Stanica sa nachádza pri kostole svätého Vavrinca v Lučine. V tomto úctyhodnom a slávnom kostole sa uchováva mriežka, na ktorej svätý arcidiakon zavŕšil svoju mučenícku smrť.
KOLEKTÍV
Náš pôst nech sprevádza tvoja láskavá priazeň, Pane, aby sme sa tak, ako sa zdržiavame telesného pokrmu, zdržali aj všetkých nerestí. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Epištoly
Ukážka z knihy Číslo 20,1-13
V tých dňoch: Izraeliti sa zišli proti Mojžišovi a Áronovi a vyvolali vzburu: Dajte nám piť vodu. Mojžiš a Áron odišli od zástupu, vošli do stánku zmluvy, padli na zem a volali k Pánovi a hovorili: Pane, Bože, vypočuj volanie tohto ľudu a otvor im svoj poklad, prameň živej vody, aby sa nasýtili a prestali reptať. A zjavila sa nad nimi Pánova sláva. A Pán prehovoril k Mojžišovi a povedal: "Pane, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď! Vezmi palicu, zhromaždi ľud, ty a tvoj brat Áron, a hovorte pred nimi so skalou, a ona vydá vodu. A keď vyvedieš vodu zo skaly, bude piť všetok zástup i ich dobytok. Mojžiš teda vzal palicu, ktorá bola pred Pánom, ako mu prikázal, a keď zhromaždil zástup pred skalou, povedal im: Počujte, vy vzpurní a nedôverčiví, či vám môžeme vyliať vodu z tejto skaly? Keď Mojžiš zdvihol ruku a dvakrát udrel palicou do skaly, vytryskla voda vo veľkom množstve, takže sa napil ľud i jeho dobytok. A Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: Pretože ste mi neuverili, aby ste ma posvätili pred synmi Izraela, neuvediete tento ľud do krajiny, ktorú im dám. Toto je voda protirečenia, v ktorej sa Izraeliti slovami usilovali proti Pánovi, a on sa v nich posvätil.
Tu máme jednu z najvýstižnejších starozákonných figúr: symbolizuje sviatosť krstu, na ktorú sa teraz pripravujú naši katechumeni.
Celý národ žiada o vodu; ak im bude odopretá, musia zahynúť na púšti. Svätý Pavol, vznešený vykladač starozákonných predobrazov, nám hovorí, že skala bol Kristus, (2 Kor 10, 4), z ktorého vyšiel prameň živej vody, ktorý uháša smäd našich duší a očisťuje ich.
Svätí Otcovia poznamenávajú, že Skala nevydala svoju vodu, kým nebola zasiahnutá prútom čo znamená umučenie nášho Vykupiteľa. Samotná prút tyč, ako nám hovoria niektorí z najstarších komentátorov Písma, je symbolom kríža; a dva údery, ktorými bola skala zasiahnutá, predstavujú dve časti, z ktorých bol vytvorený kríž.
Maľby, ktoré nám zanechala prvotná Cirkev v rímskych katakombách, často zobrazujú Mojžiša pri údere do skaly, z ktorej vyteká prúd vody; a na pohári, ktorý sa našiel v tých istých katakombách, je nápis, ktorý nám hovorí, že prví kresťania považovali Mojžiša za predobraz sv. Petra, ktorý v Novej zmluve otvoril Božiemu ľudu prameň milosti, keď mu kázal v deň Letníc; a dal piť z tej istej vody aj pohanom, keď prijal do Cirkvi stotníka Kornélia.
Tento symbol Mojžiša, ktorý udiera do skaly, a starozákonné postavy, s ktorými sme sa už stretli alebo sa ešte stretneme v lekciách, ktoré Cirkev dáva katechumenom, sa nachádzajú nielen na najstarších freskách v rímskych katakombách, ale máme početné dôkazy, že boli zobrazené vo všetkých kostoloch na Východe i na Západe. Až do trinásteho storočia, a dokonca aj neskôr, ich nachádzame v oknách našich katedrál, a to v tradičnej podobe alebo písme, ktoré im bolo dané v prvých dobách.
Je potrebné vyjadriť poľutovanie nad tým, že tieto kresťanské symboly, ktoré boli tak drahé našim katolíckym predkom, sú dnes tak zabudnuté, že sa s nimi zaobchádza takmer s opovrhnutím. Milujme ich a štúdiom svätej liturgie sa vráťme k tým posvätným tradíciám, ktoré inšpirovali našich predkov hrdinskou vierou a prinútili ich podniknúť také veľké veci pre Boha a svojich blížnych.
GOSPEL
Sekvencia svätého evanjelia podľa Ján 4,5-42
V tom čase: Ježiš prišiel do mesta Samaria ktoré sa volá Sichar, blízko krajiny, ktorú dal Jákob svojmu synovi Jozefovi. A Jakobova’studňa bola tam. Ježiš bol teda unavený svojou cestou, a tak si sadol na studňu. Bolo okolo šiestej hodiny. Prišla tam samarijská žena, aby načerpala vody. Ježiš jej povedal: Dajte mi piť. Jeho učeníci totiž išli do mesta kúpiť mäso. Vtedy mu tá Samaritánka povedala: Ako to, že ty, Žid, žiadaš odo mňa piť, keď som Samaritánka? Lebo Židia nekomunikujú so Samaritánmi. Ježiš jej odpovedal a povedal: Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, ktorý ti hovorí: Daj mi piť, možno by si ho poprosila a on by ti dal živú vodu. Žena mu povedala: Pane, ty nemáš odkiaľ čerpať a studňa je hlboká; odkiaľ teda máš živú vodu? Či si väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal studňu a pil z nej sám, jeho deti a jeho dobytok? Ježiš jej odpovedal a povedal: Kto sa napije z tejto vody, bude znova žízniť, ale kto sa napije z vody, ktorú mu dám ja, nebude žízniť naveky. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody vyvierajúcej do večného života. Žena mu povedala: Pane, daj mi túto vodu, aby som nebola smädná a aby som sem neprišla čerpať. Ježiš jej povedal: "Povedz mi, aby som ťa napojil vodou: Povedz: Choď, zavolaj svojho muža a príď sem. Žena odpovedala a riekla: "Muža si vezmi: Vtedy som povedala: "Nemám muža. Ježiš jej povedal: To si povedala dobre, že nemám muža, lebo si mala päť mužov, a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdivo. Žena mu povedala: Povedala: Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali na tomto vrchu, a ty hovoríš, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa ľudia musia klaňať. Ježiš jej povedal: "Čože? Žena, ver mi, prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, a teraz je, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takých, ktorí by sa mu klaňali. Boh je duch a tí, čo ho adorujú, musia ho adorovať v duchu a v pravde. Žena mu povedala: Viem, že prichádza Mesiáš, ktorý sa volá Kristus, a preto, keď príde, povie nám všetko. Ježiš jej povedal: "Čože? Ja som ten, ktorý s tebou hovorím. Hneď prišli jeho učeníci a čudovali sa, že sa rozpráva so ženou. Nikto však nepovedal: Čo hľadáš alebo prečo sa s ňou rozprávaš? Žena teda zanechala svoj hrniec s vodou, odišla do mesta a povedala tamojším ľuďom: Poďte a pozrite sa na muža, ktorý mi povedal všetko, čo som urobila. Či to nie je Kristus? Vyšli teda z mesta a prišli k nemu. Medzitým sa ho učeníci modlili a hovorili: Rabbi, jedz. Ale on im povedal: "Rabbi, ty si môj otec! Vtedy som povedal: "Mám pokrm, o ktorom neviete. Učeníci teda povedali jeden druhému: Čo mu niekto priniesol jesť? Ježiš im povedal: Ja mám za pokrm plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, aby som dokonal jeho dielo. Nehovoríte: Ešte štyri mesiace a potom príde žatva? Hľa, hovorím vám: Oživte svoje oči a pozrite sa na krajiny, lebo už sú biele na žatvu. A ten, kto žne, dostáva mzdu a zbiera úrodu na večný život, aby sa spolu radovali aj ten, kto seje, aj ten, kto žne. Lebo v tom je pravdivé to príslovie, že jeden človek rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, v čom ste nepracovali; iní pracovali a vy ste vstúpili do ich práce. A z toho mesta mnohí Samaritáni uverili v neho pre slovo ženy, ktorá vydala svedectvo: On mi povedal všetko, čo som urobil. Keď teda Samaritáni prišli k nemu, žiadali ho, aby tam zostal. A on tam zostal dva dni. A mnohí ďalší v neho uverili pre jeho vlastné slovo. A oni povedali žene:
Naše evanjelium nám ukazuje Božieho Syna, ktorý pokračuje v Mojžišovej službe tým, že Samaritánke, ktorá predstavuje pohanov, zjavuje tajomstvo vody ktorá dáva večný život. Tento námet nachádzame namaľovaný na stenách katakomb a vyrytý na hroboch kresťanov, a to už v 5., ba dokonca 4. storočí.
Rozjímajme teda o tejto udalosti zo života nášho Pána, lebo nám hovorí o jeho obdivuhodnom milosrdenstve. Ježiš je unavený svojou cestou; On, Boží Syn, ktorému stačilo prehovoriť a svet bol stvorený, je unavený hľadaním svojich stratených oviec. Musí si odpočinúť svoje unavené údy; sedí; ale je blízko studne.
Nachádza tam Samaritánku; je to pohanka, modloslužobníčka; prichádza, aby nabrala vody zo studne; netuší, že tam je voda večného života Ježiš jej chce toto tajomstvo odhaliť.
Začne tým, že jej povie, že je unavený a smädný. O niekoľko dní, keď bude vymierať na kríži, povie: som smädný: a tak teraz hovorí tejto žene: Daj mi piť. Taká je pravda, že na to, aby sme ocenili milosť, ktorú prináša náš Vykupiteľ, musíme najprv tohto Vykupiteľa spoznať v jeho slabosti a utrpení.
Ale skôr, ako žena stihne dať Ježišovi, čo žiada, hovorí jej o vode, z ktorej ten, kto sa napije, nebude žízniť naveky; pozýva ju, aby načerpala z prameňa, ktorý vyviera do večného života. Žena túži piť z tejto vody; nevie, kto je Ten, ktorý s ňou hovorí, a predsa verí tomu, čo hovorí.
Táto modloslužobníčka prejavuje poslušnosť srdca, akú Židia nikdy neprejavili voči svojmu Mesiášovi; a je poslušná napriek tomu, že vie, že Ten, ktorý s ňou hovorí, patrí k národu, ktorý pohŕda všetkými Samaritánmi. Dôvera, s ktorou Ježiša počúva, je odmenená tým, že jej ponúka ešte väčšie milosti.
Začne tým, že ju podrobí skúške. Jdi, hovorí, zavolaj svojho muža a príď sem. Žila v hriechu a Ježiš chcel, aby to vyznala. Ona tak urobí bez najmenšieho zaváhania; jej pokora je odmenená, pretože hneď spoznáva, že Ježiš je prorok, a začína piť živú vodu.
Takto to bolo aj s pohanmi: apoštoli im hlásali evanjelium; vyčítali im ich zločiny a ukazovali im svätosť Boha, ktorého urážali; pohania však preto neodmietli ich učenie, naopak, boli poddajní a chceli len vedieť, čo majú robiť, aby sa zapáčili svojmu Stvoriteľovi. Viera potrebovala mučeníkov; a tých sa medzi týmito konvertitmi z pohanstva a jeho ohavností našlo dosť.
Ježiš, keď vidí v Samaritánke takú prostoduchosť, milosrdne jej zjavuje, kto je. Hovorí tejto úbohej hriešnici, že prišiel čas, keď sa všetci ľudia budú klaňať Bohu; hovorí jej, že na zem prišiel Mesiáš a že on sám je ten Mesiáš. Takto Kristus zaobchádza s dušou, ktorá je jednoduchá a poslušná. Ukazuje sa jej bez výhrad.
Keď prišli učeníci, podivovali sa; mali v sebe ešte príliš veľa židovského; preto nemohli pochopiť, ako mohol ich Majster prejaviť niečo ako milosrdenstvo tejto Samaritánke. Čoskoro však príde čas, keď budú môcť povedať spolu s veľkým apoštolom svätým Pavlom: “Nie je Žid ani Grék; nie je otrok ani slobodný; nie je muž ani žena; lebo všetci sú jedno v Kristovi Ježišovi.” (Gal 3,28)
Medzičasom sa Samaritánka stáva apoštolom, lebo ju napĺňa nebeský zápal. Necháva svoj džbán pri studni – čo jej záleží na jej vode, keď jej teraz Ježiš dal piť živú vodu?" Vracia sa do mesta; ale to preto, aby tam mohla hlásať Ježiša a priviesť k nemu, ak by mohla, všetkých obyvateľov Samárie. Vo svojej pokore podáva tento dôkaz o tom, že je veľkým prorokom – že jej povedal všetky hriechy jej života!
Títo pohania, ktorými Židia opovrhovali, sa ponáhľajú k studni, kde zostal Ježiš, ktorý hovoril svojim učeníkom o nadchádzajúcej žatve. Uznávajú ho za Mesiáša, spasiteľa sveta; a Ježiš sa blahosklonne zdržiava dva dni v tomto meste, kde nebolo iné náboženstvo ako modlárske, sem-tam s útržkom nejakej židovskej praxe.
Tradícia nám hovorí, že meno Samaritánky bolo Fotina. Ona a mudrci boli prvými plodmi nového Božieho ľudu. Pre Toho, ktorý sa jej zjavil pri Jakubovej’studni, podstúpila mučenícku smrť. Cirkev si každoročne uctieva jej pamiatku v Rímskom martyrológu 20.teho marca.
Pokloňte hlavy k Bohu.
Daj, prosíme ťa, všemohúci Bože, aby sme my, ktorí sa zverujeme do tvojej ochrany, vďaka tvojej milosti zvíťazili nad všetkými nepriateľmi našej spásy. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Mozarabská liturgia oslavuje povolanie Samaritánky v nasledujúcej krásnej prefácii.
ILLATIO
(V Dominike I. Quadragesimæ.)
Primerané a spravodlivé je, aby sme ti vždy vzdávali vďaky, svätý Pane, večný Otče, všemohúci Bože, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, nášho Pána. Ktorý, keď prišiel z neba pre spásu ľudstva, sedel pri studni, žíznil a bol unavený. Veď to je ten, v ktorom telesne prebývala celá plnosť božstva. No keďže na seba vzal telo našej smrteľnosti, chcel istými znameniami ukázať reálnosť takto prijatého tela; keď totiž hovoríme, že bol unavený cestou, veríme, že táto slabosť bola len v tele. Vydal sa na cestu, aby ukázal, že si vzal pravé telo; preto, hoci bol unavený v tele, nechcel, aby naša viera pri pohľade na túto jeho slabosť ochabla; lebo to, čo je v ňom slabé, je silnejšie ako ľudia. Keď teda prišiel v pokore, aby vyslobodil svet z moci tmy, sedel a žíznil, keď požiadal ženu, aby mu dala piť. Veď bol pokorný v tele, keď sediac pri studni hovoril so ženou a žíznil po vode a žiadal od nej jej vieru. Áno, žiadal od nej vieru, ktorú hľadal a žiadal; a keď prišli jeho učeníci, povedal im o tom: a povedal: "Mám pokrm, o ktorom neviete. On, ktorý v nej už vytvoril dar viery, ju požiadal, aby mu dala piť vodu; a on, ktorý v nej roznietil oheň svojej lásky, ju požiadal, aby mu dala pohár, ktorým by osviežil svoj smäd. Keď vidíme tieto zázraky božskej moci, čo iné ti máme ponúknuť, svätý, nepoškvrnený a najmilosrdnejší Bože, ako čisté svedomie a srdce, ktoré je dobre pripravené prijať tvoju lásku? Preto teraz, keď obetujeme tvojmu menu túto čistú obetu, prosíme ťa a ţiadame, aby si v nás pôsobil spásu, ako si pôsobil vieru v tej ţene. Ty si v nej zničil blud modloslužby; v nás spôsob, aby sme vyhubili svoje telesné neresti. Kiež ťa nájdeme plného najnežnejšieho milosrdenstva, keď nás prídeš súdiť, ako si to zaslúžila ona. Sme dielom tvojich rúk, ani nemôžeme byť zachránení inak ako tebou. Príď nám na pomoc, ty, náš pravý Vykupiteľ, ktorého plnosť milosrdenstva neplynie. Neznič to, čo je tvoje vlastné. Dal si nám rozumnú prirodzenosť; obdaruj nás nevyčerpateľnou slávou večnosti, aby sme ťa my, čo ťa chválime v tomto živote, ešte vrúcnejšie oslavovali v blaženej večnosti. Ty si náš Boh; neodvracaj nás od svojej tváre, ale pozri na nás, ktorých si stvoril zo svojho čistého milosrdenstva, aby sme, keď z nás stiahneš celý dlh našich vín a urobíš nás hodnými svojho milostivého pohľadu, my, vytiahnutí z hlbokej studne našich hriechov a zanechajúc za sebou džbán svojich zlých túžob, mohli po prechode týmto životom odletieť do Jeruzalema, večného mesta.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.