- Tradičné praktiky posilňujú vieru a zjednocujú veriacich v Cirkvi.
- Latinská liturgia ponúka hlboký duchovný zážitok a transcendentnosť.
- Modernizácia liturgie môže viesť k odcudzeniu a strate identity katolíckej viery.
- Odmietanie tradícií ohrozuje duchovný rast a jedinečnosť katolíckej Cirkvi.
Na uverejnenie nám ho poslal miestny farník:
Biskup Martin,
ako člen diecézy Charlotte som bol prekvapený premenou charakteru našej diecézy za posledný rok. To, čo sa kedysi zdalo byť živé a plné života, teraz pôsobí zakríknuto, nejednotne a ustráchane. Celé kongregácie veriacich katolíkov sa cítia, akoby strácali svoj domov, a právom sa cítia marginalizovaní a getoizovaní - keď čítam výroky, ktoré ste’ urobili proti tradíciám viery, najmä za zatvorenými dverami, kde sa nestaráte o verejný imidž, je váš odpor k tradíciám zjavný a každý by mal pocit, že je zámerne odsúvaný na okraj, aby ho nahradil preferovanejší ľud.
V tvojom liste “Choď v pokoji, oslavujúc Pána svojím životom” [sic] si uviedol veci ako napr: “Považujem za znepokojujúce, že toľko farárov a celebrantov má sklon vnucovať svojim veriacim neznámy jazyk [latinčinu],” “Toľko našich veriacich sa jednoducho zobudí preč, keď’nerozumejú jazyku,” “Nedokážem pochopiť, prečo sa hlasná menšina veriacich, ktorí sami priznávajú, že nerozumejú latinčine, zasadzuje za obnovenie latinského jazyka v našej diecéze, čím by sa liturgia stala nezrozumiteľnou pre všetkých našich ľudí okrem niekoľkých, ” “Všetky tieto časti sa používaním latinčiny stávajú menej pútavými,” “prvou [neprijateľnou tendenciou] je odmietanie Novus Order Missae,” “po druhé, pastorační vedúci, ktorí používajú latinčinu v liturgii, vytvárajú vo vlastných komunitách rozdelenie medzi tými, čo majú a tými, čo nemajú,” “To podporuje klerikalizmus, ktorý je neprijateľný,” “Poučovať veriacich, že kľačanie je úctivejšie ako státie, je jednoducho absurdné,” “To mi pripomína, čo nás pred rokmi učil môj novicmajster: ‘Nesnažte sa byť svätejší ako svätá Matka Cirkev’,” “príliš zdobené rúcha, ktoré kladú väčší dôraz na služobníkov ako na Eucharistiu,” “latinské odpovede a časti omše sa nemajú používať vo farských kostoloch počas bežného slávenia, pretože bránia ľuďom v účasti’. Zachovanie používania omší slávených v latinčine nie je v našej súčasnej realite vhodné, pretože veriaci nie sú na to zvyknutí. Dokonca aj na miestach, kde si na ňu zvykli na základe novšej praxe, sa to stáva problematickým pre návštevníkov a/alebo nových farníkov či tých, ktorí prichádzajú k viere po prvýkrát."”
O obsahu tohto listu sa už vylialo veľa atramentu zo sakramentálneho, teologického či kanonického hľadiska a ja nemusím znovu rozoberať tieto body, ktoré uviedli ľudia vzdelanejší ako ja. Chcem sa sústrediť na charakter listu, pretože výberom formulácie dávate celkom jasne najavo, čo si myslíte o ľuďoch, ktorí uprednostňujú tradíciu: Obviňujete nás z toho, že znepokojujeme, že odháňame ľudí, že sme nevzdelaní a máme vyhranené názory, obviňujete nás z neposlušnosti voči Cirkvi, obviňujete nás z toho, že rozdeľujeme, viackrát označujete naše praktiky za neprijateľné a že naša zbožnosť je absurdná, obviňujete nás, že sa snažíme byť “svätejší ako Matka Cirkev” a dôrazne naznačujete, že máme falošnú zbožnosť, a označujete nás za kameň úrazu pre návštevníkov a konvertitov.
Sám som dospelý konvertita, ktorý prišiel ku katolíckej viere po tom, čo bol vychovaný a strávil roky hľadaním pravdy v protestantských denomináciách. Ako človek, ktorý našiel cestu k viere, jeden z konvertitov, ktorých podľa vás odháňa tradičné správanie, používanie latinčiny a postoje ľudí, ktorí dávajú prednosť tradičnej bohoslužbe, vám možno’pomôžu moje skúsenosti a pohľady na konverziu.
Keď som bol prvýkrát privedený na omšu, bola to omša v riadnej forme v diecéze Charlotte. Farnosť, ktorú som navštevoval, bola dobre zariadená, s umením, sochami, oltárnymi zábradliami, so všetkým možným—pripomínalo mi to niečo, čo by ste videli vo filme zobrazujúcom kostol v Európe. Bol som úprimne ohromený, väčšinu života som strávil v charizmaticky orientovaných kostoloch s rock and rollovými chválami a bohoslužbami, farebnými svetlami a projektormi. Bol som v baptistických a presbyteriánskych kostoloch a videl som “liturgické” spektrum od rock and rollu po klavír a americké piesne; ale nikdy som nevidel to, čoho som bol svedkom v ten deň. Zámernosť kňaza, pôsobivé rúcha, krásny oltár, to všetko mi hovorilo o niečom nadčasovejšom než neustále sa meniaci rad trendov a módnych výstrelkov, ktoré vždy boli mojou cirkevnou skúsenosťou. Bolo tu niečo, čo pretrvávalo, a to niečo ma stále priťahovalo späť, nie každý týždeň, ale často, keď som zápasil s tým, čo som považoval za svoje problémy s katolíckou doktrínou.
Nedlho som si našiel cestu k latinskej liturgii a bol som jednoducho ohromený tým, čoho som bol svedkom. Ak sa mi to, čo som videl predtým, zdalo trvalé, tak to, čoho som bol svedkom v ten deň, by sa dalo označiť za transcendentné. V tom čase som ešte nevedel po latinsky, ale v ten deň som sa rozhodol, že sa ju naučím čo najlepšie, pretože niečo v mojej duši sa chcelo ešte viac ponoriť do krásy tohto zážitku. Môj dojem ako nováčika vo viere bol, že zámerná úmyselnosť celebrantov hovorila o hlbokej láske, pretože nikto nevkladá toľko myšlienok a úsilia do každej činnosti, ak mu veľmi nezáleží na predmete toho, čo robí. Starostlivosť, s akou sa zaobchádzalo s Eucharistiou, a závoje použité na svätostánku a nádobách hovorili o niečom nevýslovne vzácnom— o poklade, pri pohľade na ktorý by sa mal človeku zatajiť dych, a o nevýslovnej výsade mať účasť— a práve tento dojem mi pomohol pochopiť aj závoje na ženách ako niečo iné, čo sa považuje za nesmierne dôstojné a za poklad hodný ochrany. Latinský jazyk mi priniesol niečo, o čom som predtým pri bohoslužbe neuvažoval: prijímanie. Nie len spoločenstvo s ľuďmi v miestnosti so mnou, ale spoločenstvo s Cirkvou. S Cirkvou na celom svete, ako s vlastným národom s vlastným jazykom, ale spoločenstvo s Cirkvou v priebehu vekov— s miliardami kresťanov, v priebehu tisícročí, ktorí spievali a nahlas sa modlili tým istým hlasom a tým istým jazykom, tie isté modlitby, ktoré som mal teraz na vlastných perách, a to dávalo nesmiernu váhu Kristovým slovám ’keď sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene” tých dvoch alebo troch bolo teraz nespočetne veľa a ja som bol medzi nich hmatateľne zaradený.
Výsostný oltár ma v mysli vrátil k obrazom, ktoré som videl v Chráme Starej zmluvy, a dojem, ktorý som mal z postoja kňaza’otočeného chrbtom k oltáru, mi pripomenul Mojžiša, ktorý vyviedol Izrael z Egypta, nasledujúc ohnivý stĺp—až na to, že tentoraz to bolo do novej zasľúbenej zeme, a sláva tohto oltára mi evokovala obraz trónu Kráľa kráľov a Pána pánov v Zjavení, konečnej a pravej zasľúbenej zeme, do ktorej všetci putujeme, a kňaz sa približoval k tomuto trónu, keď som ho nasledoval. Túžil som po tom, kedy sa budem môcť pripojiť k tomuto spoločenstvu, a po mnohých mesiacoch, keď som bol konfirmovaný, keď som sa priblížil k tomuto oltárnemu zábradliu a pokľakol som, kňaz, ktorého som teraz plne chápal ako in persona Christi, zostúpil z Oltára milosti s pravou a večnou Obetou, do ktorej som bol teraz zahrnutý, vohnalo mi slzy do očí, že Boh, ktorý sedí na tróne veľkolepejšom ako tento oltár, prichádza aj v osobe svojho služobníka a v podobe tohto chleba, aby sa so mnou spojil vo Sviatosti a pravde. Majestátnosť oltára v kontraste s pokorou jednoduchého chleba sa mi vryla do pamäti a spôsobuje, že aj teraz, keď si na to spomeniem, sa mi začnú tlačiť slzy.
Vždy som mal pocit, že ozdobný odev na oltár a rúcho pre kňaza sú vhodné— ako protestant som mal problém s tým, že sa bohoslužbe a predmetom, ktoré sa na ňu používajú, venuje tak málo úcty— veď v Starom zákone sám Boh strávil toľko času tým, že presne opísal, ako má byť oltár postavený a ako majú byť kňazi oblečení. V sviatostnej realite Novej zmluvy by to malo byť o čo pikantnejšie? Zďaleka to nevytvára vzdialenosť medzi mnou a Bohom, ale akoby som ho cítil, ako ma volá zo svojho večného trónu a dáva mi nahliadnuť do večnosti, ku ktorej putujem, i do intimity, ktorú naznačuje Sviatosť. Hlboko ma oslovilo, ako svätá omša stelesňuje spoločný charakter nášho uctievania, ale aj hlboko osobný a intímny dosah nekonečného Boha, ktorý siaha do času, aby sa dotkol každého z nás individuálne a osobne. Toto je majestát a tajomstvo, ktoré ma nútili vracať sa, kým som si doktrinálne nespravil hlavu a nedostal milosť pochopenia, a toto je bohoslužba, ktorá je taká jedinečná katolícka a nedovolila mi pokračovať v iných kostoloch a nakoniec ma pritiahla domov.
Keď som sa prvýkrát pýtal, čo je to za príťažlivosť, rozprával som sa s jedným svojím bývalým farárom, ktorý povedal niečo, čo nechtiac vypovedalo o Katolíckej cirkvi viac ako všetko, čo som dovtedy videl, povedal: “Jedno dám katolíkom, keď sa niečo stane náročným, nezmiernia to, ale očakávajú, že sa posnažíte.” mal som dosť rozriedeného “vzťahu-ne-náboženstva,” mal som dosť trendov a humbugu, mal som dosť čajovej lyžičky hlbokej “teológie,” a moje srdce túžilo po hĺbke a tajomstve Nekonečna, po sláve Veličenstva Veličenstiev a po prísľube skutočného domova za týmto slzavým údolím—omša a všetky ozdoby, ktoré s ňou súviseli, to povedali mojej duši a zapálili vo mne oheň, ktorý nechcel vyhasnúť.
Je skľučujúce, keď mi teraz na konci týchto skúseností a tejto cesty, ktorú som prešiel, niekto povie, že to všetko bolo akosi “nesprávne” že som sa nemal cítiť tak, ako som sa cítil, alebo mať také skúsenosti, aké som mal. Že musím zmeniť svoju paradigmu, pretože som sa mýlil, keď ma takto povolali domov, a možno by to predsa len nemal byť môj domov. Ak ma niečo v súčasnosti od Cirkvi odháňa, biskup Martin, tak sú to ľudia ako vy, ktorí mi dôrazne naznačujú, že protestanti mali pravdu a ja som sa mýlil, keď som od nich odišiel, a namiesto toho by sme mali byť viac ako oni. Nebyť liturgie, ktorú som zažil, pravdepodobne by som nemal motiváciu prekonať svoje doktrinálne škrupule a dospieť k hlbšiemu pochopeniu viery, ktoré ma priviedlo domov, a keby som sa prvýkrát stretol s katolíckou farnosťou, ktorá praktizuje veci, ktoré mi predpisuje váš list, pravdepodobne by som to’ označil za ďalšiu skúsenosť s baptistami a nikdy by som už na Katolícku cirkev nepomyslel.
Nemôžete’prilákať protestantov tým, že sa im budete viac podobať, pretože ak to, čo chcú, je protestantizmus, ne’stanú sa katolíkmi, aby dostali viac toho istého. Katolíkmi sa stávame preto, lebo Cirkev ponúka niečo starobylé, niečo nadčasové, niečo majestátne a pokorné zároveň—niečo, čo nás vyťahuje z nás samých a volá nás k niečomu vyššiemu. Prichádzame, aby sme našli Kráľa kráľov, ktorý je zároveň dieťaťom v jasliach, a v omši nachádzame práve tento kontrast, a to je dôvod, prečo tradície Cirkvi pretrvali tisícročia a prečo ľudia pre takéto veci znášajú prenasledovanie a mučeníctvo.
Duc In Altum,
Konvertita v diecéze Charlotte
Pretlačené so súhlasom Rorate Caeli.