- Zhromaždenie moslimov pred katedrálou ukazuje nedostatok rešpektu voči katolíckym hodnotám.
- Medzinárodná reakcia na udalosť odhaľuje dvojité štandardy v náboženskej tolerancii.
- Katolícka cirkev zvolila mlčanie, čo môže naznačovať slabosť v obrane viery.
- Austrálska kultúra ignoruje náboženské napätie, čo môže ohroziť katolícku identitu.
Nedávna kontroverzia v Austrálii v súvislosti so šiitským moslimským zhromaždením pred melbournskou katedrálou svätého Patrika pravdepodobne viac vypovedá o potrebe niektorých alternatívnych médií a aktivistov naďalej uspokojovať záujmy svojho publika než o nejakom vážnom politickom probléme. Zhromaždenie bolo len jedným z bodov sprievodu, ktorý je každoročnou spomienkou na ašúru, šiitský deň smútku. V Melbourne sa koná už 12 rokov a nemohol by sa uskutočniť bez súhlasu miestnych úradov.
Zábery tisícov moslimov stojacich pred katedrálou, ktorá bola v tom čase zrejme zatvorená, však podnietili medzinárodnú reakciu. V článku Newscorp sa uvádza, že “milióny ľudí na celom svete” si na sociálnych sieťach pozreli ich virálne videá. “Videá, natočené 7. júla tohto roku, sprevádzajú komentáre ako “skutočná vojna odhalená” a “toto je vojnový akt”, ale chýbajú im dôležité súvislosti a informácie.”
Britský bojovník proti islamu Tommy Robinson zdieľal video so slovami: “Šialené scény, ako stovky moslimov krúžia okolo melbournskej katedrály.” Bolo videné takmer dva milióny krát. Neúspešná kandidátka liberálov za volebný obvod Northern Beaches v Sydney’Katherine Devesová ho opísala takto: “Horda moslimských mužov obkľučujúca melbournskú’katolícku katedrálu svätého Patrika’v ukážke dominancie a zastrašovania.”
Jeden komentátor sa opýtal, ako by moslimovia reagovali, keby sa tisíce katolíkov zhromaždili okolo mešity? Nebola by to žiadna reakcia? Ak by sa okolo židovskej synagógy zhromaždili moslimovia, vzhľadom na súčasnú citlivosť by to mainstreamové médiá považovali za veľký incident. Záujem však rýchlo opadol a katolícka diecéza nereagovala.
Protichodné reakcie na udalosť zdôrazňujú pretrvávajúci rozpor v etike náboženskej tolerancie. Ak sa od Austrálčanov očakáva, že budú za každých okolností “tolerantní”, ako sa potom má zaobchádzať s tými, ktorí nie sú “tolerantní”? Nemali by byť tolerovaní?"
Spôsobom, ako tento rozpor vyriešiť alebo sa mu aspoň vyhnúť, je mlčanie. Antonymom netolerancie nie je tolerancia, ale nereagovanie.
Premýšľajte o slávnom citáte doktora Martina Luthera Kinga’v jeho prejave “Mám sen”, keď vyjadril nádej, že jeho “štyri malé deti budú jedného dňa žiť v národe, kde nebudú posudzované podľa farby pleti, ale podľa obsahu ich charakteru”.
Z toho vyplýva, že najlepšie je, ak sa farba pleti alebo akýkoľvek iný dôvod predsudkov nekomentuje a najlepšie ani nevníma. Rovnako, keď sa nájdu ľudia, ktorí chcú reagovať negatívne, ani to by nemalo podnecovať žiadnu reakciu. Právo ľudí vyjadriť svoj názor by sa malo rešpektovať, ale nie viac.
PREČÍTAJTE SI: Facebook community note corrects Hillary Clinton for falsely blaming woman’s death on pro-life law
Katolícka cirkev zrejme urobila práve to: nereagovala. Nereagovanie je tiež čosi ako vlastnosť austrálskej kultúry – nie práve silná stránka, ale šťastná náhoda.
Väčšina Austrálčanov veľmi ľahko ignoruje náboženské sektárske otázky alebo si ich neuvedomuje.
Jeden z dôvodov je, že Austrália má od druhej svetovej vojny najvyššiu imigráciu na obyvateľa na svete (po Izraeli), ktorá je výnimočne široká. Bolo to známe ako politika “zaľudni alebo zahynúť.” Imigrácia sa vtedy považovala za nevyhnutnú pre prežitie krajiny; krajina mala a stále má jednu z najnižších hustôt obyvateľstva na svete.
V 50. rokoch 20. storočia bola intenzívna migrácia z južnej Európy, najmä z Grécka a Talianska. Spočiatku existovali značné predsudky voči novopríchodzím zo strany anglo-keltskej väčšiny, ale pre neskoršie generácie to už neplatilo. To vytvorilo predpoklady pre neobyčajne rôznorodú emigráciu.
V nasledujúcich desaťročiach sa uplatňovala stratégia prilákania prisťahovalcov z rôznych regiónov, najmä z vojnou zmietaných krajín: Vietnamci v 60. rokoch po vojne vo Vietname; Libanonci v 70. rokoch, väčšinou moslimovia, po arabsko-izraelskej vojne; Južní Sudánci v prvom desaťročí tohto storočia po občianskej vojne. V poslednom čase sa dôraz presunul na Číňanov a Indov, ktorí v súčasnosti predstavujú najväčší počet. Výsledkom je, že nedošlo ku koncentrácii jednej konkrétnej cudzej národnosti.
Keď prichádza každá nová migračná vlna, Austrálčania jej venujú čoraz menšiu pozornosť; je jednoducho príliš zložitá na to, aby sa v nej dalo zorientovať. Sú politici, najmä Pauline Hansonová’zo strany One Nation, ktorí presadzujú protiimigračné programy, najmä proti Číňanom. Je to však na okraji záujmu.
Takáto rôznorodosť sťažuje austrálskym politikom rozumne presadzovať politiku, ktorá účinne podporuje národnú suverenitu. Znamená to však, že kultúrne a náboženské napätie nemá tendenciu nachádzať živnú pôdu na rozdiel od predchádzajúcich období národnej histórie, keď existovali intenzívne rozdiely medzi protestantmi a katolíkmi. Namiesto toho je reakciou väčšinou nezáujem, čo je pravdepodobne dobre.
PREČÍTAJTE SI: Kresťania zvíťazili nad protináboženskou politikou na historickom krajinskom veľtrhu