- Hobbes zdôrazňuje potrebu silného štátu pre ochranu pred ľudskou súťaživosťou.
- Synodálne aktivity často vedú k sebapresadzovaniu a manipulácii, nie k pravde.
- Laici by mali mať väčšiu účasť v spoločnosti, nie len v synodalite.
- Druhý vatikánsky koncil sa zdá byť ignorovaný v prospech synodálnych praktík.
Politický teoretik Thomas Hobbes (1588‒1679) bol realista. Z kresťanského hľadiska by sa dalo povedať, že bral do úvahy prirodzenosť človeka, ktorá je oslabená dôsledkami prvotného hriechu. Preto nielenže spopularizoval antický výrok “Homo homini lupus” (človek je človeku vlkom). Vo svojom diele Leviathan tiež ukazuje, prečo je štát potrebný: bez jeho obmedzujúcej moci by ľudská súťaživosť a ctižiadosť viedli k vojne medzi všetkými. Tomu zabraňuje silný štát, “Leviatan,” tento “smrteľný boh, ktorému vďačíme za mier a ochranu pod jediným večným Bohom.”
V Leviatanovi sa Hobbes venuje aj téme konzultácií. Mal by nadriadený žiadať o radu priamo, v súkromí, alebo verejne? Pre rozčarovaného Hobbesa je to jasné: panovník sa môže poradiť s kýmkoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek chce, a pokojne si vypočuť myšlienky tých, ktorí sú v danej veci najskúsenejší. Preto by mal svojich poradcov počúvať individuálne, nie na verejnom zhromaždení. V prvom prípade sa dozvie presvedčenie viacerých ľudí, zatiaľ čo v druhom prípade sa často dozvie len názor jedného človeka. Členovia rady totiž nasledujú tých, ktorí sú výreční alebo mocní.
Aby ich nepovažovali za hlúpych, často súhlasia s názormi, ktorým ani nerozumejú. Mnohí radcovia uprednostňujú spoločné dobro pred vlastným. Keby boli vypočutí jednotlivo, bolo by to menej škodlivé. Sám človek je totiž umiernenejší. Keď je však v zhromaždení, jednotlivé fakle sa vďaka rečníckym schopnostiam niekoľkých spoločne rozhoria ako poryv vetra, čo spôsobí najväčšiu skazu štátu. Niektorí poradcovia pred publikom vyťahovali aj veci, ktoré sa vôbec netýkali témy, len aby dokázali svoje rozsiahle vedomosti a výrečnosť. (kap. 19 a 25).
Keď si uvedomíme synodálnosť, ktorou už roky zaplavuje Cirkev Apoštolský stolec, musíme konštatovať: “Deti tohto sveta sú múdrejšie v jednaní so svojimi druhmi ako deti svetla” (Lk 16, 8). Lebo aj keby sme synodálnej činnosti chceli pripísať nie zlovestné úmysly, ale obyčajnú naivitu, negatívna dynamika, pred ktorou varoval Hobbes, je jasne viditeľná: oficiálne sa radí’nadriadeným, či už je to pápež, biskup alebo farár. V skutočnosti sa však človek prihovára svojim rovesníkom. Človek propaguje sám seba a ovplyvňuje iných vo vlastnom záujme’ak je to možné, aj prostredníctvom médií.
Čítajte: Heterodoxní kňazi schvaľujú nemorálne sexuálne správanie na výročných rekolekciách: uniknuté audio
Posledné roky ukázali, že mnohým nejde o vec, ale o vlastnú vec. A očakávané správanie nátlakových skupín, ktoré spočíva v ovplyvňovaní, manipulácii a mocenských hrách, je evidentné. Synodálne podujatia na celosvetovej, národnej, diecéznej a farskej úrovni sú pódiom pre sebapresadzovačov, karieristov a ideológov. Na synodálnom móle sa promenádujú nie preto, aby publiku zo všetkých strán ukázali svoje fyzické prednosti, ale svoje často len domnelé teologické a intelektuálne schopnosti. Svojimi teóriami často spôsobujú zmätok medzi Božím ľudom a Cirkev menia na parlament. Autority nás úprimne ubezpečujú, že to tak nie je. Napriek tomu však synodálnu činnosť, ak o ňu vôbec majú záujem, chápu ľudia, ktorí sú zvyknutí na demokraciu, parlamentne.
Čtvrtá kapitola Lumen gentium obsahuje dve vety o účasti niektorých laikov na poslaní hierarchie (v LG 33). Tieto vety sú východiskom pre ich synodálnu účasť. Ale vo IV. kapitole Lumen gentium (podľa nemeckého prekladu) hovorí Druhý vatikánsky koncil v 88 vetách o poslaní všetkých laikov v rodine a uprostred štátu, občianskej spoločnosti, hospodárstva, kultúry a médií. Ak stále platí, že Druhý vatikánsky koncil sa má realizovať, nemali by sme potom praktizovať synodalitu v pomere 2 : 88 a podporovať poslanie všetkých laikov vo svete?"
O tom druhom však od vydania Christifideles laici (1988) nebolo veľa počuť. Namiesto toho neustály rímsky aktivizmus dáva laikom jasne najavo, že realizácia ich poslania spočíva v synodalite. Postupne sa vynára znepokojivá otázka: neskrýva sa za ústupom za múry vlastných štruktúr priznanie, že Druhý vatikánsky koncil nie je realizovateľný, aspoň nie pokiaľ ide o vzťah Cirkvi k modernite, demokracii a spoločnosti slobodných a rovných ľudí?