- Mária a Jozef ukazujú silu dôvery v Boha v ťažkých časoch.
- Narodenie Ježiša je symbolom nádeje a spásy pre celé ľudstvo.
- Kresťania by mali nasledovať príklad Svätej rodiny v dôvere a odvahe.
- Boh nám dáva len tie skúšky, ktoré môžeme zvládnuť s jeho pomocou.
Keď sa ľudia na celom svete pripravujú na oslavu narodenia Krista vo vianočné ráno, v mysli sa nám vybavujú prvé Vianoce a zázračný príbeh o narodení Ježiša v maštali.
Akokoľvek to znie čarovne, s betlehemskou hviezdou nad hlavou a pastiermi a mudrcami, ktorí sa prišli pokloniť novorodencovi, prvé Vianoce sú skôr príbehom o úplnej odkázanosti Márie a Jozefa a ich dôvere v Boha než dokonalou rozprávkou.
Táto téma sa začína už pri Kristovom počatí, keď Mária povedala anjelovi: “Nech sa mi stane podľa Božieho slova.” Hoci Mária chápala vážnosť svojho “áno,” nikdy si nevedela predstaviť, čo Boh pre jej Dieťa pripravil. Napriek tomu Mária riskovala všetko, keď Jozefovi povedala, že čaká dieťa.
Podobne aj Jozef slepo dôveroval Božej’prozreteľnosti, keď sa rozhodol postarať sa o Máriu a jej Dieťa. Aj Ježišovo’ narodenie si vyžadovalo úplnú dôveru v Boha. Zatiaľ čo väčšina párov si dokáže vopred naplánovať svoj pôrod spolu s potrebnými lekárskymi a praktickými opatreniami, všetky plány, ktoré si manželia urobili, boli zavrhnuté, keď sa dozvedeli, že musia cestovať do Betlehema v rovnakom čase, ako sa mal narodiť Ježiš.
Nepochybne sa manželia obávali, že sa Ježiš narodí cestou do Betlehema a oni to do mesta nestihnú. Podobne, keď im povedali, že v hostinci nie je miesto, museli sa obávať, či vôbec nájdu prístrešie.
Však aj v cudzom meste Betleheme sa Boh postaral o Svätú rodinu a priviedol ich do stajne, kde sa Kristus narodil a bol uložený do jasieľ medzi zvieratá. Krátko nato Jozef opäť slepo poslúchol anjelove pokyny a utiekol s Máriou a Ježišom do Egypta, aby unikol masakre kráľa Herodesa na mužských deťoch mladších ako dva roky. Jozef nepochybne pochyboval, ako zabezpečí svoju rodinu v pohanskej a cudzej krajine, ale napriek tomu dôveroval Božej prozreteľnosti.
Podobne aj kresťania putujú životom ako tmavým tunelom, ktorý osvetľuje Kristovo svetlo. Kristus však neosvetľuje celú cestu, ale skôr každý krok a núti nás dôverovať jeho prozreteľnosti.
Často sa môžeme cítiť skľúčení, keď sa snažíme prekonať svet, ktorý je premožený hriechom a má v úmysle zničiť kresťanskú rodinu. Mali by sme sa však utešovať tým, že nemusíme poznať každý krok našej cesty do neba. Nemusíme ani čeliť každému zlu vo svete, ale skôr nasledovať príklad Márie a Jozefa’ a plniť si svoje momentálne povinnosti. Aj keď sa to v danom okamihu môže zdať ako niečo významné, jej vplyv na svet môže mať večné následky.
Mária a Jozef si nemohli predstaviť, že ich prijatie Ježiša povedie k jeho ukrižovaniu a k vykúpeniu ľudstva. Ešte skrytejšie bolo, ako Kristus’založí Katolícku cirkev, ktorá premení svet.
Podobne ako Svätá rodina nevedela, aký plán s nimi Boh’má, tak ani my nesmieme očakávať, že budeme poznať každý zvrat, ktorým sa náš život bude uberať, ale musíme dôverovať Bohu.
Ak by sme možno videli všetko, čo pre nás Boh pripravil, bolo by to pre nás ohromujúce. Boh nám však vo svojom poznaní dáva len tie skúšky, ktorým môžeme v danom okamihu čeliť.
Takže keď sa budeme plaviť nástrahami sveta, spomeňme si na Máriu a Jozefa’na opustenosť a dôveru v Boha, ktorá viedla k narodeniu Ježiša Krista a k spáse sveta.