Biskup Strickland: Kvetná nedeľa predstavuje priesečník Kristovej slávy a pokory

Začnime - V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Dobré ráno a ďakujem, že ste sa ku mne pripojili pri ďalšej “Hlas pastiera’ epizóde. Dnes by som sa chcel spolu s vami opäť zamyslieť nad myšlienkou križovatiek - nad tými silnými momentmi, kde sa cesty pretínajú, kde sa stretáva čas a večnosť, kde sa Božia“prozreteľnosť dotýka našej ľudskej skúsenosti hlbokým a viditeľným spôsobom.

Viem, že niektorí z vás sa mi ozvali a povedali, že sa vám naozaj viac páči, keď pri svojich úvahách hovorím zo srdca a nečítam ich, a ja viem, že je to lepšie, ale niekedy je to také dôležité, o čo cítim potrebu podeliť sa - čo je samozrejme nebeská’pravda a ja som len nástroj, ktorý robí všetko pre to, aby sa o ňu podelil zo srdca, ktoré miluje Krista a miluje jeho Cirkev -, takže dnes ráno si myslím, že je potrebné, aby som text celkom prečítal. Potom budem mať trochu času na to, aby som sa k nemu vyjadril trochu nezáväznejšie “mimochodom,” dalo by sa povedať, ale je tu niekoľko dôležitých bodov, o ktorých si myslím, že je naozaj potrebné sa s nimi podeliť. Ďakujem za vaše podnety a určite sa budem snažiť, aby to bolo skôr ako “rozhovor pri ohni”, keď začnem túto epizódu. Pravda je však taká dôležitá, že cítim potrebu hovoriť z poznámok trochu priamejšie - takže začnime.

Palmová nedeľa, ktorú budeme tento rok sláviť 13. apríla, je jedným veľmi dôležitým momentom križovatky. Je bohatá na významy. Navonok sa zdá ako triumf – Ježiš vchádza do Jeruzalema za pokriku chvály a mávania palmami. Ľudia ho oslavujú ako Kráľa a kladú pred neho na cestu svoje plášte. Je to okamih radosti.

A predsa my, ktorí poznáme tento príbeh, vieme, že to, čo nás čaká, je úplne iné. Tie isté hlasy, ktoré dnes volajú “Hosanna”, budú o niekoľko dní kričať “Ukrižuj ho! Chceme Barabáša.” Kvetná nedeľa je priesečníkom triumfu a obety. Výkriky davu sa ozývajú smerom k hrobovému tichu. Palmy nie sú len znamením oslavy, ale predznamenávajú aj drevo kríža.

Dnes v tejto prednáške budeme skúmať túto posvätnú križovatku – kde sa stretáva božská sláva s ľudským utrpením, kde sa začína cesta na Kalváriu pod baldachýnom paliem a kde aj my musíme nájsť svoje miesto medzi radosťou a smútkom, oslavou a odovzdaním.

Križovatka slávy a pokory

Palmová nedeľa nás privádza k momentu nápadného kontrastu. Na jednej strane je plná slávy – Ježiš je vítaný v Jeruzaleme ako kráľ. Matúš nám hovorí:

“A veľmi veľký zástup rozprestrel svoje rúcha na ceste; a iní rúbali konáre zo stromov a sypali ich na cestu. A zástupy, ktoré išli pred nimi a ktoré išli za nimi, volali a hovorili: Hosanna Synovi Dávidovmu: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.” (Mt 21,8-9).

Toto nie je obyčajný vstup. Je to kráľovský sprievod. Ľudia citujú 117. žalm, mesiášsky žalm, a tým uznávajú Ježiša za dlho očakávaného potomka kráľa Dávida – zasľúbeného Mesiáša.

A predsa – neprichádza na vojnovom koni, nie na vozoch, ani so zástavami a vojakmi – ale na oslovi. Dokonca nie na svojom vlastnom oslíkovi, ale na požičanom. Toto skromné ťažné zviera stojí v protiklade k vznešenosti, ktorú si spájame s kráľovskou hodnosťou. Je to prvý znak paradoxu: sláva zabalená do pokory.

Osol, hoci je nízky, nesie Kráľa kráľov. Vidíme v tom, že náš Pán neoddeľuje majestát od pokory. Učí nás, že skutočná veľkosť nespočíva v moci, ale v odovzdanosti; nie v pýche, ale v pokore. Nejazdí do Dávidovho mesta, aby ho dobyl silou, ale aby v ňom položil svoj život.

Je tu aj hlboká symbolika. V Starom zákone králi ako Šalamún jazdili na osloch v časoch mieru. Ježiš jazdiaci na oslovi teda znamená, že prichádza ako Knieža pokoja – nie preto, aby viedol vojnu s Rímom, ako mnohí dúfali, ale aby svojou obetou nastolil pokoj medzi Bohom a človekom.

A predsa, ako rýchlo sa menia ľudské srdcia. Tie isté zástupy, ktoré v nedeľu kričali “Hosanna Synovi Dávidovmu!", budú v piatok kričať: "Ukrižuj ho!" Ich očakávania triumfujúceho pozemského kráľa sa krížom zrútia, a tak sa od neho odvrátia.

Tu sa stretávame s nestálosťou ľudskej chvály – ako ľahko vyzdvihujeme to, čo nám slúži, a zavrhujeme to, čo nás spochybňuje. Kvetná nedeľa odhaľuje povahu ľudských sŕdc a tichú rozhodnosť Najsvätejšieho Srdca. Kristus neochabuje. Vie, čo sa blíži. Prijíma ich chválu, hoci vie, že sa zmení na opovrhnutie, a predsa to robí dobrovoľne.

Teda tu, na tomto priesečníku slávy a pokory, sme pozvaní zamyslieť sa: Nasledujeme Krista len vtedy, keď je chválený a vítaný, alebo ho nasledujeme aj vtedy, keď je odmietaný a vysmievaný? Sme ochotní kráčať po Jeho boku, keď cesta nevedie k trónom, ale ku krížom?

Priestor proroctva a naplnenia

Palmová nedeľa sa neodohráva vo vákuu. Nie je to len spontánny okamih radosti – je to naplnenie proroctva, dávno predpovedaného vo Svätom písme.

Prorok Zachariáš, ktorý písal niekoľko storočí pred Kristovým narodením, hlásal:

“Raduj sa veľmi, dcéra Siona, jasaj od radosti, dcéra Jeruzalema: Hľa, príde k tebe tvoj kráľ, spravodlivý a spasiteľ: je chudobný a jazdí na oslovi a na osliatku, oslíkovi” (Zachariáš 9, 9).

Kristus toto proroctvo vedome napĺňa. Dáva pokyn svojim učeníkom, aby našli oslicu a jej osliatko, a na nich vchádza do Svätého mesta – ukazuje, že je zasľúbeným Kráľom nie podľa očakávaní ľudí, ale podľa Božieho plánu.

Na tomto priesečníku proroctva a naplnenia si pripomíname Božiu vernosť. To, čo sľúbi, aj splní – hoci nie vždy spôsobom, ktorý očakávame. Židia čakali na Mesiáša, ktorý zvíťazí nad Rímom, obnoví Dávidovo kráľovstvo a prinesie politickú slobodu. Kristus však prichádza, aby zvíťazil nad hriechom, obnovil nebeské kráľovstvo a priniesol duchovnú slobodu.

Až volanie ľudu – “Hosanna Synovi Dávidovmu” – je ozvenou žalmu 117, žalmu spievaného počas pútí do Jeruzalema, najmä počas Paschy. Ľud vítal kráľa práve počas sviatku, ktorý pripomínal Božie’vyslobodenie Izraela z Egypta. Teraz nevedomky vítajú Božieho Baránka, ktorý ich vyslobodí z ešte väčšieho otroctva.

Palmy, ktorými mávali, boli symbolom víťazstva a slávnosti – v židovskej tradícii sa používali na oslavu vojenských alebo náboženských triumfov. V tejto chvíli však nevedomky oslavujú začiatok konečného víťazstva: triumf kríža.

V Kvetnú nedeľu sa bozkávajú proroctvo a naplnenie. Stará zmluva a Nová zmluva sa pretínajú. Kristus vstupuje nielen do pozemského Jeruzalema, ale ukazuje nám aj na nebeský Jeruzalem – kde sa bude oslavovať pravé a večné víťazstvo svätých mávajúcich palmami pred Baránkovým trónom, ako to opisuje Apokalypsa:

“Potom som videl veľký zástup … stojaci pred trónom a pred očami Baránka, odetý v bielom rúchu a s palmami v rukách.” (Apokalypsa 7, 9)

Význam paliem sa tiahne od proroctva až do večnosti – a my sme súčasťou tohto sprievodu, ak zostaneme verní.

Priestor verejného uznania a osobného poslania

Jedným z najvýraznejších aspektov Kvetnej nedele je to, aká je táto udalosť verejná. Počas veľkej časti svojho verejného pôsobenia náš Pán často hovoril ľuďom, aby nehovorili o jeho zázrakoch. Stiahol sa pred davmi, vyhýbal sa zbytočnej pozornosti a vytratil sa, keď sa ho pokúšali urobiť kráľom.

Ale teraz – zrazu – to dovolí. Vchádza do Jeruzalema za bieleho dňa, uprostred davu a kriku, plne si uvedomujúc následky. Neumlčí však ľud. Keď farizeji protestujú a hovoria: “Učiteľ, pokarhaj svojich učeníkov”, Ježiš odpovedá:

“Hovorím vám, že ak títo budú mlčať, kamene budú kričať” (Lk 19, 40).

Nie je to pýcha – je to zámer. Kristus sa naplno venuje svojmu poslaniu. Dovolil si uznanie nie preto, že by ho potreboval, ale preto, že je čas, aby sa začalo jeho utrpenie. Verejné uznanie Jeho kráľovskej hodnosti je to, čo urýchli Jeho odmietnutie a smrť. Prijatím tohto uznania si volí kríž.

Nie je ovplyvnený popularitou ani zaslepený chválou. Nejazdí vpred, aby sa vyhrieval na ľudskej sláve, ale aby plnil vôľu svojho Otca. Toto je priesečník verejného uznania a osobného poslania.

A aj tu je ponaučenie pre nás. V našom vlastnom živote môžeme byť chválení alebo odmietaní, oceňovaní alebo kritizovaní. Ale Kristov život nie je o verejnej mienke – je o vernosti nášmu poslaniu. Tak ako Kristus, aj my musíme zostať vytrvalí. Musíme byť ochotní robiť to, čo je správne, aj keď nás to stojí pohodlie, povesť alebo popularitu.

Kristus nás učí, aby sme upierali zrak na kríž – nie na dav.

Tlieskanie ľudí trvá len chvíľu. Božia vôľa vedie do večnosti.

Na Kvetnú nedeľu náš Pán odvážne vykročí vpred. Prijíma chvíľu slávy nie kvôli sebe, ale aby splnil poslanie, ktoré mu bolo dané od večnosti. A tak sa aj my musíme pýtať: Aké poslanie mi dal Boh? Som ochotný ísť za ňou – aj keď vedie k utrpeniu?"

Priestor oddanosti a učeníctva

Keď uvažujeme o udalostiach Kvetnej nedele, je prirodzené pýtať sa – kam v tomto príbehu zapadám ja? Patrím medzi zástup mávajúci palmami? Kričím “Hosanna” jeden deň a druhý deň mlčím? Som ochotný nasledovať Krista nielen v radosti, ale aj v zármutku?

Palmová nedeľa nám pripomína, že viera nie je len o oddanosti – o vonkajších prejavoch úcty, piesňach, procesiách, palmách. To všetko je dobré, krásne a potrebné. Ale sú len časťou kresťanského života.

Druhou časťou – tou ťažšou časťou – je učeníctvo. A učeníctvo znamená nasledovať Krista až na Kalváriu.

Mnohí ľudia v Jeruzaleme boli v ten deň úprimní. Verili v Ježiša. Boli dojatí jeho zázrakmi, inšpirovaní jeho učením, dúfali, že zmení svet. Ale keď sa objavil kríž – keď prišlo utrpenie – mnohí odpadli.

V našom živote stojíme pred rovnakou voľbou. Je ľahké byť kresťanom vo chvíľach osláv. Ale pravé učeníctvo sa osvedčuje vo chvíľach skúšok. Kristus od nás nežiada len mávanie palmami – žiada nás, aby sme vzali svoj kríž.

“Ak chce niekto ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mt 16, 24)

Palmová nedeľa nás stavia na priesečník zbožnosti a učeníctva. Vyzýva nás, aby sme spojili naše vonkajšie prejavy viery s vnútorným odhodlaním nasledovať Krista všade tam, kam nás vedie.

Palmy, ktoré dnes nesieme, by nemali byť len prejavom radosti – mali by byť prísľubom vernosti. Nevítame len Kráľa – zaväzujeme sa jeho kráľovstvu.

A jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Nie je postavené na potlesku, úspechu alebo ľahkosti – ale na obete, pokore a láske.

Pýtajme sa dnes sami seba: Spýtajme sa, či som spokojný s tým, že z bezpečia davu volám “Hosanna”? Alebo budem nasledovať Krista do chrámu, do hornej izby, do Getsemanskej záhrady a dokonca až na Golgotu?"

Palmová nedeľa nás pozýva prejsť od obdivu k napodobňovaniu – od jasania nad Kristom ku kráčaniu s ním.

Kríž ako konečná križovatka

Keď sa pripravujeme na vstup do tajomstva Veľkého týždňa, Kvetná nedeľa stojí pred nami ako prah – ako moment rozhodnutia. Všetky kontrasty, o ktorých sme dnes uvažovali – sláva a pokora, proroctvo a naplnenie, uznanie a poslanie, oddanosť a učeníctvo – sa zbiehajú do jednej ústrednej skutočnosti: kríža.

Kríž je konečnou križovatkou – kde sa čas stretáva s večnosťou, kde sa spravodlivosť stretáva s milosrdenstvom, kde sa smrť stretáva so životom.

Na kríži sa zjavuje všetko, v čo veríme: hĺbka Božej lásky, hrôza hriechu, krása vykúpenia. Drevo kríža, ktoré predznamenávajú ratolesti palmy, sa stáva trónom skutočného Kráľa – miestom, kde Kristus víťazí nie zabíjaním, ale smrťou.

Palmová nedeľa nás pozýva, aby sme sa pozerali smerom k tomuto krížu – nie ako na tragédiu, ale ako na triumf. Práve tam sa stretávajú všetky cesty dejín spásy. Práve tam sa náš vlastný život musí spojiť s jeho životom.

Keď si v nedeľu ponesieme domov požehnané palmy, nech sa nestanú len ozdobou. Nech nám pripomínajú náš záväzok – nasledovať Krista s odvahou, s pokorou, s vernosťou. Nech nám pripomínajú, že nie sme len svedkami jeho umučenia – sme povolaní zúčastniť sa na ňom.

Nech je Veľký týždeň pre každého z nás cestou – nielen našimi ústami, ale aj srdcom. Kráčajme s Kristom, nesúc palmu v jednej ruke a kríž v druhej, až kým neprídeme nielen na Kalváriu, ale k prázdnemu hrobu a k radosti veľkonočného rána.

Keď s vami pokračujem v úvahách o všetkom, o čom sme už hovorili – o obrazoch Kvetnej nedele – pripomeňme si, čím sa to začína – týždeň, ktorý nazývame Veľký týždeň, vedúci cez tento týždeň a posledné dni k Triduu: Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota a potom samozrejme Veľkonočná nedeľa. Kvetnou nedeľou sa začína táto dráma a je dôležité, aby sme sa snažili pokračovať v tomto pôstnom období, keď vstupujeme do Kvetnej nedele a Veľkého týždňa, usilujúc sa o to, o čo sme sa, dúfajme, usilovali počas pôstu, o priblíženie sa k Pánovi, o jeho hlbšie poznanie, o jeho plnšie vpletenie sa do jeho Najsvätejšieho Srdca a o kráčanie s ním v triumfe Kvetnej nedele s mávajúcimi palmami a v ničivom kríži s jeho smrťou, ktorá je tam pred nami na Golgote.

Pôstny čas je pre nás časom obnovy, časom opätovného sústredenia sa prostredníctvom pokánia, modlitby, almužny. Sme povolaní hlbšie poznať Pána, bližšie ho nasledovať, nechať premenu, ktorú v nás prináša, byť skutočnejšou. Musím priznať, že som počas tohto pôstu neurobil všetko, čo som dúfal, že urobím. Trochu mi to pripomína predsavzatia na začiatku roka. Tie si asi každý z nás dáva, či už vedome a konkrétne, alebo len tak všeobecne. Je to čas začať odznova, začať odznova a pokúsiť sa o niečo lepšie. A určite sme k tomu vyzvaní aj počas pôstneho obdobia – aby sme skutočne pripravili svoje srdcia na vzkriesenie Pána, prešli Veľkým týždňom a uznali, že vzkriesenie prichádza až po Veľkom piatku.

Pôstne obdobie je obdobím obnovy, obdobím modlitby, obdobím hlbšieho duchovného rastu. A asi každý z nás – a musím priznať – to neurobil tak, ako by sme chceli. Boli požehnania – boli niektoré obety – boli chvíle krásnej modlitby – ale asi som aj ja nevyužil príležitosti. Každý z nás má výčitky zo včerajška, rôzneho druhu, či už včerajšieho dňa, alebo včerajšieho dňa dávno, v skorších rokoch života. Dúfam, že ak sme si tieto hriechy vyznali, ľutovali ich a urobili všetko pre nápravu svojho života, tieto výčitky nás nemusia zaťažovať, ale pripomínajú nám, aby sme pokračovali v ceste.

Myslím na trikrát, keď Kristus padá so svojím krížom – ako sa, dúfam, väčšina z nás bude modliť krížovú cestu, dúfam, že viac ako raz počas nadchádzajúceho Veľkého týždňa. Je to vhodný spôsob, ako pokračovať v slávení Kvetnej nedele, pretože, ako sme si povedali na samom konci mojej písomnej úvahy, dlane sú votkané do kríža, a to absolútne platí pre Krista. On je vtelením toho tajomného prepletenia utrpenia a slávy, smrti a života, hriechu a odpustenia hriechov a napokon slobody od hriechu, ktorú nám Kristus vybojoval. Hlbšie uvažovanie o týchto obrazoch Kvetnej nedele a potom Veľkého týždňa sú teda pre nás spôsobom, ako hlbšie spoznať Krista. On tieto obrazy prežíval a my sme pozvaní, aby sme ich prežívali tiež – aby sme ich nepovažovali len za akési rekonštrukcie, ktoré liturgicky prežívame – ale aby sme ich vnímali ako okamihy, keď náš drahý Pán kráča svojím životom, a my sme pozvaní, aby sme sa k nemu veľmi reálne, silne a vážne pripojili.

Myslím si, že väčšina z nás do určitej miery prežíva to, čo prežíva náš Pán, či už to robíme v duchu jeho učeníkov, alebo nie. V našom svete je veľké utrpenie a pravdepodobne mnohí z nás sa čudujú, prečo sa zdá, že utrpenie je v týchto dňoch väčšie ako kedykoľvek predtým. Sme tu, blížime sa k záveru prvej štvrtiny dvadsiateho prvého storočia. Aj keď to hovorím, je pre mňa ťažké tomu uveriť, ale tu, v roku 2025, sa nachádzame a sú tu veľmi znepokojujúce skutočnosti, ktorým čelíme – vo svete, v našom národe, v našej Cirkvi. Kde je naša sila? Kde je naša nádej? Kde je trvalá radosť, ktorá nás cez to všetko prenesie?

Samozrejme vieme, že radosť, nádej, svetlo a sláva je v Ježišovi Kristovi, ako nám to nádherne ukazuje. On nám to naozaj názorne ukazuje, keď je ochotný pokoriť sa a prísť na zem, aby kráčal s nami, nielen nás navštevoval, ale bol jedným z nás, skutočne vstúpil do nášho ľudského života od svojho počatia v lone Panny Márie až po svoju smrť, svoj posledný výdych na kríži. Ježiš Kristus – úplne Boh a úplne človek – kráča s nami, trpí za nás, zomiera za nás a vstáva z mŕtvych za nás. Kristus pozná naše životy a to, čo robí, je nádherným spôsobom naše vykúpenie – nielen ako teologický koncept Boha, ktorý komunikuje s človekom – ale Ježiš Kristus stelesňuje to, o čom je naše vykúpenie. Pozná každodenný život, ktorý žijeme.

Po mnoho rokov bol jeho život skrytý. Verím, že v tých rokoch jednoducho žil s nami – trpezlivo sa učil, trpezlivo rástol, trpezlivo bol súčasťou tejto ľudskej cesty – a tak, keď vstupuje do svojho dramatického príhovoru na Kvetnú nedeľu a neskôr do svojho obrovského utrpenia vo Veľkom týždni, prijíma to, čo prežívame aj my. V živote každého z nás sú Kvetné nedele – možno v malom, ktoré by sa nedostali na titulné stránky novín – ale pre nás sú významné – radostné chvíle, chvíle triumfu, chvíle úspechu, chvíle prijatia a aklamácie, chvíle, keď sú na nás naši priatelia veľmi hrdí a veľmi s nami. A sú tu aj chvíle kríža – zničenia, smútku, utrpenia, odmietnutia, straty tej podpory priateľov a spoločenstva, a niekedy dokonca aj rodiny. Takže Kristus, keď toto všetko prijíma, skutočne to prežíva veľmi reálne – nielen symbolicky – nielen návštevou – ale skutočne prežíva všetko, čím je Kvetná nedeľa a čím je Veľký týždeň – so Zeleným štvrtkom, Veľkým piatkom, Veľkou sobotou a potom so svojím Zmŕtvychvstaním.

Prijmime teda Kvetnú nedeľu a celý Veľký týždeň ako príležitosť spoznať Pána, ktorý nás tak veľmi miluje, že to všetko urobil pre nás. On pretrpel svoje utrpenie. Vstal z mŕtvych pre nás. A vie, že to, čo prežil, sú hlboké a zvučné ozveny toho, čo prežívame my – niekedy menej významným spôsobom, niekedy veľmi traumatizujúcim spôsobom – utrpenie a smrť, život a vzkriesenie – to je dráma, ktorú slávime počas tohto Veľkého týždňa. A ako vhodne sa začína Kvetnou nedeľou – triumfálnym vstupom Pána do Jeruzalema uprostred aklamácií.

V úvahách, o ktoré som sa predtým podelil, si myslím, že jedným z najpálčivejších aspektov toho, o čo som sa podelil, je myšlienka, skutočnosť, že každý z nás tak či onak prežíva chvíle, keď dochádza k aklamáciám, a chvíle, keď dochádza k veľkému odmietnutiu, dokonca k devastácii. Otázka, ktorú si musíme položiť počas tohto Veľkého týždňa po Kvetnej nedeli, znie: “Sme pripravení prijať to všetko – zostať pri kríži bez ohľadu na všetko – zostať s Kristom bez ohľadu na všetko – pokorne prijať aklamácie, ak prídu, uvedomujúc si, že všetky sú v konečnom dôsledku od Boha, a prijať aj utrpenie, ak príde, uznať, že nás nezničí, pretože Kristus nám ukázal, v čom spočíva vykupiteľské utrpenie?”

Keď premýšľam o realite paliem, spomínam si ako farár, že po mnohých svätých omšiach sláviacich Kvetnú nedeľu – by bol v kostole akýsi neporiadok – ale v istom zmysle slávny neporiadok – ako zvyšky paliem a zjavná prítomnosť mnohých ľudí, ktorí prichádzali cez tieto liturgie. A pamätám si, že najmä v španielskej komunite, v ktorej som slúžil, niekedy plietli, dokonca aj počas liturgie, ktorá je dlhá, ale nie až taká dlhá – plietli krásne a zložité kríže a kvety a iné veci z paliem, ktoré niesli. Ako farár som vždy musel vedieť, že na španielske omše potrebujeme veľa paliem, pretože oni si nebrali len jednu tenkú malú palmu – brali si ich hŕbu – a niekedy s nimi robili krásne veci. Myslím si, že toto všetko je súčasťou toho, čo musíme nosiť so sebou.

V našej rodine sme mali tradíciu, keď sme vyrastali, že požehnanú palmu, ktorú sme dostali, sme doma vložili do krucifixu. Chcel by som nás všetkých povzbudiť, aby sme to robili, pretože, ako sme už uvažovali, palmy Kristovho triumfálneho a slávneho vstupu do Jeruzalema a kríža sú nerozlučne späté. Sú jednou a tou istou skutočnosťou nášho Pána, ktorý nás vykúpil. Vplietajme si teda doma dlane do našich krížov, a tak im dovoľme, aby nám pripomínali celý nasledujúci rok. Keď príde ďalšia Popolcová streda, tieto palmy spálime, ale zatiaľ budú vláčnejšie, svieže a zelené a budú nám pripomínať novosť tohto slávenia Kvetnej nedele, ktorú sme opäť zažili.

Vnímajme palmy a kríž ako krásnu pripomienku všetkého, čo pre nás Pán urobil a naďalej robí, keď palmy vyschnú a stvrdnú a naozaj vyschnú. Keď zostanú na tom Kríži v našich domovoch, pamätajme, že symbolizujú smrť, zničenie, od ktorého nás Kristus oslobodil. On je Pánom života. V jeho kráľovstve palmy nikdy nezvädnú a sú toho krásnym vyjadrením. Ako sme povedali, v knihe Zjavenie svätí mávajú palmami na slávu Božieho Baránka. Je to pripomienka, že tento svet sa rozpadá na prach, ale my sme povolaní do večne zelenej reality s Bohom, do večného života. Prijmime toto volanie počas tohto Veľkého týždňa a radostne kráčajme s naším Pánom cez palmy až ku krížu.

Nech mi na záver ako vždy – V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup