Znak kríža (prežehnávanie sa) je síce jednoduchým gestom, predsa však vyjadruje unikátnym spôsobom hĺbku viery katolíkov, ako aj ortodoxných kresťanov. Ako katolíci robíme znak kríža pri vstupe do kostola, po sv. prijímaní, pred jedlom a vždy keď sa modlíme. Čo sa však v skutočnosti naozaj deje keď robíme znak kríža? Prebieha zároveň 21 vecí:
1. Modlitba. Svoje modlitby začíname a končíme znakom kríža, pričom si možno neuvedomujeme, že aj samotný tento znak je modlitbou. Ak je modlitba vo svojej podstate „pozdvihnutím mysle k Bohu“, ako o tom hovorí sv. Ján Damascénsky, potom to znak kríža nepochybne dosvedčuje. „Znak kríža nie je prázdnym gestom, ale mocnou modlitbou, ktorou ´angažujeme´ Ducha Svätého ako Božieho pomocníka a radcu a ako hybnú silu úspešného prežívania nášho kresťanského života“, píše Bert Ghezzi.
2. Otvárame sa milosti. Podľa Ghezziho nás znak kríža, ako svätenina, pripravuje na prijatie Božieho požehnania a disponuje nás na spoluprácu s Božou milosťou.
3. Posväcujeme ním deň. Ako úkon, ktorý sa opakuje v kľúčových okamihoch dňa, znak kríža každý náš deň posväcuje. „Na každom kroku, či odchádzame odniekiaľ alebo prichádzame niekam, keď sa obliekame alebo obúvame, keď sa kúpeme, sedíme za stolom, odpočívame na pohovke, zažíname svetlo, skrátka vo všetkých situáciach nášho každodenného života, si značíme čelo znakom kríža“, píše Tertulián.
4. Celí sa odovzdávame Kristovi. Pohybom ruky od čela k srdcu a k obidvom ramenám prosíme Boha o požehnanie našej mysle, našich túžob, nášho celého tela. Jedným slovom, znakom kríža odovzdávame svoje telo a dušu, myseľ a srdce Kristovi. (parafrázujem tohto ruského ortodoxného spisovateľa) „Nech celé tvoje bytie – tvoje telo, dušu, myseľ, vôľu, názory, pocity, všetko čo robíš aj nerobíš – posvätí a posilní znak Kristovho kríža, v mene Trojjediného Boha“, povedal teológ 20. storočia Romano Guardini.
5. Pripomíname si Vtelenie Božieho Syna. Pohyb rukou smerom nadol, od čela k hrudníku nám má pripomenúť, že „Kristus zostúpil z nebies na zem“. Pápež Innocent III napísal vo svojich smerniciach k prežehnávaniu, že treba pri ňom „držať spojené dva prsty – buď palec a prsteník alebo palec a ukazovák – čo tiež predstavuje dve prirodzenosti Krista.
6. Pamätáme na Umučenie nášho Pána. Toto je najpodstatnejší význam prežehnávania sa – tým, že robíme na sebe znak kríža, pripomíname si Kristovo ukrižovanie. Význam znaku kríža umocníme, keď sa prežehnávame vystretými prstami pravej dlane, čo korešponduje s piatimi Kristovými ranami.
7. Upevňujeme svoju vieru v Najsvätejšiu Trojicu. Vzývaním mena Boha Otca, Syna a Ducha Svätého upevňujeme svoju vieru v Trojjediného Boha. Robíme to aj keď pri prežehnávaní používame tri prsty (podľa pápeža Innocenta III).
8. Zameriavame svoju modlitbu na Boha. Jedným z pokušení pri modlitbe totiž býva, že ju adresujeme Bohu zároveň aj so svojou ´predstavou´ ako ju má vyslyšať – čo má urobiť so susedom nad nami, s tým hrozným chlapom, čo si o sebe myslí, že je majster sveta alebo čo ..., atď. Ak sa stane niečo takéto, je jasné, že modlitba je už viac o nás, než o stretnutí so živým Bohom. Znak kríža nás okamžite nasmeruje na pravého Boha, pretože podľa Ghezziho: „Keď vzývame Najsvätejšiu Trojicu, upierame svoju pozornosť na Boha, ktorý stvoril nás, a nie na Boha, ktorého sme si vytvorili my. V takej chvíli naše vlastné predstavy blednú a my sa obraciame vo svojej modlitbe priamo k Bohu, ktorý zjavil seba samého ako Otca, Syna a Ducha Svätého.“
9. Upevňujeme svoju vieru v Syna a Ducha. Pozdvihnutím ruky k čelu si pripomíname, že Boh Otec je prvou osobou Najsvätejšej Trojice. Podľa sv. Františka Saleského presunutím ruky k hrudníku naznačujeme, že „Syn vychádza z Otca“ a pohybom ruky k obom ramenám naznačujeme, že „Duch Svätý vychádza z Otca i Syna“.
10. Vyznávame svoju vieru. Znakom kríža opätovne vyznávame svoju vieru vo Vtelenie a Ukrižovanie Ježiša, ako aj v Najsvätejšiu Trojicu, čiže robíme akési malé vyznanie viery svojimi slovami a gestami, a zároveň ohlasujeme jeho základné pravdy.
11. Dovolávame sa moci Božieho mena. Meno Boha vo Svätom písme vždy doprevádza moc. Vo Flp 2, 10 sv. Pavol hovorí, "nech sa na meno Ježiš zohne každé koleno na nebi, na zemi, i v podsvetí“. A v Jn 14, 13-14 hovorí sám Ježiš: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“
12. Berieme na seba svoj kríž spolu s Kristom. Každý, kto chce nasledovať Krista, „musí vziať na seba svoj kríž“, hovorí v Mt 16, 24 Ježiš svojim učeníkom. „Som ukrižovaný s Kristom“, píše v Gal 2, 19 sv. Pavol. „Tým, že sa prežehnávame, že robíme na sebe znak kríža, vyhlasujeme svoje ´áno´ takémuto učeníctvu“, píše Ghezzi.
13. Prosíme o pomoc v utrpeniach. Tým, že znak kríža zasahuje aj ramená, „prosíme Boha aby nám pomáhal niesť na pleciach náš kríž, naše utrpenie“, píše Ghezzi.
14. Opätovne potvrdzujeme svoj krst. Pri prežehnávaní sa používame rovnaké slová, akými nás krstili. Znak kríža je v podstate „rekapituláciou a opätovným potvrdením nášho krstu“, ako povedal svojho času ešte kardinál Joseph Ratzinger.
15. Odvraciame prekliatie. Znak kríža pripomína odpustenie hriechov a odvracia od pádu do zatratenia tým, že „prechádzame z ľavej strany prekliatia na pravú stranu požehnania“, ako pripomína sv. František Saleský. Pohyb rukou zľava doprava naznačuje náš budúci prechod zo súčasného trápenia do budúcej slávy, rovnako ako Kristus, ktorý „prešiel zo smrti do života, z Hádu do Raja“, píše pápež Innocent II. (Hádes – podsvetie v gréckej mytológii)
16. Obnovujeme v sebe Kristovu podobu. V 3. kapitole Listu Kolosanom používa sv. Pavol obraz obliekania do nových šiat na popis toho, ako sa naša hriešna prirodzenosť premieňa v Krista. Vyzliekame si svoje staré ´ja´ a obliekame si nové v zmysle toho, čo píše aj sv. Pavol: „ ...obliekli ste si nového človeka, toho čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“. Cirkevní Otcovia vidia prepojenie medzi týmto veršom a strhávaním šiat z Krista pred Ukrižovaním; podľa Ghezziho ide o „vyzliekanie našej starej prirodzenosti pri krste a obliekanie sa do novej“. Z toho vyvodzuje, že znak kríža môžeme v tejto súvislosti vnímať ako „účasť na strhávaní šiat z Krista pred Ukrižovaním a Jeho zaodením sa do slávy pri Vzkriesení“. Znakom kríža sa teda radikálne identifikujeme s celým Ukrižovaním nášho Pána.
17. Značíme sa ako ´Kristovo vlastníctvo´. Starovekí Gréci používali pre pojem znaku výraz sphragis, čo podľa Ghezziho znamenalo označenie vlastnou značkou toho, čo niekomu patrí. „Pastier si napríklad označoval svoje ovce ako majetok značkou, ktorá sa nazývala sphragis.“ Znakom kríža sa vlastne označujeme, že patríme Kristovi, nášmu pravému Pastierovi.
18. Stávame sa Kristovými bojovníkmi. Podľa Ghezziho mávali vojaci vo vojne vytetované na sebe meno svojho generála, čo môže byť metaforou aj pre život kresťana – prirovnávať sa k ovečkám môžeme v zmysle nasledovania Krista ako nášho Pastiera, no ako bojazlivé, ľakavé a bezmocné ovce by sme sa správať nemali. My sme predsa Kristovi bojovníci a máme robiť to, čo nám hovorí sv. Pavol v Liste Efezanom 6: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. ... a zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“
19. Odrážame útoky diabla. Znak kríža je jednou z najúčinnejších zbraní, ktoré používame v boji proti diablovi. Istý stredoveký kazateľ, Aelfric, prehlasuje, že „človek môže mávať rukami v nádherných gestách, ale pokiaľ neurobí nimi znak kríža, neprivolá na seba požehnanie. Keď ho však urobí, nepriateľa tento znak tak vydesí, že utečie“. Podľa sv. Jána Chryzostoma sa hovorí, že „zlí duchovia pred znakom kríža s hrôzou odlietajú, pretože je pre nich ako mlátenie palicou“. (zdroj: Katolícka encyklopédia)
20. Označujeme sa pečaťou Ducha. V Novom zákone sa slovo sphragis niekedy prekladá aj ako pečať, pečatiť, ako o tom čítame aj v 2 Kor 1, 22, kde sv. Pavol píše: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.“ Znakom kríža sa teda znovu označujeme pečaťou Ducha a dovolávame sa Jeho mocného pôsobenia v našom živote.
21. Vydávame svedectvo o svojej viere druhým. Ako gesto, často robené na verejnosti, je znak kríža jednoduchým spôsobom ako svedčiť o svojej viere druhým ľuďom. „Nikdy sa nehanbime priznať k Ukrižovanému. Nech je znak kríža pečaťou, ktorou odvážne značíme svoje čelo a všetko ostatné – keď ho robíme nad chlebom, ktorý jeme, nad nápojom, ktorý pijeme, keď sa ním prežehnávame pri odchode aj príchode, keď ideme spať, keď si večer líhame a keď ráno vstávame, keď pracujeme, aj keď odpočívame“, píše sv. Cyril Jeruzalemský.