v Nemecku a Super synoda ho teraz jednoducho napodobňuje. V konečnom dôsledku obe cesty vedú k tomu istému cieľu: k zásadnej reštrukturalizácii Cirkvi, čo by sa dalo nazvať aj jej zničením.
Práve preto František necháva nemeckým biskupom tak nápadne voľný priebeh, zatiaľ čo inak vládne železnou rukou. Ak Nemci zabehnú príliš ďaleko, nanajvýš kardinál prefekt zakričí, ale nič viac sa nestane. Napriek otvorenej heréze žiadny biskup nestráca svoj úrad. Prečo by mali? Nemci sú v podstate len príliš horliví žiaci svojho rímskeho pána. So “synodálnou cestou,” mali skúšobnú jazdu; teraz môže pápež vytvoriť želané skutočnosti pomocou super synody. Najneskôr od kontroverzného blahorečenia dokumentu Fiducia Supplicans vieme, kam to vedie: k výpredaju Svätého písma, ako aj k opusteniu Božieho zjavenia a cirkevnej Tradície.
Každý, kto dnes hovorí o “synodalite”, hovorí teda o Cirkvi, ktorá stratila svoju nadprirodzenú vieru a degradovala sa na mimovládnu organizáciu. Táto “Cirkev,” ktorá už bola zaslúžene nazvaná “Františkovou cirkvou,” už nie je katolícka a nemá odpoveď na bezverectvo našej doby. Naopak: sama sa stala súčasťou tejto bezverectva a nakoniec v ňom zahynie. Z tohto dôvodu pravá Cirkev, ktorá je katolícka a apoštolská, nikdy nie je jedna vec: nie je nikdy “synodálna”!
Ak by sa vás jedného dňa niekto opýtal, čo znamená “synodálnosť”, možno najlepšia odpoveď znie: “Synodálnosť nie je katolícka.” Ťažko by ste to mohli vyjadriť lepšie.