Amoris Laetitia je kľúčom k pochopeniu pápeža Františka

Poznámka redakcie: Nasledujúci článok je prebraný zo správy Moniky Millerovej pre časopis Crisis Magazine z roku 2016.

Odvtedy už bolo napísaných stovky, ak nie tisíce komentárov k apoštolskej exhortácii pápeža Františka Amoris Laetitia (AL). Ich škála siaha od odsúdenia až po veľkorysé privítanie a potom tí analytici niekde uprostred, ktorí chvália dobro a zdržujú sa kritiky.

V tejto zmesi sú obzvlášť zvláštne reakcie ako tá, ktorú ponúkol kardinál Raymond Burke, ktorý uvádza, že dokument je len tým, čo pápež “osobne považuje za Kristovu vôľu pre svoju Cirkev, ale nemá v úmysle vnucovať svoj názor” a odmieta AL ako magisteriálne učenie.

A potom sú tu tí najznepokojujúcejší komentátori, ktorí exhortáciu nazývajú “prelomovou” a dokonca tvrdia, že František otvoril dvere cirkevnej akceptácii “homosexuálnych manželstiev.”

Tento komentár dúfa, že sa dostane k jadru toho, prečo je AL, konkrétne ôsma kapitola, poznačená “študovanou nejednoznačnosťou” (ako túto časť charakterizoval môj kolega profesor) – a v konečnom dôsledku poskytuje kľúč k celému pontifikátu pápeža Františka’.

ČÍTAŤ: Kardinál Zen varuje, že ‘synodalita’ je ‘otázkou života alebo smrti pre Cirkev’

Ako už mnohí čitatelia možno vedia, ôsma kapitola je najkontroverznejšou, a teda najdiskutovanejšou časťou AL. Kapitolu možno rozdeliť na dve časti. Prvá je zameraná na sviatosť manželstva a pastoračnú potrebu uplatniť “zákon postupnosti” voči tým, ktorých “formy zväzku radikálne odporujú tomuto ideálu” František vyzýva Cirkev k inkluzívnejšiemu, ústretovejšiemu prístupu k tým, ktorí nie sú schopní kvôli “zložitosti rôznych situácií” žiť požiadavky evanjelia, aby “aj pre takéto osoby existoval nejaký spôsob účasti na živote spoločenstva…” aspoň pre tých, ktorí “sú ochotní ešte raz počúvať evanjeliové posolstvo a jeho výzvu k obráteniu.” Táto časť rozoberá spôsoby integrácie do Cirkvi osôb, ktoré sú rozvedené a civilne znovu zosobášené. Aj keď pápež obhajuje inkluzívnejšiu pastoračnú prax s morálnymi nejasnosťami, dokonca s potenciálom škandálu, ktorému sa podľa pápeža treba vyhnúť, predsa len je táto časť AL rozumná. Prostredníctvom sprevádzania Cirkvou budú osoby v neregulárnych manželstvách “žiť a rásť v Cirkvi a zakúšať ju ako matku, ktorá ich vždy prijíma” ktorá sa snaží priviesť svoje deti k plnšiemu uskutočňovaniu života podľa evanjelia.

Kontroverzné časti Amoris Laetitia sa začínajú v článku 300 s nadpisom: “Zmierňujúce faktory v pastoračnom rozlišovaní Nie je možné na tomto mieste poskytnúť úplný komentár ku všetkým pápežovým argumentom, ktoré sú uvedené v druhej polovici ôsmej kapitoly. Sú takí, ako napríklad George Weigel, ktorí sa domnievajú, že AL nepoužila “Kasperov návrh” – nemeckého kardinála Waltera Kaspera, ktorý tvrdil, že za určitých podmienok možno podávať sväté prijímanie rozvedeným a civilne znovu zosobášeným katolíkom, keďže AL neučí výslovne že osoby v neregulárnych zväzkoch môžu mať plnú účasť na Eucharistii.

V ôsmej kapitole však úplne dominuje morálna teológia, ktorá sa opiera o prvenstvo svedomia ako konečného arbitra toho, či je človek subjektívne vinný za ťažký hriech. Je to skutočne práve toto kasperovské spoliehanie sa na “vnútorné fórum”, ktoré môže dovoliť Cirkvi (po rozlíšení kňazom v konkrétnych prípadoch) ponúknuť sväté prijímanie osobám v neregulárnych zväzkoch. Ide o to, že tí, ktorí úprimne veria že sa nedopúšťajú ťažkého hriechu, potom pred Bohom nie sú vinní za hriech, Boh im to teda nepočíta ako hriech  a takýmto spôsobom môžu takéto osoby prijať sväté prijímanie.

Aj keď František nemusí schváliť celý Kasperov návrh, AL ho aspoň čiastočne prijíma. Tu sú tri obzvlášť znepokojujúce pasáže:

302. Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne spomína tieto faktory: “pripočítateľnosť a zodpovednosť za skutok môže byť znížená alebo dokonca zrušená nevedomosťou, neúmyselnosťou, nátlakom, strachom, zvykom, neprimeranou náklonnosťou a inými psychologickými alebo sociálnymi faktormi.” V ďalšom odseku sa Katechizmus opäť zmieňuje o okolnostiach, ktoré zmierňujú morálnu zodpovednosť, a obšírne spomína “afektívnu nezrelosť, silu získaného návyku, stavy úzkosti alebo iné psychologické či sociálne faktory, ktoré znižujú alebo dokonca zmierňujú morálnu vinu.”Z tohto dôvodu negatívny úsudok o objektívnej situácii neznamená úsudok o bezúhonnosti alebo zavinení zúčastnenej osoby.

Čítajme: Kardinál Müller: Potrebujeme ‘Petrovho nástupcu’, nie ‘súkromné predstavy’jedného človeka’

Všetko, čo tu František uvádza, je na prvý pohľad v súlade s tým, ako Cirkev hodnotí osobnú vinu, a teda aj morálnu zavinenie. V článku 303 však František uplatňuje nedostatok zavinenia relativistickým spôsobom:

Uznávajúc vplyv takýchto konkrétnych faktorov, môžeme dodať, že individuálne svedomie je potrebné lepšie začleniť do praxe Cirkvi’v určitých situáciách, ktoré objektívne neodzrkadľujú naše chápanie manželstva. Prirodzene, treba vynaložiť všetko úsilie na podporu rozvoja osvieteného svedomia, formovaného a vedeného zodpovedným a vážnym rozlišovaním svojho’pastiera, a na podporu stále väčšej dôvery v Božiu’milosť. Svedomie však môže urobiť viac, než len rozpoznať, že daná situácia objektívne nezodpovedá celkovým požiadavkám evanjelia. Môže tiež s úprimnosťou a poctivosťou rozpoznať, čo je zatiaľ najštedrejšou odpoveďou, ktorú možno dať Bohu, a s určitou morálnou istotou dospieť k poznaniu, že je to to, čo žiada sám Boh uprostred konkrétnej zložitosti ľudských’hraníc, pričom ešte nie je úplne objektívnym ideálom.

Vtedy sa v článku 305 uvádza:

Vďaka formám podmienenosti a zmierňujúcim faktorom je možné, že v objektívnej situácii hriechu – ktorá nemusí byť subjektívne zavinená, alebo úplne taká – môže človek žiť v Božej’milosti, môže milovať a môže tiež rásť v živote milosti a lásky, pričom k tomu prijíma pomoc Cirkvi’.³⁵¹

Aspoň šepot Kasperovho subjektivistického “vnútorného fóra” tu počuť. Poznámka pod čiarou 351 osvetľuje, čo má František na mysli, pokiaľ ide o “pomoc Cirkvi’:

V určitých prípadoch môže ísť o pomoc sviatostí. Preto “chcem kňazom pripomenúť, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale skôr stretnutím s Pánovým’milosrdenstvom” (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium [24. novembra 2013], 44: AAS 105 [2013], 1038). Chcel by som tiež zdôrazniť, že Eucharistia “nie je odmenou pre dokonalých, ale silným liekom a pokrmom pre slabých” (tamže, 47: 1039). 352 Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium  (24. novembra 2013), 44: AAS 105 (2013), 1038-1039.

František síce neotvoril dvere, ale ukázal, kde možno nájsť kľúč k ešte zamknutým dverám, kľúč, podľa ktorého môžu osoby v “objektívnom hriechu”, ale posúdené samými sebou a “milosrdným” kňazom ako subjektívne bezúhonné, prijať sväté prijímanie.

Konečný kľúč k pochopeniu Františka sa nachádza na konci AL, článok 311:

Milosrdenstvo podmieňujeme toľkými podmienkami, že ho vyprázdňujeme z jeho konkrétneho zmyslu a skutočného významu. To je ten najhorší spôsob, ako rozriediť evanjelium. Je pravda, že napríklad milosrdenstvo nevylučuje spravodlivosť a pravdu, ale predovšetkým musíme povedať, že milosrdenstvo je plnosťou spravodlivosti a najžiarivejším prejavom Božej’pravdy. Z tohto dôvodu by sme mali vždy považovať za “neadekvátnu akúkoľvek teologickú koncepciu, ktorá v konečnom dôsledku spochybňuje všemohúcnosť Boha a najmä jeho milosrdenstvo.”

PREČÍTAJTE SI: Washingtonský guvernér podpísal zákon, ktorý núti kňazov porušovať pečať spovede

Vzhľadom na to, čo František naznačil v predchádzajúcich odsekoch, je rozumné chápať ho tu tak, že kanonická požiadavka, aby tí, ktorí sa rozviedli a znovu zosobášili, neboli pripustení k Eucharistii, kým nedostanú anuláciu, je “podmienka milosrdenstva, ktorá oslabuje evanjelium. Takáto “teologická koncepcia” spochybňuje všemohúcnosť Boha.

Pochopiť, čo je hnacím motorom Františkovho pontifikátu, znamená oceniť jeho osobnú duchovnú náuku: doktrinálne výroky Cirkvi sú podriadené primárnej hodnote milosrdenstva – a trvať na praktizovaní požiadaviek evanjelia (pravidiel) ako požiadavky na cirkevné členstvo sa tejto primárnej hodnote protiví. Namiesto toho, aby milosrdenstvo a požiadavky evanjelia existovali v kresťanskom paradoxe, pre Františka existujú v konflikte. Milosrdenstvo je pre neho takou hodnotou, že František tvrdí, že “Božie meno je milosrdenstvo.” Ja by som tvrdil, že Božie’meno nie je “milosrdenstvo.” Božie’meno je “láska.” Práve láska, a nie milosrdenstvo je podstatou Boha, z ktorej prejavuje milosrdenstvo voči hriešnikom.

Tento dôraz na milosrdenstvo ako prvé, na etické požiadavky učeníctva ako druhé, vysvetľuje, prečo František v AL dôsledne označuje morálne absolútno ako “ideál” s dôrazom na pochopenie poľahčujúcich okolností, ktoré mnohým bránia dosiahnuť tento “ideál.”

Pokiaľ sa milosrdenstvo v hierarchii duchovných hodnôt kladie na prvé miesto a podriaďuje sa mu výzva k učeníctvu – výzva, o ktorej sám Kristus učil, že zahŕňa nesenie kríža – existuje možnosť, že výzva nasledovať Krista bude utlmená a braná menej vážne, než by si náš Pán želal. Možno oprávnene dospieť k záveru, že vo Františkovej spiritualite má milosrdenstvo prednosť pred spravodlivosťou, láska pred pravdou – ale bez toho, aby sme z toho vyvodili, že spravodlivosť a pravda sú nepodstatné.

Čítajte: Kardinál Kasper hovorí, že pápežské konkláve môže uviaznuť, ak ‘konšpiračná skupina’ zablokuje hlasovanie

Dôraz na milosrdenstvo vysvetľuje aj Františkova’ ekleziológia v jeho opakovanom opise Cirkvi ako “poľnej nemocnice pre zranených.”Polem je väčšinou pravdepodobne samotné bojové pole života a uprostred tohto zlomeného, zbičovaného sveta môžu osoby prísť do Cirkvi a byť uzdravené – Cirkev je tou pohotovosťou prijatia, kde sa viažu rany osobného hriechu a odcudzenia. Táto predstava o Cirkvi je pravdivá, ale len čiastočne. Táto metafora vyvoláva dojem, že od kresťanov sa neočakáva, že budú konať skutky služby, ale že budú skutky služby iba prijímať – zatiaľ čo my budeme jednoducho ležať na nemocničných lôžkach milosrdenstva. Nemáme tu pocit, že milosrdné uzdravenie vedie k hrdinskej vernosti evanjeliu, ktorá zahŕňa aj nesenie ťažkých krížov.

Milosrdenstvo nie je pre Františka jednoducho dôležité. Kľúčom k jeho pontifikátu je jeho zdôrazňovanie, že milosrdenstvo je  duchovným imperatívom evanjelia, ktorý ho núti vidieť ako bezpodmienečný imperatív kresťanského života dôraz na objektívne praktizovanie evanjelia dynamiku, ktorá si určite zaslúži hlbšiu analýzu.

Na záver mi dovoľte povedať, že milosrdenstvo nie je plnosťou spravodlivosti –akoby som chcel povedať, že spravodlivosť je mu podriadená. Plnosť spravodlivosti je skôr nový človek znovuzrodený na Kristov obraz prostredníctvom milosti, ktorú získal pre všetkých na kríži, spravodlivosť, ktorú Boh chce, aby všetci vlastnili.

Pretlačené so súhlasom časopisu Kríza.