Kňazi z Charlotte predložili Vatikánu pochybnosti o zákaze oltárnych zábradlí a kľačiakov biskupom Martinom

Viac ako 30 kňazov diecézy Charlotte predložilo Vatikánu otázky týkajúce sa obmedzení liturgických praktík, ktoré vydal biskup Michael Martin, vrátane zákazu používania oltárnych zábradlí a kľačiakov pri svätom prijímaní.

Dubia, ktoré podpísalo 31 kňazov, ktorí tvoria približne štvrtinu kléru v diecéze Charlotte, boli podľa denníka The Pillar, ktorý list získal, predložené 5. januára Dikastériu pre legislatívne texty. Dve tretiny signatárov sú údajne farári.

Podnetom pre dubia bola nedávno vydaná “pastoračná” inštrukcia o svätom prijímaní, uvádza sa v liste. Táto Martinova smernica nariaďuje, že ​​“používanie oltárnych zábradlí, kľačadiel a kňazského diétu sa nemá používať na prijímanie pri verejných sláveniach do 16. januára 2026.” Taktiež prikazuje kostolom odstrániť všetky “dočasné alebo pohyblivé zariadenia používané na kľačanie” pri svätom prijímaní do 16. januára.

Dubia sa odvoláva aj na návrh inštrukcieod biskupa Martina, ktorá unikla v lete tohto roku a v ktorej odsudzuje používanie latinčiny, kňazov modliacich sa pred a po omši, kľačanie pri svätom prijímaní, zdobené rúcha a používanie akýchkoľvek tradičných úkonov úcty kňazov pri čistení posvätných nádob.

“Tak uniknutý list z leta tohto roku, ako aj pastiersky list zo 17. decembra vyvolali veľké znepokojenie medzi kňazmi a veriacimi diecézy Charlotte, a to najmä v tých farnostiach, ktoré umožnili veriacim používať na prijímanie svätého prijímania oltárnu zábradlie alebo kňazské diéty,” uvádza sa v sprievodnom liste dubia.

V liste charlottinských kňazov sa Vatikán pýta, či biskup Martin môže zakázať používanie oltárnych koľajničiek tam, kde ich už farníci používajú na prijímanie svätého prijímania.

Takisto sa pýta “či môže diecézny biskup zakázať používanie kľačiakov na pomoc veriacim, ktorí z vlastnej vôle chcú prijímať sväté prijímanie v kľaku.”

Poukazujúc na to, že Všeobecná inštrukcia Rímskeho misála (GIRM) výslovne povoľuje prijímanie svätého prijímania v kľaku, list sa pýta: “Môže farár alebo rektor, ktorý má na starosti kostol alebo oratórium, v rámci pastoračného opatrenia umiestniť kľačiačky alebo kľačiačky, aby vyhovel druhej možnosti tých, ktorí z vlastnej vôle chcú prijímať sväté prijímanie v kľaku?”

V dubiu sa dodatočne pýta, či biskup môže zakázať postavenie oltárnych zábradlí a nariadiť odstránenie tých, ktoré sú už na mieste. Poukazuje na vyhlásenie GIRM’u, že svätyňa “by mala byť vhodne oddelená od tela kostola buď tým, že je trochu vyvýšená, alebo osobitnou konštrukciou a výzdobou.” (GIRM 295)

“Treba teda venovať pozornosť tomu, čo určuje táto Všeobecná inštrukcia a tradičná prax rímskeho obradu, a tomu, čo slúži spoločnému duchovnému dobru Božieho ľudu, a nie súkromným sklonom alebo svojvoľnému výberu’ (GIRM 42),” pokračuje list.

“Keďže oltárna zábradlia je bežná a tradičná ‘konštrukcia a ozdoba’ ktorá v rámci rímskeho obradu oddeľuje svätyňu od tela kostola, kladie sa otázka, či má diecézny biskup legitímnu právomoc zakázať postavenie oltárnych zábradlí v kostoloch alebo na iných posvätných miestach vo svojej diecéze,” napísali charlottinskí kňazi vo svojom dubiu.

V liste sa tiež pýtajú, v súvislosti s uniknutým návrhom inštrukcie biskupa Martina, či biskup môže zakázať kňazom nosiť niektoré rúcha, ktoré nie sú inak zakázané cirkevným právom. V dokumente, ktorý unikol v lete tohto roku, Martin zakázal používať birety, skrížené štóly, manipuly, zdobené alby alebo rímske ornáty, pretože “veriaci ich vnímajú a chápu ako jasný znak kňaza celebranta, ktorý uprednostňuje liturgický (a možno aj teologický) život Cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom vzhľadom na to, že tieto rúcha sa vo väčšine kostolov na celom svete nevyskytujú od 60. rokov minulého storočia.”

Kňazi sa preto pýtali, či biskup môže zakázať liturgické “prvky, ako sú modlitby, gestá, spevy alebo ornamenty, na základe toho, že takéto prvky sa bežne spájajú so slávením omše pred Druhým vatikánskym koncilom,” vzhľadom na to, že takéto tradičné postupy a rúcha podporuje Všeobecná inštrukcia a Redemptionis Sacramentum.

Martinské’nariadenia v celej diecéze, aby sa upustilo od používania oltárnych zábradlí a kľačadiel, vyvolali búrku polemík sčasti preto, že pomáhajú starším ľuďom a osobám s inými fyzickými prekážkami prijímať sväté prijímanie v kľaku, a tieto nariadenia budú mať za následok, že niektorí ľudia budú nútení prijímať Eucharistiu v stoji.

Liturgista dr. Peter Kwasniewski nedávno apotvrdil, že “aj podľa pravidiel, ktorými sa riadi Novus Ordo, neexistuje absolútne žiadny dôvod, aby sa biskup postavil proti používaniu alebo výstavbe oltárnych zábradlí v kostoloch.” Podelil sa s katechézou o oltárnych zábradliach, ktorá ukazuje, že “majú základ v historickom a teologickom rozmere omše a môžu sa využívať a dokonca podporovať, a to vo svetle nedávnej legislatívy.”

Ak Martin tvrdil, že je “absurdné” “poučovať veriacich, že kľačanie je úctivejšie ako státie,” vo svojom pastierskom liste pripustil, že niektoré liturgické postupy a “rituálne prvky” ako “hudba, rúcha,” a “používanie kadidla” môžu poznačiť omše “väčšou úctou.” Uviedol to pod názvom “Princíp postupnej slávnosti.” 

Najdôležitejšie je, že samotné Písmo zdôrazňuje pokľaknutie ako gesto úcty, ktoré je vlastné nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.

“Aby sa v Ježišovom mene sklonilo každé koleno, z tých, čo sú na nebi, na zemi i pod zemou,” píše svätý Pavol v Liste Filipanom (2, 10).

Ako sám Boh si Eucharistia nezaslúži nič iné ako postoj hlbokej úcty. Kým postoj kľačania je vhodný na uctievanie samotného Boha, postoj státia je postojom, ktorý človek používa pri styku s rovným. 

Napokon, nedávny štúdiapotvrdila, že tradičné liturgické postupy týkajúce sa Eucharistie vrátane spôsobu jej prijímania zvyšujú vieru v reálnu prítomnosť nášho Pána v Eucharistii.

Doktorka Natalie Lindemannová, autorka štúdie, v skutočnosti navrhla opätovné inštalovanie oltárnych zábradlí a obetných kľačiakov počas svätého prijímania v kostoloch, aby sa zvýšila viera v skutočnú prítomnosť.