Et verbum caro factum est, et habitavit in nobis - Jn 1,14
Dňa 25. marca slávime Zvestovanie archanjela Gabriela Panne Márii a spolu s ním aj Vtelenie druhej osoby Najsvätejšej Trojice v lone Panny Márie.
“Slovo sa stalo telom a prišlo prebývať medzi nami”: tieto jednoduché slová v sebe obsahujú to nevýslovné tajomstvo, vďaka ktorému bolo pre nás začaté vykúpenie. Mnohé kresťanské národy, ako napríklad Toskánske veľkovojvodstvo alebo Pisánska republika, Luxembursko, Dauphiné, Savojsko, Navarrské kráľovstvo a Uhorsko, počítali začiatok občianskeho roka nie na prvý január, ako je to zvykom dnes, ale na 25. marec, čo historici nazývajú “štýl Vtelenia”, ktorý posunul kresťanský nový rok tak, aby sa zhodoval s jarnou rovnodennosťou.
Tento dátum teda označuje historickú udalosť, o ktorej sa píše vo svätých evanjeliách a ktorá o deväť mesiacov neskôr povedie Pannu Máriu, cestujúcu so svätým Jozefom do Betlehema na sčítanie ľudu, ktoré nariadil cisár Augustus, aby našla útočisko v stajni a porodila Emanuela, Boha s nami.
Čítajme: Starozákonné proroctvá Gabriela’predpovedajú Krista a predznamenávajú Antikrista
V Národnom múzeu Capodimonte v Neapole môžeme obdivovať obraz Pietra Novelliho (1603 - 1647) z Palerma, na ktorom je v popredí zobrazená Svätá Trojica, ktorá posiela archanjela k Panne Márii. Večný Otec ponúka Gabrielovi ľaliu, aby priniesol tento symbol čistoty večne panenskej Božej Matke, neporušenej v jej panenstve pred pôrodom, počas neho a po ňom. Tento nádherný obraz nám ponúka kontempláciu Vtelenia z inej perspektívy, ktorá je v kresťanskej ikonografii takmer ojedinelá.
Sviatok Zvestovania vždy pripadá na pôstne obdobie, čo znamená, že Boh koná najväčšie zázraky vtedy, keď človek spoznáva sám seba v jeho skutočnom stave biedy, v jeho ničote. A čím viac si uvedomujeme, že sme úplne závislí od Boha – nielen na nadprirodzenej, ale aj na prirodzenej úrovni – tým viac nás On ráči naplniť svojou milosťou a svojimi darmi.
Ecce ancilla Domini: najsvätejšie zo stvorení, uchránené od každej škvrny hriechu vďaka veľmi zvláštnemu Božiemu privilégiu, sa vyhlasuje za služobnicu a stáva sa Božou pani, kráľovnou a matkou práve preto, že jej pokora – a spolu s ňou aj vedomie potreby putovať s Kristom po kráľovskej krížovej ceste – je nevyhnutným predpokladom, aby v nej Všemohúci mohol vykonať veľké veci. Quia respexit humilitatem ancillæ suæ: ecce enim ex hoc beatam me dicent omnes generationes — “Lebo priaznivo vzhliadol na svojho pokorného služobníka. Od tohto dňa ma budú všetky pokolenia nazývať blahoslavenou.”
Proti tomu stvorenie sa v pýche povyšuje, aby konkurovalo Stvoriteľovi, arogantne si od neho uzurpuje tú slávu, ktorá sa pokornému odráža v milosti, a nárokuje si práva rúhavú dignitas infinita ktorú si nemôže nárokovať a ktorá si zasluhuje, aby bolo nielen zahnané do svojej ničoty, ale aby kleslo ešte nižšie. Dispersit superbos mente cordis sui, deposuit poteres de sede, et exaltavit humiles. — “Rozohnal pyšných v ich domýšľavosti. Mocných zvrhol z ich trónov a ponížených povýšil.”
A keď rozjímame o pokore Panny Márie a o osude slávy a cti, ktorý jej určila Svätá Trojica, nemôžeme nerozjímať o pokore Večného Slova, ktoré zostupuje z nekonečnej nebeskej slávy, aby sa v poslušnosti Otcovi vtelilo do lona Panny Márie, aby za ľudstvo odčinilo hriechy, ktoré mu nepatria, aby dalo svoj život za nás, úbohých hriešnikov, aby obnovilo božský poriadok, ktorý sme sa z pýchy odvážili porušiť.
Táto koncepcia je explicitne vyjadrená v niektorých zobrazeniach Zvestovania, v ktorých lúč prichádzajúci z neba ukazuje Ducha Svätého zostupujúceho na Pannu Máriu, za ktorou nasleduje dieťa Ježiš držiaci kríž.
Čítajte: Joe Rogan nazýva video z Turínskeho plátna ‘dosť fascinujúcim’
V Pietro Novelli’na obraze nenachádzame Pannu Máriu odsunutú bokom, ani ju nevidíme zanedbanú či oslabenú v jej prozreteľnostnej spolupráci na diele vykúpenia; naopak, vidíme zdôraznenú pokoru Slova, ktoré poslušne prijíma stať sa telom, aby sa stalo obetou na vykúpenie za naše hriechy a aby sa stalo pokrmom:Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj (Jn 6, 54-55).
Toto najsvätejšie telo bolo utvorené v lone Panny Márie, aby sa toto posvätné telo mohlo roztrhnúť v utrpení umučenia a aby z rán a boku Krista mohla vytiecť drahocenná krv ako dokonalé očistenie našich hriechov. V tomto tajomstve spoznávame súcit a spoluvykupiteľstvo Božej Matky – Reginy Crucis – nielen v spojení s vykúpením jej Syna, ale dokonca v tom, že pôsobením Ducha Svätého dala Bohu to ľudské telo, ktoré z neho urobilo pravého človeka a pravého Boha; čo v teandrickom spojení robí nášho Pána Ježiša Krista jediným Kráľom a Pánom božským právom, a to tak kráľovským pôvodom, ako aj víťazstvom. A ktoré vo vznešenosti vlastnej Svätej Trojici robí Máriu našou Pannou a našou Kráľovnou:
Táto kráľovskosť Krista a Márie nachádza svoje prirodzené miesto v tomto pôstnom období, pretože nemôže byť žiadna sláva vzkriesenia bez toho, aby sme najprv neprešli cez Golgotu. Ak sa náš Pán a jeho presvätá Matka rozhodli dať nám tento úžasný príklad, nemôžeme si ho nebrať za vzor a nepripraviť sa s pomocou milosti na prijatie krížov, ktoré nám prozreteľnosť prideľuje ako podmienku našej večnej odmeny. A nech sa tak aj stane.
+ Carlo Maria Viganò, Arcibiskup
25. marca MMXXV
In Annuntiatione Beatæ Mariæ Virginis