Bývalý homosexuál pri príležitosti 10. výročia Obergefellu: "Prečo by som si nemohol vziať manželku a založiť rodinu?

Pred štyridsiatimi deviatimi rokmi, keď som práve ukončil prvý ročník štúdia architektúry na Carnegie Mellon University, som sa išiel vyspovedať k nášmu farárovi.

V mnohých ohľadoch to bol skvelý rok:

Koniec som si splnil svoj sen stať sa architektom, získal som licenciu súkromného pilota’a mnoho víkendov som strávil cestovaním prvou triedou na Havaj, do Beverly Hills a Londýna, len aby som si rýchlo oddýchol od života na univerzite. 

V hĺbke duše som však vedel, že vediem život eskapistu’a tak keď sa skončil jarný semester, ocitol som sa v kritickom bode.

Priťahovanie k rovnakému pohlaviu som pociťoval, odkedy si pamätám, – už keď som mal päť rokov, – ale nikdy som na základe svojich impulzov nekonal. Môj odpor slabol. Svoje tajomstvo som už dlhšie nemohol držať vo fľaši.  

V pondelok večer v júni 1976, len pár týždňov pred dvojstým výročím založenia USA, som sa vyspovedal svojmu farárovi, otcovi Vincentovi Gatto. Jeho slová, ktoré mi povedal, sa natrvalo vryli do môjho srdca a mysle: “Toto je kríž, ktorý budeš musieť niesť do konca života.”

Nechcel som to počuť’. Nechcel’som sa vidieť ako obeť niečoho, čo som nemohol ovplyvniť a o čo som’nežiadal. Zdalo sa mi to nespravodlivé.

Páter Gatto tým, že mi hovoril pravdu, hovoril aj prorocky, hoci význam jeho napomenutia sa vyjasní až o ďalších 35 rokov.

Ukázalo sa, že kríž, ktorý som’niesol, má len málo spoločného s každodenným vyrovnávaním sa s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu po celý môj život.

Kríž, ktorý som’zrodil, je tento: Poznanie pravdy a nutnosť hovoriť nahlas o normalizácii homosexuality a nemožnej predstave homosexuálneho “manželstva,” bez ohľadu na následky.  

Vyše 15 rokov som bol v prvej línii boja za manželstvo. Spočiatku som vstúpil do boja ako sebaidentifikovaný homosexuál, ktorý bol bez ostychu za manželstvá osôb rovnakého pohlavia.“V skutočnosti prvý názorový článok, ktorý som napísal, uverejnil The Washington Post, argumentoval v prospech homosexuálnych “manželstiev.”

Keď som sa krátko nato hlbšie zaoberal touto problematikou, stalo sa niečo mimoriadne: Priťahovali ma nepopierateľné, nadčasové pravdy, ktoré jasne prevážili nad mojimi sexuálnymi záľubami. 

Bol som na nesprávnej strane dejín, vedy a prírody. 

Uvedomil som si, že som naletel na lži, ktoré agresívne šíri svet o sexualite a sexuálnej orientácii, o tom, čo prináša šťastie a naplnenie, a o rastúcom význame osobnej autonómie a slobody. Tieto lži sa nakoniec zrútili pod vlastnou váhou, keď som aj ako homosexuál, ktorý sa sám identifikuje, dospel k záveru, že neexistuje žiadny logický ani morálny základ na podporu veľkolepej pretvárky manželstva “rovnakého pohlavia.”

Nemal som inú možnosť, ako odmietnuť to, čo bolo zjavne mojím falošným pohľadom na realitu.

Nakoniec som si uvedomil, že musím zreformovať svoj život. Rozhodol som sa obnoviť manželstvo so svojou ženou, s ktorou som sa rozviedol, bezvýhradne ju milovať a našu rodinu opäť spojiť. Čoskoro potom som bol nútený vrátiť sa do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou.

Po ceste som sa stal aktivistom za práva manželov a detí’a obhajoval som definíciu manželstva pred štátnymi zákonodarnými orgánmi a napísal som množstvo článkov na túto tému do celoštátnych novín a časopisov.

Prednášal som na národných manželských zhromaždeniach a sympóziách a dokonca ma citoval Rush Limbaugh vo svojej rozhlasovej relácii. 

Takisto som bol pôvodcom a spoluautorom dvoch amicus briefov pre Najvyšší súd Spojených štátov na obranu manželstva. Jeden z týchto briefov, známy pod názvom Muži priťahujúci rovnaké pohlavie a ich manželky, bol predložený v prípade Obergfell v. Hodges na podporu toho, aby štáty mohli zachovať definíciu manželstva ako zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou. Bol to jeden z viac ako 60 spisov predložených na obhajobu manželstva, ktoré napísali jedni z najlepších právnických mozgov v krajine v spolupráci so špičkovými vedcami a lídrami v oblasti manželstva, sociálnych vied a náboženstva. 

Napokon ani toto masívne úsilie nestačilo na ochranu manželstva pred piatimi mužmi a ženami odetými v čiernom, ktorí sa 26. júna 2015 v drzom akte pýchy rozhodli zredukovať na trosky nemennú definíciu manželstva ako vec zákona. 

Sudcovia sa nevysvetliteľne nechali zviesť popkultúrnou nálepkou na nárazníku, “láska je láska.” Svojvoľne zatvárali oči pred nadčasovými pravdami, ignorovali múdrosť každého náboženstva a kultúry, ktorú pozná človek, odmietli prirodzené právo a nariadili, že zákonmi krajiny budú nemanželské, neplodné, nekonzumovateľné vzťahy. 

Vzdor úžasnej práci, ktorú odviedlo toľko oddaných, často hrdinských individuálnych aktivistov a organizácií, neúnavne pracujúcich mnoho rokov, to nestačilo. 

V tom čase som sa tiež nedávno vrátil z konferencie Humanum vo Vatikáne z novembra 2014 s názvom Komplementárnosť muža a ženy: , na ktorej sa zúčastnil veľmi pôsobivý rad vynikajúcich predstaviteľov a vedcov z mnohých svetových’náboženských tradícií a kultúr. Napriek kombinovanému bohatstvu múdrosti a vedomostí, ktoré tam boli prezentované, ani to nestačilo. 

V priebehu desiatich rokov od Obergefellu sme sa vrhli na šikmú plochu do príšerného sveta transgenderizmu.

Obergefell otvoril dvere, ktoré sa nikdy nemali otvoriť, a vypustil nákazu transgenderizmu na nič netušiacu, nepripravenú verejnosť a naše deti sa stali jej najnáchylnejšími, tragickými obeťami.

Sledovanie toho všetkého zblízka vo mne zanechalo otázku: Prečo? Prečo sme prehrali na všetkých frontoch? Prečo sa ľahko rozpoznateľná pravda stala obeťou lží? Nepochopili sme skutočnú povahu tohto boja?"

Nezáleží na tom, čo ste’čítali alebo počuli, jadro tohto boja sa nikdy nenachádzalo na našich súdoch, v zákonodarných zboroch, pri volebných urnách alebo v médiách. Nebola to vojna medzi politickými stranami, medzi ľavicou a pravicou, konzervatívcami a liberálmi. Rovnako to nebol ani boj “homosexuáli verzus “heterosexuáli.” A hoci zameranie sa na náboženskú slobodu bolo nevyhnutným úsilím, samo osebe sa aj to veľmi minulo účinkom.

Liečili sme symptómy, nie príčinu.

Potrebujeme prestať s tieňovým boxom, zasadiť len letmé údery protivníkovi, ktorého očividne nevnímame ani mu nerozumieme. 

Jedine živá kresťanská kultúra manželstva môže zachrániť USA a Západ

V jadre ide o duchovný boj – pokračujúci staroveký boj. Takmer nikto nechce otvoriť oči, aby to videl. Väčšina radšej len pokrčí plecami a akceptuje súčasný status quo. Mnohí z tých, ktorým na tom záleží, to radšej riešia ako svetskú záležitosť s použitím svetských nástrojov – prístup, ktorý sa opakovane ukázal ako impotentný, odsúdený na neúspech.

Už sme videli, že hierarchia Katolíckej cirkvi – pápeži, kardináli a biskupi – sama nemôže vyhrať bitku, ktorú máme teraz pred sebou. Úprimne povedané, zdá sa, že im na to chýba vôľa. Nedokážu to ani predstavitelia iných kresťanských spoločenstiev; nedokážu to ani vysoko inteligentní kresťanskí intelektuáli a akademici; nedokážu to ani vysokopostavení kresťanskí právnici a právni vedci; nedokážu to ani vysokopostavení kresťanskí sociológovia; nedokážu to ani vplyvní washingtonskí politici, lobistické skupiny, think tanky či iné organizácie. 

Prečo? Pretože tento boj závisí od jednej veci: od vytvorenia živej – skutočne dominantnej – kultúry manželstva založenej na účasti miliónov jednotlivcov, ktorí si vážia nadprirodzenú, transcendentnú duchovnú pravdu o manželstve a zaväzujú sa jej a jednoznačne odmietajú lži sveta, ktoré sa vkradli do našich životov a rodín.  

V priebehu rokov sa ma mnohí pýtali, prečo by som si ja, človek, ktorý trpí príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, mal brať príslušníka opačného pohlavia? Neboli ste v’popieraní? Nebol’si nepravdivý voči svojmu “autentickému ja”? Nebolo to nefér voči vašej manželke?

A ja som bol ako mladý muž posadnutý odpoveďou na otázku: “Narodil som sa ako homosexuál?” Určite to tak vyzeralo!

Všetky tieto otázky sú však nesprávne.  

Správne otázky sú:

Poznámka: Tento článok je upravený z nepublikovaného rukopisu: Rovnopohlavné manželstvo’ v. Skutočná vec