Exkomunikácie v rámci SSPX by nevyriešili skutočný problém, ktorému Cirkev čelí

Katolícky liberál lord Acton (1834–1902) vyslovil slávnu vetu: „Moc má sklon korumpovať a absolútna moc korumpuje absolútne.“ V demokraciách sa z toho vyvodzuje záver, že moci treba nedôverovať a je potrebné ju obmedzovať. Je preto okrem iného kontrolovaná uznaním základných práv, oddelením moci (zákonodarnej, výkonnej, súdnej), subsidiaritou a federalizmom, referendami a obmedzením funkčného obdobia. Prostredníctvom „spoločenskej zmluvy“ medzi všetkými občanmi – ústavy – sa ľudia dohodnú, že si politickú moc rozdelia týmto spôsobom. Ale ani to ju nie vždy dostatočne obmedzuje.

V Cirkvi je problém moci ešte akútnejší. Neexistuje tam totiž žiadny z vyššie spomenutých prostriedkov na rozdelenie moci. Naopak, podľa náuky viery a Kódexu kánonického práva (CIC/1983) má pápež „na základe svojho úradu najvyššiu, plnú, bezprostrednú a všeobecnú riadnu moc v Cirkvi“ (c. 331).

ČÍTAJTE: Biskup ľutuje sekularizáciu a to, že nemecká cirkev je vo svete vnímaná ako „výtržníci“

Pápež teda disponuje absolútnou mocou. Vedie teda absolútna moc v Cirkvi k absolútnej korupcii? Ak by sme na Cirkev hľadeli výlučne ľudskými očami, museli by sme povedať: Áno, je to tak. Keď sa však na ňu pozeráme očami viery, nie je to pravda. Existuje totiž jediný „nástroj“, ktorý obmedzuje pápežovu všemocnosť: je to bezpodmienečná poslušnosť voči Svätej tradícii a Svätému písmu, ku ktorým je pápež viazaný vo svojom svedomí. Len preto, že Cirkev ako celok a pápež zvlášť sú viazaní týmto obmedzením moci, je možné zveriť absolútnu moc jednej osobe v jej rámci. Nedôvera voči moci je teda v Cirkvi prekonaná tým, že veriaci majú istotu, že pápež si uvedomuje, že je pri výkone svojej moci, ktorá je sama osebe neobmedzená, viazaný bezpodmienečnou poslušnosťou viery.

Táto dôvera bola v Cirkvi otrasená; pre mnohých bola zničená. Pápež František premenil nerozlučiteľnosť manželstva na frašku prostredníctvom Amoris Laetitia. Teraz platí už len teoreticky. V praxi, s niekoľkými „pastoračnými výnimkami“ – na akomkoľvek základe, kýmkoľvek – možno žiť v cudzoložstve s čistým svedomím. Neliturgické, spontánne požehnanie Vatikánu pre „páry“ rovnakého pohlavia a nezosobášené páry (Fiducia supplicans) predstavuje ďalší odklon od kresťanského manželstva. Dvojznačné gestá, ako je kult Pachamamy vo Vatikáne a „Dokument o ľudskom bratstve“ (Deklarácia z Abú Zabí) z roku 2019 v podstate popierajú kresťanský univerzalizmus spásy.

Menovanie laikov do vedúcich pozícií vo Vatikáne, ktoré zahŕňajú výkon riadiacej moci, predstavuje porušenie Druhého vatikánskeho koncilu (LG 21; Nota explicativa praevia 2). Podkopáva to sviatostno-hierarchický poriadok Cirkvi. Táto situácia pretrváva aj za pápeža Leva XIV. V dôsledku „synodalizmu“ Apoštolský stolec uverejnil dokument, ktorý sa pokúša ospravedlniť odmietnutie Druhého vatikánskeho koncilu (Záverečná správa študijnej skupiny č. 5 týkajúca sa sviatosti svätenia a „potestas sacra“). Bez komentára – a nezodpovedne – uverejnil Apoštolský stolec heretický text, ktorý relativizuje cirkevné učenie o manželstve a rodine (Záverečná správa študijnej skupiny č. 9 týkajúca sa „zložitých otázok“).

Dokonca aj závažné liturgické zneužitia biskupi a Svätá stolica ignorujú alebo bagatelizujú. Napriek tomu sú stúpenci mimoriadnej formy [tradičnej latinskej omše] prenasledovaní. Kňazom sa bráni v slávení Eucharistie týmto spôsobom alebo sa im to sťažuje. Laici sú ponižovaní tým, že im je zakázané sláviť túto formu Eucharistie vo farských kostoloch. Títo veriaci sú vytláčaní do ilegality alebo do Spoločenstva sv. Pia X., nad ktorého samotnou existenciou sa potom vyjadruje poľutovanie.

Pápež umožňuje nemeckým biskupom, ktorí už roky podkopávajú sviatostný poriadok Cirkvi svojou „synodálnou cestou“ a inštitucionalizáciou požehnania „párov“ rovnakého pohlavia, aby pokračovali bez akýchkoľvek obmedzení. Hovorí sa, že s nimi prebehli diskusie. Spoločenstvu sv. Pia X. však na základe pápežovej absolútnej autority hrozí exkomunikácia. Pápež ignoruje dogmatickú konštitúciu Lumen Gentium (č. 21) týkajúcu sa sviatosti kňazstva a vyžaduje prijatie Konštitúcie o liturgii (Sacrosanctum Concilium). Oba dokumenty pochádzajú z toho istého koncilu. Tieto dvojité štandardy ničia dôveru mnohých veriacich.

PREČÍTAJTE SI: Kardinál Fernández odhaľuje, čo bude obsahom nadchádzajúceho „odovzdávania viery“

Oznámenie Spoločnosti sv. Pia X., že bude z vlastnej iniciatívy vysväcovať biskupov, je prejavom straty dôvery v pápeža. A sympatie k tomuto činu, ktoré presahujú rámec stúpencov Spoločenstva, ukazujú, že u mnohých dôvera ustúpila nedôvere. Stalo sa príliš veľa a dôsledky sú zničujúce.

Stále viac katolíkov si totiž uvedomuje, že cirkevná doktrína už neslúži ako hranica pre konanie cirkevnej hierarchie. To je choroba, ktorou Cirkev skutočne trpí. A nemožno ju vyliečiť uplatňovaním pápežskej všemocnosti prostredníctvom hrozieb a exkomunikácií. Lebo ak je v rámci Cirkvi rozhodujúca nekontrolovaná moc silnejšej strany, možno vyvodiť len jeden záver: táto moc musí byť obmedzená. Vysvätenie biskupov proti vôli pápeža je v konečnom dôsledku – nepochybne problematickým – pokusom obmedziť pápežskú všemocnosť, keď sa zdá, že jej hranicou už nie je cirkevná doktrína.

Ak chceme zabrániť ďalšiemu obmedzovaniu pápežskej všemocnosti prostredníctvom schiziem, existuje len jedna cesta vpred: pápež musí zahojiť rany, ktoré boli spôsobené cirkevnej doktríne. Iba takto môže riešiť nedôveru a obnoviť dôveru. Prostredníctvom diktátov, vyhrážok a dvojitých štandardov sa mu to nepodarí.

Spoločnosť sv. Pia X. nie je chorobou, ale príznakom. Proti tomuto príznaku možno bojovať exkomunikáciou. Pápežská nadradenosť to nepochybne právne umožňuje. Ale choroba sa tým nevylieči. Bude naďalej hnisať, rozdeľovať a oslabovať Telo Kristovo, Cirkev. Pápež drží kľúč k vyliečeniu tejto choroby. Musí ho použiť a nemôže tento problém ignorovať. Lebo aj to, že nevládne, znamená vládnuť. To je tiež dôsledok, ktorý vyplýva z pápežskej všemocnosti.