Dňa 20. januára sa Donald Trump ujme prezidentského úradu v USA. Do úradu nastúpi aj jeho protikandidát James David “JD” Vance. Čo táto dvojica znamená pre USA a zvyšok sveta, je napísané vo hviezdach.
Ale pohľad späť je výrečný. Veď JD Vance vydal autobiografické dielo Hillbilly Elegy už v roku 2016. Vykresľuje v ňom desivý obraz severoamerickej spoločnosti: hospodársky úpadok, sociálne a rodinné zanedbávanie, rozvody a sériové partnerstvá, nezamestnanosť, nedostatok náboženskej perspektívy, zneužívanie drog a liekov, kriminalita a zneužívanie štátnych sociálnych programov: Vance v tomto chaose vyrastal.
Vzhľadom na drogovú závislosť a promiskuitu svojej matky zažil v detstve “otáčavé dvere otcovských postáv”. Svoju rodinnú situáciu opisuje takto: “Mal som biologického nevlastného brata a nevlastnú sestru, ktorých som nikdy nevidel, pretože môj biologický otec ma dal na adopciu. Mal som dvoch nevlastných súrodencov alebo veľmi veľa, podľa toho, či som obmedzil počet na potomkov mojej matky’súčasného manžela alebo nie. (…). V závislosti od toho, ako som počítal, som mal pravdepodobne asi tucet nevlastných súrodencov.” uzatvára: “Jediné, čo som sa z toho všetkého nakoniec naučil, je, že sa nemôžete na nikoho”spoliehať.”
Vance’ho do istej miery “zachránili starí rodičia”. Vychovávali ho však v protestantizme, ktorý bol bezobsažný a deinštitucionalizovaný, čo dospievajúcemu mladíkovi neposkytovalo veľkú oporu. “Boh pomáha tým, ktorí si pomáhajú sami” bolo stále najlepšie motto, ktoré mal. Vance spoznal evanjelický svet aj prostredníctvom svojho biologického otca.
Biblický fundamentalizmus, prešpikovaný úzkoprsým moralizovaním a fantáziami o konci sveta, však neviedol k viere v kresťanského Boha, ale k ateizmu. V roku 2020 sa Vance napokon odhodlal ku konverzii do Katolíckej cirkvi. Nepresvedčil ho o tom ani synodalizmus, ani rétorika poľnej nemocnice či periférie, ale skutočnosť, že Katolícka cirkev je jediným útočiskom v mori zanedbanej rodiny, dezorientácie, wokeizmu, drog a kapitalistickej chamtivosti.
Vance dal opisu svojej konverzie názov “Ako som sa pridal k odboju.” Samozrejme, že konverzia zahŕňa úplné vyznanie viery. Vance tak urobil. Pomohlo mu pri tom štúdium svätého Augustína a vedenie dominikánov, ku ktorým má Vance blízko.
Napadá nás však otázka, čo bolo skutočným motívom konverzie. Bolo by trúfalé z diaľky posudzovať dôvody človeka, ktorý ako dieťa prešiel peklom. V Hillbilly Elegy a v opise obrátenia však cítiť, že morálny chaos, v ktorom Vance vyrastal, zohral dôležitú úlohu. Učenie Katolíckej cirkvi o manželstve a rodine sa takmer nevyhnutne javí ako “posledná záchrana” pre niekoho, kto sa topí v mori zanedbávania.
Ak si uvedomíte túto drámu, ktorá nie je rozšírená len v “Rezavom páse” USA, ale vo veľkej časti západného sveta, musíte dospieť k záveru, že súčasné vedenie Katolíckej cirkvi žije v paralelnom vesmíre. Práve nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva je základom pre vznik spoločnosti, ktorá nie je dekadentná. Práve túto nerozlučiteľnosť súčasný pápež podkopal tým, že skreslil postupy anulovania manželstva do takej miery, že môžu byť a sú postavené do služieb “katolíckeho rozvodu.”
A, samozrejme, Amoris laetitia teoreticky potvrdila nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva. Ale “pastoračné rozlišovanie,” ktoré musí niekto a nejako vykonať, znamená, že každý, bez ohľadu na rodinný stav, teraz ide na prijímanie s “čistým svedomím.”
Teda pre vedenie Cirkvi už neexistuje nerozlučiteľné kresťanské manželstvo. Okrem toho nové mimoliturgické vatikánske rýchloposvätenie “požehnanie” legitimizovalo homosexuálne “páry” prostredníctvom Apoštolského stolca. Pre postkresťanskú verejnosť je dôležitá prax, a nie ústne vyjadrenie kresťanského manželstva pozostávajúceho z jedného muža a jednej ženy, ktoré je stále obsiahnuté kdesi v pekných dokumentoch.
Súčasný pápež’koketuje s homosexuálmi, “trans ľuďmi,” a inými prebudenými aktivistami, čo ešte viac podčiarkuje, ako sa veci majú chápať.
Situácia je groteskná: Sme svedkami toho, že pribúda ľudí ako JD Vance, ktorí považujú Katolícku cirkev a jej svedectvo o Bohu, ktoré človeku ukazuje morálnu cestu svetom charakterizovaným zanedbaním, za posledné útočisko. A máme tu vedenie Cirkvi, ktoré túto cestu svojím konaním zatemňuje.
Namiesto toho, aby veriacim sprostredkovalo spiritualitu, ktorá im pomáha prežiť ako kresťanom v metafyzickom chaose nihilisticky chápanej slobody, krčí sa v kruhu stoličiek a zapája sa do odosobnených diskusií o štrukturálnych otázkach.
Všetko to odhaľuje desivý stupeň slepoty. Tvárou v tvár tomu viac ako 5 000 biskupov mlčí, pretože sa obávajú zosadenia. A kardináli mlčia, pretože každý z nich sa stále chce stať pápežom. Keby nebolo čoraz viac výkrikov z temnoty metafyzickej opustenosti, ktoré sú svedectvom skrytého pôsobenia Ducha Svätého, bolo by to zúfalé.
Páter Martin Grichting je profesorom kánonického práva, ktorý vyučoval na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Od roku 2009 do roku 2019 bol generálnym vikárom švajčiarskej diecézy Chur.