- Kristus je prítomný v tichu a utrpení, nie v triumfe.
- Pastier má bdieť a sprevádzať veriacich v ťažkých časoch.
- Utrpenie je príležitosťou na rast v láske a viere.
- V tichu Eucharistie sa Kristus zjavuje a posilňuje nás.
“Ale Ježiš mlčal…” (Mt 26, 63).
Bratia a sestry v Kristovi,
Najmä vo chvíľach, keď sa zdá, že Božie ticho sa ozýva hlasnejšie ako hluk sveta. Chvíle, keď utrpenie pretrváva, keď odpovede neprichádzajú a keď veriaci - dokonca aj pastier - musí bdieť v tme.
Tento čas je takýto.
A dnes neprichádzam s riešeniami. Prichádzam, aby som s vami bdel.
Kristus je stále medzi nami – nie vždy v triumfe, nie vždy v jasnosti – ale často v skrytosti. Skrytý v ranách chorých, skrytý v zmätku súčasnej Cirkvi, skrytý v prenasledovaní tých, ktorí sa usilujú o tradičnú omšu, skrytý v tichých slzách matky modliacej sa v noci. A práve tam, práve tam, by mali veriaci môcť očakávať, že ich pastier zostane.
Pretože práve v tomto tichu, uprostred tieňov a ticha, sa kuje skutočná pastoračná odvaha. Prítomnosť pastiera sa nemeria slovami alebo veľkými gestami, ale vytrvalosťou zostať, keď sa všetko zdá byť tiché alebo dokonca opustené. V osamelosti stráže, kde skúšky tlačia najviac a nádej sa zdá byť slabá, je pastier povolaný stáť ako živé znamenie nezlomnej Božej lásky; tichý strážca, ktorý nesie bremená stáda, zdieľa jeho utrpenie a prihovára sa pred trónom milosti. Viera tu nie je pasívna rezignácia, ale aktívna, modlitebná vytrvalosť, ktorá zahŕňa tajomstvo Božieho načasovania a prozreteľnosti. Zostať znamená byť svedkom skrytého pôsobenia milosti, aj keď je zahalené pred ľudským zrakom.
Biskup je povolaný byť strážcom. Nemá opúšťať brány, keď sa mesto stáva nepokojným. Nemá ustupovať od oltára, keď svätyňu naplnia slzy. Má bdieť.
“Prišiel k svojim učeníkom a našiel ich spať a povedal Petrovi:
“A keď prišiel k svojim učeníkom, našiel ich spať: Čo? Nemohli ste bdieť jednu hodinu so mnou?" (Mt 26, 40)
Keď náš Pán vstúpil do Getseman, nežiadal najprv svojich učeníkov, aby konali, – žiadal ich, aby bdeli. Aby s Ním bdeli v Jeho zármutku. Nevyžadoval riešenia. Žiadal o prítomnosť.
To je úloha pastiera v trpiacej Cirkvi: nie najprv riešiť, ale zostať. Na to sú povolaní biskupi. Pripravení bdieť, kým ostatní utekajú. Pripravení strážiť svätostánok. Pripravení držať lampu viery, keď ju iní nechajú dohorieť.
Pápež sv. Pius X. raz napísal: “Úrad, ktorý nám bol božsky zverený, aby sme pásli Pánovo’stádo, má najmä túto povinnosť, ktorú mu uložil Kristus, a to strážiť s najväčšou ostražitosťou vklad viery odovzdaný svätým, odmietajúc profánne novoty slov a protiklady poznania falošne tak nazývané” (Pascendi Dominici Gregis, 1907).
A táto vernosť je skúšaná nielen v učení, ale aj v súcite – v trpezlivom sprevádzaní Božieho ľudu v jeho najtemnejších hodinách.
A predsa – dnes vidíme mnohých pastierov, mnohých biskupov, ktorí nie sú skutočne prítomní pri svojom stáde. Ja vám však dnes chcem povedať, – že či už váš pastier stál pri vás prítomný, alebo nie, – nie ste sami.
V Izaiášovi 53,2-3 čítame: “ … Nie je v ňom krása ani príťažlivosť; a videli sme ho, a nebolo v ňom nič pekného, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a najponíženejší z ľudí, muž bolestí a oboznámený so slabosťou … ”
Kristovi nie je cudzia skrytosti. Narodil sa na odľahlom mieste. Utiekol do vyhnanstva. Bol nepochopený veriacimi, zradený blízkymi, odsúdený v tichosti. A keď vstal z mŕtvych, nezjavil sa všetkým – iba niekoľkým, ktorí držali stráž.
V dnešnej dobe existuje pokušenie – dokonca aj v Cirkvi – stotožňovať Krista so súhlasom, víťazstvom alebo so statusom quo. Svätí však vedeli niečo iné.
Svätý Ján od Kríža napísal: “Vytrvalosť v temnotách je prípravou na veľké svetlo.”
Svätá Gemma Galganiová povedala: “Ak chceš naozaj milovať Ježiša, nauč sa najprv trpieť, lebo utrpenie ťa naučí milovať.”
A pápež Pius XII. vyhlásil: “Cirkev, nasledujúc svojho božského zakladateľa, postupuje vždy v znamení protirečenia.”
Nemôžeme sa báť Kristovej skrytosti. Nesmieme sa ponáhľať s riešením toho, čo od nás Boh žiada, aby sme niesli. Pán nie je neprítomný. Je zahalený – ako v stánku.
Možno aj ty, milý poslucháč, patríš medzi tých, ktorí bdejú – nad milovanou osobou v nemocnici, nad synom, ktorý sa stratil, alebo nad Cirkvou, ktorú sotva poznáš. Chcem sa vám teraz prihovoriť:
“Pán je dobrý k tým, čo v neho dúfajú, k duši, ktorá ho hľadá. Je dobré mlčky čakať na Božiu spásu” (Lamentácie 3, 25-26).
Nepohŕdajte čakaním. V tichu je Kristus blízko. On nezabúda na toho, kto bdie. Vidí slzy, ktoré nikto iný nevidí. Pamätá na tých, ktorí neodchádzajú.
A ja – ako pastier – som tu a bdiem s vami. Neprichádzam s ľahkým vysvetlením ani s rýchlym vyslobodením, ale s vierou v Toho, ktorý je skrytý, ale úplne prítomný. A práve tu – najmä tu – musíme hľadieť k oltáru, k tomu zahalenému a tichému zázraku, ktorý nás udržiava. V Najsvätejšej sviatosti sa totiž nestretávame so vzdialeným Bohom, ale s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý zostáva s nami v tichu, v utrpení a vo sviatostnom tajomstve. To, čo sa zdá byť skryté, je v skutočnosti miestom najväčšej blízkosti.
A dnes – chcem, aby ste si to zapamätali – na celom svete sú svätostánky – niekedy zamknuté, často tiché – v ktorých je ten istý Kristus, ktorý kráčal po galilejských cestách, ktorý plakal v záhrade, ktorý visel na kríži. Vezmite a jedzte. Toto je moje telo” (Mt 26, 26).
Tu je tajomstvo Krista v utrpení:
– skryté.
– nepochopené.
– ponúknuté.
Svätý Peter Julián Eymard napísal: “Eucharistia je najvyšším dôkazom Ježišovej lásky. Po nej už nie je nič iné, len samotné nebo.”
Kristus je ukrytý v Eucharistii. A Kristus je ukrytý v utrpení. Otázka znie: “Budeme kľačať?"”
Tým, ktorí sú zlomení, tichí, verní, dnes hovorím: – On na vás čaká.
Vám, ktorí nesiete kríž, nevidení inými –
Vám, ktorí sa cítite opustení, nepočutí, nepochopení –
Vám, ktorých telo či duša je unavená z utrpenia –
Vám, ktorí sa cítite zmätení zmiešanými posolstvami, ktoré počúvate z Cirkvi.
Kristus je bližšie, než si myslíte.
“Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal Pán; poslal ma kázať tichým, uzdravovať skrúšených srdcom, hlásať zajatým prepustenie a zatvoreným vyslobodenie. Aby som ohlasoval príjemný rok Pánov a deň pomsty nášho Boha, aby som potešil všetkých, čo smútia” (Iz 61,1-2).
Vaše rany nie sú zbytočné. Tvoje mlčanie nie je nepovšimnuté. Modlitby, ktoré šepkáte v tme, sa zhromažďujú ako kadidlo pred Božím trónom.
Cirkev môže byť pomliaždená, ale Kristus je stále v nej. Možno trpíte, ale Kristus trpí vo vás. A tento pastier vidí – a zostáva.
Ticho Cirkvi nie je opustenie. Je to ticho Getseman. Utrpenie Cirkvi nie je porážka. Je to pôrodná bolesť vzkriesenia.
Nie ste sami. Aj keď sa vám zdá, že noc je nekonečná a žiadny hlas sa neozýva, sprevádzajú vás – tiché modlitby Cirkvi, príhovor svätých, láska tých, ktorí neviditeľne trpia s vami. Rany, ktoré nesiete, nie sú v nebi nepovšimnuté. Každý vzdych, každá slza, každý tichý skutok vytrvalosti je zachytený v niečom väčšom – v samotnom srdci Krista, ktorý trpí s vami a za vás. A v tomto spoločenstve utrpenia začína vznikať nádej – nie vždy rýchlo, ale určite, ako keď sa nad kopcami rozbliká svitanie.
“Teraz vám Boh trpezlivosti a útechy daj, aby ste boli podľa Ježiša Krista jeden voči druhému jednomyseľní: aby ste jednou mysľou a jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista” (Rim 15, 5-6).
Zostávajme spolu –
V nočnej stráži.
V tichu Eucharistie.
V tichu, kde je Kristus skrytý –
A kde sa napokon zjaví.
Môže vás požehnať všemohúci Boh,
Otec, i Syn, i Duch Svätý.
Amen.
Tento prepis bol pôvodne uverejnený na Substack biskupa Stricklanda’