Pomôžte dopraviť do Gazy nákladné autá s pomocou: Toto je druhá časť série článkov, ktoré pôvodne uverejnil The Washington Stand. Prvú časť si môžete prečítať tu.
V roku 1990 ukrajinský parlament potvrdil, že má “úmysel stať sa trvalo neutrálnym štátom, ktorý sa nezúčastňuje na vojenských blokoch …”
Ukrajina’politické a vojenskú neutralitu prijali Spojené štáty, Rusko a Veľká Británia v Budapeštianskom memorande z roku 1994 ako súčasť vytvorenia dohody o nešírení jadrových zbraní, ktorá by “rešpektovala nezávislosť a zvrchovanosť a existujúce hranice Ukrajiny …zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Ukrajiny.”
ČÍTAJTE: Ako Bidenova-Harrisova administratíva postrčila Rusko do vojny s Ukrajinou
V roku 2010 uskutočnil Pew Research poll ukrajinských občanov zistil, že 51 % je proti vstupu do NATO a 28 % je za vstup. Postoj “neutrality” by sa postupne oslabil po roku 2014, keď bol zvolený prezident Ukrajiny nahradený prozápadným prezidentom s pomocou Spojených štátov.
V roku 2022 ruský prezident Vladimir Putin vyhlásil, že Dievčenská revolúcia z roku 2014 síce vzišla z “oprávnenej nespokojnosti verejnosti,” ale v roku 2014 ju vystupňovali “radikálni nacionalisti … na štátny prevrat d’état. Mali aj priamu pomoc zo strany zahraničných štátov. …Veľvyslanectvo USA poskytovalo 1 milión dolárov denne na podporu tzv. protestného tábora na Námestí nezávislosti v Kyjeve. …Veľké sumy boli drzo prevádzané priamo na bankové účty opozičných lídrov, desiatky miliónov dolárov …’”
U.Námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová v februári 2014 telefonovala do USAveľvyslancovi na Ukrajine Geoffreymu Pyattovi, zachytený ruskými zdrojmi, ktorý zachytil Nulandovú, najvyššiu diplomatku prezidenta Obamu’v Európe na nahrávke, ako hovorí: “F*** the EU.”V uniknutom telefonáte Nulandová ostro kritizuje Európsku úniu’ako rieši ukrajinskú krízu a stanovuje želaný výsledok administratívy’v súvislosti s krízou. Obaja tiež diskutujú o tom, ako dosiahnuť Obamovou administratívou preferovaný výsledok.
Jack Matlock, veľvyslanec USA v ZSSR v rokoch 1987 až 1991, poznamenal v roku 2022: “Pokiaľ ide o Ukrajinu, zasahovanie USA do jej vnútornej politiky bolo hlboké — až sa zdalo, že vyberajú premiéra. Podporovali tiež … nezákonný štátny prevrat d’état, ktorý v roku 2014 zmenil ukrajinskú vládu, čo je postup, ktorý sa zvyčajne nepovažuje za súladný s princípmi právneho štátu alebo demokratického riadenia. Násilie, ktoré na Ukrajine stále vrie, sa začalo na ‘prozápadnom’ západe, nie v Donbase, kde bolo reakciou na to, čo sa považovalo za hrozbu násilia voči Ukrajincom, ktorí sú etnickými Rusmi.”
S priamejším americkým vplyvu v ukrajinskej politike ukrajinský parlament v júni 2017 schválil legislatívu podporujúcu členstvo v NATO, po ktorej v roku 2019 nasledovalo prijatie ústavného dodatku o vstupe do NATO. V septembri 2020 ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj schválil stratégiu národnej bezpečnosti s cieľom vstúpiť do NATO.
Rusko navrhlo NATO zmluvu, v ktorej sa uvádza, že ani Rusko, ani NATO nezvýšia počty vojsk alebo zbraní v žiadnej európskej krajine, ktorá tam ešte nebola prítomná 27. mája 1997; nerozmiestnia “pozemné rakety stredného alebo krátkeho doletu … na dosiahnutie územia druhej zmluvnej strany; a nepridajú ďalšie krajiny do NATO, “vrátane vstupu Ukrajiny” alebo iných štátov. Spojené štáty tento návrh odmietli. Štátny tajomník Antony Blinken poznamenal, že “budeme zachovávať zásadu otvorených dverí NATO”… Neexistuje žiadna zmena. Nebude žiadna zmena.”
Monroeova doktrína a Ukrajina
Za americkým odporom voči Rusku, ktoré chce mať Ukrajinu ako neutrálnu krajinu, sa skrýva značné pokrytectvo vzhľadom na takmer 200 rokov trvajúcu podporu Ameriky’Monroeovej doktríny, ktorú vyhlásil piaty americký prezident James Monroe, vo svojom prejave ku Kongresu v roku 1823: “… že americké kontinenty … sa odteraz nemajú považovať za predmety budúcej kolonizácie žiadnou európskou mocnosťou … .” Prezident Monroe vylúčil vtedy existujúce vlády Strednej alebo Južnej Ameriky s väzbami na európske národy.
Biden-Harris a NATO však tvrdia, že Rusko nemá žiadne opodstatnenie na podobné zaobchádzanie s ochranným nárazníkom napriek rozsiahlej histórii a praxi USA, ktorá hovorí o opaku.
Čítajte: Zahraničná politika JD Vance’by priniesla potrebnú zmenu na Ukrajine, ale nie na Izraeli
Súčasné obavy Ruska o bezpečnosť sčasti vyplývajú z ich dlhodobých skúseností s inváziami: Poľsko (1610 - 1612), Švédsko (1708 - 1709); Francúzsko pod Napoleonom v roku 1812; cisárske Nemecko počas prvej svetovej vojny a nacistické Nemecko počas druhej svetovej vojny. Spojené štáty mali len jednu takúto udalosť, vojnu s Veľkou Britániou v roku 1812. Ruskí vodcovia, či už cári, komunistickí diktátori, alebo autokrati ako Putin, sa snažili vytvoriť odstup medzi Ruskom a potenciálne nepriateľskými krajinami.
Počas pamätnej kubánskej krízy v roku 1962 prezident John F. Kennedy nakreslil veľmi jasnú červenú čiaru a požadoval, aby sovietsky premiér Nikita Chruščov odstránil z Kuby jadrové rakety, čo sa aj stalo. Paralely dnešného’úsilia USA a NATO na Ukrajine sú opačným zrkadlovým obrazom stretu medzi USA a Ruskom počas kubánskej krízy v roku 1962.
Kubánska raketová kríza, náhodná jadrová vojna a Ukrajina
V októbri 1962 sa USA a ZSSR v kubánskej raketovej kríze sa veľmi priblížili k skutočnej jadrovej vojne, a to nie z dôvodu projektu, ale z dôvodu nesprávnych predpokladov každej strany’o vlastných silách a o svojom protivníkovi.
Každá zo štyroch sovietskych dieselelektrických ponoriek smerujúcich ku Kube niesla okrem 21 konvenčných torpéd aj jedno 15-kilotonové jadrové torpédo s výkonom ako hirošimská atómová bomba s dosahom približne 12 míľ. Americká armáda o tom v tom čase nevedela. Ani samotní sovietski predstavitelia vrátane Chruščova a niekoľkých jeho najvyšších námorných a armádnych veliteľov nevedeli, že sovietske námorníctvo nepoužíva na svoje kubánske dobrodružstvo ponorky s jadrovým pohonom.
Námorníctvo USA sledovalo tri zo štyroch sovietskych ponoriek a zhadzovalo granáty, aby dalo sovietskym ponorkám signál, aby sa vynorili. Kapitán sovietskej ponorky (B-59) Valentin Savickij podnikol prvé kroky k vypáleniu svojho jadrového torpéda na americké lode vrátane lietadlovej lode v domnení, že granáty amerického námorníctva’a cvičné hlbinné nálože sú pokusom o potopenie jeho lode. Bola to opodstatnená, hoci mylná domnienka, keďže jeho ponorka sa dostala pod guľometnú paľbu z lietadla Navy Sub Tracker, ktoré letelo asi 30 až 50 metrov nad oceánom, keď sa ponorka vynorila, aby si dobila batérie.
Našťastie iný sovietsky dôstojník, Vasilij Archipov, ktorý bol zhodou okolností alebo Božou prozreteľnosťou pridelený k tejto ponorke, presvedčil kapitána Savického — ktorý nariadil svojej posádke, aby zaplavila torpédomet “bez príkazu z Moskvy” —, aby neodpálil svoje jadrové torpédo. Našťastie pre nás sa stiahol.
Čítajte: Skutočný dôvod, prečo je NATO tak odhodlané expandovať na Ukrajinu
To nebol jediný tesný výsledok. Kennedy sa riadil radou svojho veľvyslanca v OSN, ktorý naliehal na Kennedyho, aby z tejto situácie ľahko vycúval. Jeho náčelníci spojených vojenských štábov naliehali na “rýchlu vojenskú reakciu” (bombardovanie a inváziu). Kennedy spočiatku súhlasil s tým, “že rakety bude treba bombardovať a Kubu napadnúť.” Ale v pondelok večer 22. októbra Kennedy povedal, že zavedie tzv. námornú “karanténu.” (Potravinová a humanitárna pomoc nebola blokovaná.)
Ale Kennedy trval na tom, že najprv vyskúša svoju karanténu Kuby. Opäť, našťastie alebo prozreteľne, “ak by prijal šéfove’odporúčania …, nechtiac by tým urýchlil jadrovú vojnu. … Boli by zmasakrované radom sovietskych taktických jadrových zbraní, ktoré americká rozviedka neobjavila.” (Americká CIA vtedy odhadovala, že na Kube je 10 000 ruských vojakov. Bolo ich 40 000.)
Prečítajte si Časť 3
Tento článok je preložený so súhlasom Family Research Council, vydavateľa The Washington Stand na washingtonstand.com.
Pomôžte priviezť do Gazy nákladné autá s pomocou: LifeFunder