- Didakus je príkladom pokory a lásky, ktorá prevyšuje svetové úspechy.
- Jeho zázraky a služba chorým ukazujú silu viery a Božej milosti.
- Cirkev oslavuje skromných svätých, ktorí zahanbujú mocných a vzdelaných.
- Skutočná sláva prichádza zo svätosti, nie z pozemských úspechov.
Skromný laický brat Didakus od svätého Mikuláša je dnes prijatý svojím otcom svätým Františkom do spoločnosti Bernardína Sienského a Jána Kapistrána, ktorí ho o niekoľko rokov predišli do neba.
Títo dvaja zanechali Taliansko a celú Európu ešte stále ozvučenú ich hlasmi, pričom jeden z nich v mene Pána Ježiša uzatváral mier medzi mestami a druhý vyzýval kresťanské zástupy do boja s víťazným Kresťanom. Vek, ku ktorému tak mocne prispeli, aby sa zachránil pred následkami veľkej schizmy a obnovil svoje kresťanské osudy, nepoznal o Didakovi takmer nič okrem jeho bezhraničnej lásky. Bol to rok veľkého jubilea 1450. Keď sa Rím stal v očiach národov opäť prakticky aj teoreticky svätým mestom, ani tie najstrašnejšie pohromy nedokázali udržať jeho deti v dostatočnej vzdialenosti. Zo všetkých kútov sveta sa k prameňom spásy hrnuli zástupy ľudí, ktorých poháňalo zlo doby, a satanovo dielo skazy sa spomalilo o sedemdesiat rokov.
Ľudia nepochybne pripisovali pokornému bratovi, ktorý sa v Ara-Caeli venoval službe morom postihnutým, len veľmi malý podiel na takýchto výsledkoch; najmä ak ho porovnávali s jeho bratmi, veľkými františkánskymi apoštolmi. A predsa dnes Cirkev vzdáva Didakovi rovnaké pocty, aké sme videli vzdávať bernardínovi a Jánovi Kapistránovi. Čo iné to je, ako tvrdenie, že pred Bohom nie sú hrdinské skutky skrytej cnosti horšie ako vznešené činy, ktoré oslňujú svet, ak vychádzajú z tej istej vrúcnej lásky a spôsobujú v duši rovnaký vzrast božskej lásky.
Pontifikát Nicholas V, ktorý bol v roku 1450 svedkom impozantného zhromaždenia ľudí pri hroboch apoštolov, bol a stále je právom obdivovaný aj pre nový impulz, ktorý v Ríme dostala kultúra písma a umenia; Cirkvi totiž patrí, aby sa na počesť svojho Snúbenca zdobila všetkým, čo ľudia právom považujú za veľké a krásne. Napriek tomu, kto by dnes zo všetkých humanistov, ako sa nazývali vzdelanci tej doby, nedal prednosť sláve chudobného, negramotného menšieho brata pred tým, čo im márne vzbudzovalo nádej na nesmrteľnosť? V pätnástom storočí, ako aj vo všetkých ostatných obdobiach, si Boh vyvolil hlúpych a slabých, aby zahanbil múdrych a silných. Evanjelium je vždy v práve.
Prečítajme si svetlý život tohto nevzdelaného muža, ako ho podáva kniha svätej Cirkvi.
Didacus (latinská podoba španielskeho Diego, čiže Jakub) bol Španiel, ktorý sa narodil v mestečku Saint Nicholas de Porto v Sevillskej diecéze. Od ranej mladosti začal praktizovať dokonalý život pod vedením zbožného kňaza v osamelom kostole. Potom, aby sa viac pripútal k Bohu, zložil profesiu reguly svätého Františka v kláštore menších bratov observantov v Arizzafe. Tam s veľkou horlivosťou znášal jarmo pokornej poslušnosti a pravidelného zachovávania predpisov; venoval sa najmä kontemplácii, pri ktorej dostával od Boha nádherné svetlá, takže aj keď bol negramotný, obdivuhodným spôsobom hovoril o nebeských veciach, zjavne vďaka Božiemu daru.
Poslali ho na Kanárske ostrovy, aby spravoval bratov svojho rádu; a tam musel veľa trpieť. Horlil túžbou po mučeníctve; svojimi slovami a príkladom obrátil na Kristovu vieru mnohých neveriacich. Keď prišiel do Ríma v jubilejnom roku za pontifikátu Mikuláša V., bol poverený starostlivosťou o chorých v kláštore Ara Coeli. S takou láskavou dobročinnosťou sa zhostil tejto povinnosti, že chorým nič nechýbalo ani počas hladomoru v meste; niekedy im tiež vyčistil vredy tým, že ich odsával. Vynikal veľkou vierou a darom uzdravovať; keď totiž podpísal kríž na chorých olejom z lampy horiacej pred obrazom Matky Božej, ku ktorej mal najväčšiu úctu, mnohých z nich zázračne vyliečil.
Keď bol v Alcale, pochopil, že sa blíži koniec jeho života. Oblečený v starej roztrhanej tunike, s očami upretými na kríž, zbožne vyslovil tieto slová posvätného hymnu: ‘Ó, sladké drevo, sladké sú tvoje klince a sladké tvoje bremeno; bolo si hodné niesť Kráľa a Pána nebies!’ Potom odovzdal svoju dušu Bohu, deň pred novembrovými idami, roku Pána 1463. Jeho telo zostalo nepochované niekoľko mesiacov, aby sa uspokojila zbožná úcta množstva ľudí, ktorí sa naň prišli pozrieť; a akoby už bolo odeté nesmrteľnosťou, vydychovalo sladkú vôňu. Bol známy mnohými pozoruhodnými zázrakmi a pápež Sixtus V ho zapísal medzi svätých.
“Všemohúci, večný Bože, ktorý si obdivuhodným poriadkom vyberáš slabé veci sveta, aby si zahanbil všetko, čo je silné; milostivo dopraj našej nízkej úrovni, aby sme sa zbožnými modlitbami blahoslaveného Didáka, tvojho vyznávača, stali hodnými povýšenia do večnej slávy v nebi.” (Kolektív sviatku)
Takúto modlitbu adresuje Cirkev Bohu počas všetkých liturgických hodín na tento tvoj sviatok, Didakus. Sekunduj jej prosbám; veď si vo veľkej priazni toho, ktorého si tak láskyplne nasledoval na ceste pokory a dobrovoľnej chudoby. Vskutku kráľovská cesta, keďže ťa priviedla na trón, ktorý ďaleko prevyšuje všetky pozemské tróny. Dokonca aj tu dole ďaleko prevyšuješ slávou mnohých ich súčasníkov, ktorí sú teraz rovnako zabudnutí, ako boli kedysi slávni. Jedine svätosť si zaslúži koruny, ktoré pretrvajú všetky vekové obdobia a celú večnosť; veď Boh je konečným udeľovateľom, pretože je najvyšším dôvodom všetkej slávy, tak ako v ňom spočíva princíp všetkého pravého šťastia pre tento i budúci svet. Kiež by sme sa to všetci podľa tvojho príkladu a s tvojou pomocou naučili vlastnou požehnanou skúsenosťou!
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.