V siedmej kapitole Matúšovho evanjelia čítame tieto Ježišove slová učeníkom o tom, ako majú žiť svoj život:
“Každý, kto počúva tieto moje slová a koná podľa nich, bude ako múdry muž, ktorý si postavil dom na skale. Padali dažde, prichádzali záplavy, fúkal vietor a bičoval dom. Ale nezrútil sa, bol pevne postavený na skale. A každý, kto počúva tieto moje slová, ale nekoná podľa nich, bude ako blázon, ktorý si postavil dom na piesku. Padali dažde, prichádzali záplavy, fúkal vietor a búril dom. A zrútil sa a bol úplne zničený." (Mt 7)
Nastal čas na úprimné zhodnotenie. Mali by sme si položiť túto otázku: “Na akých základoch staviame?"”
Žijeme v čoraz nepokojnejších časoch. Zdá sa, že nepokoje plné násilia na našich uliciach sa dejú tak často, že nás už ani neprekvapujú. Všade, kam sa pozrieme, vidíme otriasanie morálnych základov, na ktoré sme sa kedysi spoliehali. V štruktúre nášho občianskeho poriadku sú trhliny a hlboké rany, ktoré treba zaceliť.
A áno, otriasa sa aj Cirkev. Kresťania sa však nemusia báť. Náš spoločný život v Pánovi, naše spoločné spojenie v mystickom Kristovom tele je stále schopné poskytnúť útočisko nielen nám, ale aj ostatným, ktorí hľadajú stabilitu, keďže otrasy všade naokolo pokračujú. Falošné základy, z ktorých niektoré ukolísali dokonca aj niektorých veriacich, sa môžu čoskoro zrútiť pod tlakom spôsobeným rastúcim nepokojom a úpadkom. Ale ako apoštol Peter pripomínal prvým kresťanom, ktorí prechádzali prenasledovaním, “súd sa začína v dome viery.” (1 Pt 4, 17)
Všetci, ktorí nosíme meno kresťan, aj keď sme rozdelení, sme stále povolaní do tej Cirkvi, ktorá je založená na Ježišovi Kristovi. Je to jediné miesto skutočného bezpečia – miesto, kde môžeme stáť bezpečne a silne a odkiaľ musíme osloviť tých, ktorí podľahli strachu rozpútanému v srdciach mužov, žien a národov. Je to preto, že Cirkev má neotrasiteľný základ, Ježiša Krista, ktorý je ten istý “včera, dnes a naveky ” (Žid 13, 8) A je v ňom.
Tam musíme stáť – a stáť spolu – v Ježišovi Kristovi. Nemôžeme sa stiahnuť z nepokojov okolo nás. Ale stojac na pevnom základe, z ktorého môžeme priniesť stabilitu a slobodu tým, ktorí sa začínajú báť toho, čo ich čaká, musíme odtiaľto bojovať “dobrý boj viery” (1 Tim 6,12)
Bojujúca cirkev
Z tohto bezpečného miesta môžeme spoločne viesť vojnu proti svetu, telu a diablovi. Z tohto miesta môžeme osloviť všetkých mužov a ženy Božou láskou, ktorá sa naplno prejavila v Ježišovi Kristovi. A z tohto miesta môžeme osloviť, aby sme obnovili základy autentickej slobody a viedli ostatných po ceste k jedinému trvalému pokoju.
V pondelok 21. mája 2012 sa Benedikt XVI. zúčastnil na slávnostnom obede s členmi kardinálskeho kolégia, aby sa im poďakoval za ich láskavosť, s ktorou mu 16. apríla 2012 zaželali k 85. narodeninám. Okrem toho sa chcel poďakovať svojim priateľom za to, že mu 19. apríla 2012 zaželali šťastné siedme výročie jeho zvolenia na Petrov stolec. Zdroje Vatican News uviedli, že Benedikt bratom, na ktorých sa spoliehal pri hľadaní rád a usmernení, pripomenul, že “Cirkev, mystické telo, existuje na tejto zemi a nazýva sa Cirkvou bojujúcou, pretože jej členovia bojujú proti svetu, telu a diablovi.”
Podelil sa s kardinálmi o mnohé momenty radosti počas svojej apoštolskej služby Petrovho nástupcu, ako aj o postrehy z bojov, keď povedal:
“(Osobitne) ďakujem Pánovi za mnohé roky, ktoré mi dal, roky s mnohými dňami radosti, nádhernými časmi, ale aj temnými nocami. Pri spätnom pohľade však chápem, že tie noci boli potrebné a dobré. Vidíme, že zlo chce ovládnuť svet a je potrebné ísť do boja proti zlu. (Vidíme), že to robí mnohými spôsobmi, krvavými, rôznymi formami násilia, ale aj maskovanými dobrom, a tak ničí morálne základy spoločnosti. Sme’v tomto boji a (v) tomto boji je veľmi dôležité mať priateľov. Som obklopený priateľmi z kardinálskeho kolégia: sú to moji priatelia a cítim sa tu ako doma, cítim sa bezpečne v spoločnosti veľkých priateľov, ktorí sú so mnou, spolu so mnou."”
Myslíme si, že pocity vyjadrené v ten deň smerovali k historickej akcii, ktorú podnikol 28. februára 2013. Benedikt sa s pokorou, ktorá charakterizovala jeho výnimočný pontifikát, vzdal svojho apoštolského úradu. Oznámenie bolo jednoduché a priamočiare. Urobil ho konzistóriu svojich bratov v biskupskej službe, kardinálov, ktorí sa zišli v Ríme, kde schválil viac ako 800 dôvodov na kanonizáciu. Stal sa prvým pápežom od roku 1294, ktorý sa takto vzdal svojho úradu.
Používanie výrazu “Cirkev bojujúca” ako opisu poslania Cirkvi na zemi bývalo veľmi časté. Z mnohých dôvodov, vrátane možného nepochopenia tohto termínu v tejto čoraz násilnejšej dobe, sa však prestal používať. Treba ho oživiť a zasadiť do správneho kontextu, do duchovného kontextu. V roku 1953 pápež Pius XII, ktorý viedol Cirkev počas dvoch desaťročí temna vo svete obliehanom vojnou, bez okolkov vyhlásil: “Patríme k Cirkvi bojovnej; a ona je bojovná, pretože na zemi sú mocnosti temna stále nepokojné, aby obsiahli jej zničenie.”
Keď v každodennom živote čelíme rastúcemu nepriateľstvu len preto, že vyznávame svoju kresťanskú vieru, je dôležité znovu si vypočuť slová, ktoré apoštol Pavol povedal efezským kresťanom: “Nebojujeme proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti mocnostiam, proti vládcom temnoty tohto veku, proti duchovným zástupom zloby v nebeských miestach.” (Ef 5,12) 6:11, 12)
Vierka a budúcnosť
V roku 1969 vtedajší kardinál Joseph Ratzinger, neskôr pápež Benedikt XVI, napísal malú knižku s názvom Vierka a budúcnosť. Hovoril v ňom o tom, čo môže Cirkev čakať. Vtedy ešte netušil, že bude zastávať Petrov stolec. Tu je niekoľko úryvkov, ktoré stoja za vážne zamyslenie:
“Cirkev sa stane malou a bude musieť začať odznova viac-menej od začiatku. Nebude už môcť obývať mnohé stavby, ktoré postavila v prosperite. Keďže sa počet jej prívržencov zmenší, stratí mnohé zo svojich spoločenských privilégií. Ako malá spoločnosť bude [Cirkev] klásť oveľa väčšie nároky na iniciatívu svojich jednotlivých členov.”
“Pre Cirkev to bude ťažké, pretože proces kryštalizácie a vyjasňovania ju bude stáť veľa cennej energie. Ochudobní ju a spôsobí, že sa stane Cirkvou miernych. Tento proces bude dlhý a únavný, ako bola cesta od falošného progresivizmu v predvečer Francúzskej revolúcie – keď si biskup mohol myslieť, že je múdry, ak sa vysmieval dogmám a dokonca naznačoval, že existencia Boha nie je vôbec istá. Keď však skúška tohto triedenia pominie, z oduševnenejšej a zjednodušenej Cirkvi bude prúdiť veľká sila.”
“Ľudia sa v úplne plánovanom svete ocitnú nevýslovne osamelí. Ak úplne stratili zo zreteľa Boha, pocítia celú hrôzu svojej biedy. Potom objavia malé stádo veriacich ako niečo úplne nové. Objavia ho ako nádej, ktorá je určená pre nich, odpoveď, ktorú vždy v skrytosti hľadali.”
“A tak sa mi zdá isté, že Cirkev čakajú veľmi ťažké časy. Skutočná kríza sa sotva začala. Budeme musieť počítať so strašnými otrasmi. Ale rovnako som si istý tým, čo na jej konci zostane: nie Cirkev politického kultu, ktorá je už mŕtva, ale Cirkev viery. Možno už nebude dominantnou spoločenskou silou v takej miere, ako bola donedávna; ale bude sa tešiť novému rozkvetu a bude vnímaná ako domov človeka, kde nájde život a nádej po smrti.”
“Ale pri všetkých zmenách, pri ktorých by sa dalo hádať, nájde Cirkev svoju podstatu nanovo a s plným presvedčením v tom, čo bolo vždy jej stredobodom: vo viere v trojjediného Boha, v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, v prítomnosti Ducha až do konca sveta.”
Naša viera a náš spoločný život
Všetci máme potrebu patriť, práve preto, že nie sme od prírody osamelí. Boli sme vymodelovaní z – a stvorení pre – vzťah. Jadrom kresťanského zjavenia je, že ani Boh nie je osamelý. Boh je Trojica božských osôb, Otec, Syn a Duch Svätý, ktorí sú v dokonalej láske dokonale jedno. Ježiš sa modlil za to, aby sme zakúsili tento druh jednoty, ktorá sa začína teraz – a zavŕši sa v budúcom živote. Táto krásna Ježišova modlitba je celá zaznamenaná v 17. kapitole evanjelia svätého Jána. Tu je úryvok:
“Modlím sa nielen za nich, ale aj za tých, ktorí uveria vo mňa skrze ich slovo, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A ja som im dal slávu, ktorú si Ty dal Mne, aby boli jedno, ako sme My jedno, Ja v nich a Ty vo Mne, aby boli privedení k dokonalosti ako jedno, aby svet spoznal, že si ma poslal Ty a že si ich miloval tak, ako si miloval Mňa.” (Jn 17, 20-23)
Prostredníctvom spásneho Vtelenia – počatia, narodenia, života, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia Ježiša Krista, druhej osoby Trojice a vteleného Slova – sme z Božej milosti schopní zúčastňovať sa na trojičnom spoločenstve. Táto účasť sa začína teraz a otvára sa do večnosti. To nie je nejaký ezoterický alebo mystický koncept vyhradený len pre niekoľkých – má to byť bežný kresťanský život. Slovami apoštola Petra sme “účastní na Božej prirodzenosti” (2 Pt 1, 4) Sme povolaní do vzťahu v ňom a medzi sebou navzájom pre dobro sveta.
V darovaní seba samého Bohu a potom milosťou jeden druhému vlastne nachádzame seba samých a objavujeme svoje skutočné poslanie v tomto svete. Kresťanské tvrdenie je, že sme boli stvorení pre Boha, a ako dobre povedal svätý Augustín, “naše srdcia sú nepokojné, kým nespočinú v Tebe.” Tam nachádzame aj svoj skutočný domov. Tento domov je v Cirkvi, z ktorej teraz vychádzame do sveta. Boh stále tak veľmi miluje svet, že posiela svojho Syna (Jn 3, 16). Jeho Syn je stále živý. Bol vzkriesený. Teraz kráča skrze svoje telo, Cirkev, ktorej sme skutočnými členmi. (1 Kor 12, 12-26)
Cirkev je v podstate vzťahová skutočnosť, neustále stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom, účasť na trojičnom spoločenstve v Ježišovi Kristovi a skrze neho. On je hlavou tela. Cirkev nie je niečím, ale niekým Jedným. Toto je podstatná časť toho, že sme kresťanmi. K tomu krížu na kalvárskom vrchu vedie vertikálna aj horizontálna tyč. Azda jeden z najčastejšie citovaných výrokov prvých kresťanských otcov je od svätého Cypriána z Kartága, ktorý napísal: “Nemôže mať Boha za otca, kto nemá Cirkev za matku.”
Takýto rodinný jazyk poukazuje na nezvratný fakt, že prví kresťania verili, že patriť Ježišovi znamená patriť jeho Cirkvi. Verili, že tak, ako sme sa všetci narodili z lona našej matky’tak sme Bohom pozvaní v Ježišovi Kristovi a skrze neho, aby sme sa “znovu narodili” do Cirkvi, aby sme v ňom znovu vytvorili nové ľudstvo.
Proces vykúpenia sa začína, keď prejdeme sviatostnou vodou krstiteľnice svätého krstu. Pokračuje, keď spolupracujeme s milosťou, ktorá sa nám dostáva v našom živote v Cirkvi. Úplne sa zavŕši až vtedy, keď sa Pán vráti a my budeme vzkriesení vo vzkriesených telách – a budeme žiť v novom nebi a na novej zemi! Toto chápanie Cirkvi ako účasti na Ježišovi Kristovi a vstupu do trojičného spoločenstva sa tiahne celým spisom prvých cirkevných otcov. V nasledujúcom texte ponúkame niekoľko príkladov.
Počiatoční Otcovia o Cirkvi
Najprv niekoľko slov od Origena (185 - 254 n. l.): “Kristus zaplavil vesmír božskými a posväcujúcimi vlnami. Pre smädných posiela prameň živej vody z rany, ktorú mu v boku otvorilo kopija. Z rany v Kristovom boku’vyšla Cirkev a on ju urobil svojou nevestou.” Ďalej od lyonského biskupa Irenejského (120 - 203 n. l.), Polykarpovho žiaka, ktorý bol sám žiakom apoštola Jána: “Potrebujeme sa utiekať k Cirkvi, piť mlieko z jej prsníka, živiť sa Pánovým Písmom. Veď Cirkev bola zasadená vo svete ako raj.”
Mohli by sme pokračovať, ale pointu sme už vystihli. Prví kresťania nevnímali Cirkev ako niečo, ale ako niekoho. Členstvo v Cirkvi nebolo ani zaťažujúce, ani dobrovoľné. Vnímali ho ako normatívne pre každého kresťana – a životodarné pre všetkých. Niektoré z toho, čo nájdete v ich krásnych spisoch, zhrnieme v niekoľkých vlastných vetách, pričom použijeme obraznosť nasadenú v spisoch prvých kresťanských otcov:
Cirkev je semenom kráľovstva, ktoré má prísť. Cirkev je vinič, do ktorého sme vštepení. Cirkev je zmŕtvychvstalý Ježiš skutočne prítomný vo svete. Cirkev je nová rodina, ktorá sa začala na kríži. Cirkev je miestom, kde sa učíme milovať, keď vstupujeme do samotného spoločenstva Božej lásky zjavenej v úplnom dare Božieho Syna na druhom strome kríža. Zrodená z poraneného boku Spasiteľa, ktorý je “novým Adamom” na oltári kríža, Cirkev je jeho mystickým telom, ktoré pokračuje v jeho vykupiteľskom poslaní na zemi.
Našu Cirkev netvoríme na svoj obraz, Cirkev nás milosťou pretvára na Kristov obraz. Dovoľte nám na záver uviesť niekoľko inšpiratívnych slov jedného z našich obľúbených súčasných teológov, pravoslávneho laika Oliviera Klementa. Píše o Cirkvi:
“Vo Vzkriesenom Kristovi, v Jeho oslávenom tele, v samotnom otvorení Jeho rán už nevládne smrť, ale Duch, Dych života. A kríž víťazstva a svetla, ktorý je vzorom nášho krstu, môže odteraz premeniť aj tú najzúfalejšiu situáciu na smrť a vzkriesenie, na ‘Paschu’, na križovatku na ceste do večnosti. A práve tým je Cirkev, táto hlboko svätá inštitúcia: je krstným lonom, eucharistickým kalichom, priepasťou, ktorú vzkriesenie urobilo pre večnosť v pekelnom veku padlého sveta.”
Stavajte na skale, bojujte
Nechajte nás rozhodnúť sa stavať svoj život na skale Pána Ježiša Krista a jeho Cirkvi – a otvoriť naše dvere dokorán mužom a ženám našej doby, ktorí hľadajú stabilitu a útočisko, keď sa svet otriasa. Postavme sa pevne a prijmime ostatných do jediného miesta skutočného bezpečia, do Cirkvi, ktorá nesie Jeho meno. Možno je rozdelená, ale stále je Jeho domovom a zjavuje Jeho plán pre celé ľudstvo. Keď sa budeme modliť, kráčať a pracovať spoločne, On zahojí rany našich rozdelení a obnoví naše plné spoločenstvo. Ako spoloční kresťania sme povolaní milovať sa navzájom, v Ňom. (Jn 13, 34. 35) Dostali sme aj milosť, aby sme to robili.
Nastal čas pripraviť sa na nadchádzajúci boj a stať sa Cirkvou bojovníčkou pre túto chvíľu v Jeho dejinách. Pamätajte na slová apoštola Pavla:
“Buďte silní v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si celú Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať úkladom diabla. Veď nebojujeme proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti mocnostiam, proti svetským vládcom tejto prítomnej tmy, proti duchovným zástupom zloby v nebesiach. Preto si vezmite celú Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať v zlý deň a po vykonaní všetkého obstáť.
“Postavte sa teda, opásali ste si bedrá pravdou, obliekli ste si pancier spravodlivosti a obuli ste si nohy výstrojom evanjelia pokoja; predovšetkým si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky plamenné strely zlého. A vezmite si prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo. V každom čase sa modlite v Duchu so všetkou modlitbou a prosbou.” (Ef 6, 10-18)