- Vatikán vyzýva na akceptáciu iných náboženstiev, čo oslabuje pravdu Krista.
- Dokument odrádza od evanjelizácie, čo je základná úloha Cirkvi.
- Medzináboženský dialóg sa stáva prioritou pred hlásením evanjelia.
- Podpora náboženského indiferentizmu je v rozpore s učením Cirkvi.
Vatikán vo svojom najnovšom dokumente o medzináboženskom dialógu a „bratstve“ vyzval katolíkov, aby „vážili“ iné náboženstvá.
V dokumente, ktorý podpísal kardinál Víctor Manuel Fernández, prefekt Dikastéria pre náuku viery (DDF); kardinálom Kurtom Kochom, prefektom Dikastéria pre podporu kresťanskej jednoty, a kardinálom Georgeom Jacobom Koovakadom, prefektom Dikastéria pre medzináboženský dialóg, bol zverejnený dnes ráno.
S názvom „Cesta nádeje: Šesťdesiat rokov medzináboženského dialógu a bratstva vo svetle koncilovej deklarácie Nostra Aetate“ text odrádza od „proselitizmu“, teda od pokusov obracať ľudí iných náboženstiev.
„„Obranné zaviazanie sa vlastnému postoju a názor, že prozelitizmus je jediným spôsobom, ako nadviazať kontakt s druhým, už nemajú zmysel vo svete, ktorý sa čoraz viac podobá prepojenej a neustále sa vyvíjajúcej globálnej dedine,“ uvádza sa v dokumente.
Dokument vyzdvihuje „medzináboženský dialóg“ a „bratstvo“ s inými náboženstvami ako ideál, avšak tieto pojmy vníma ako prostriedky na dosiahnutie „míru“ a „porozumenia“, na rozdiel od evanjelizácie.
Čo znamená dialóg podľa tohto textu?
„Vstúpiť do dialógu v duchu Nostra Aetate, preto predpokladá kontemplatívny pohľad smerujúci k ‘tomu druhému, ktorý je iný.’ ‘Približovanie sa, rozprávanie, počúvanie, hľadanie, spoznávanie a vzájomné porozumenie, ako aj hľadanie spoločnej reči: to všetko sa zhrňuje v jednom slove „dialóg“.” Evanjelizácia, obrátenie a privádzanie k Kristovi sa v tejto koncepcii dialógu nespomínajú.
Dokument ďalej výslovne odlišuje „dialóg“ od kresťanskej evanjelizácie, čím jasnejšie naznačuje, že vatikánska predstava o medzináboženskom dialógu nezahŕňa evanjelizáciu.
„Tým, ktorí by mohli podľahnúť pokušeniu trvať výlučne na povinnosti hlásať Krista, pripomínajú, že Nostra Aetate tiež potvrdzuje nevyhnutnosť dialógu s inými náboženskými tradíciami, keďže takýto dialóg je dnes „súčasťou evanjelizačnej misie Cirkvi“, uvádza sa v texte.
Text cituje slová pápeža Františka, podľa ktorých je takýto dialóg „nevyhnutnou podmienkou mieru vo svete, a preto je povinnosťou kresťanov, ako aj iných náboženských spoločenstiev.“
Samotné takzvané „bratstvo“ je tiež deklarovaným cieľom, nezávislým od akéhokoľvek úsilia obrátiť druhých na kresťanstvo. Dokument podporuje „neustály dialóg s kultúrami, náboženstvami a svedomím“, ktorý je v konečnom dôsledku „zameraný na univerzálne bratstvo“.
Pri „budovaní ľudského bratstva“ pre každé náboženstvo nie je dôležité, či sa drží pravdy, ale či prijíma „chudobných“ a „zranených“:
„Z toho vyplýva dôležitosť univerzálneho kritéria rozlišovania, ktoré možno nájsť v posvätných textoch rôznych náboženstiev: a to, či človek prijme alebo odmietne zraneného človeka ležiaceho na okraji cesty. Konkrétna starostlivosť o tých najzraniteľnejších je základným meradlom, podľa ktorého treba posudzovať integritu každého projektu – či už politického, ekonomického, sociálneho, akademického, náboženského alebo kultúrneho. Chudobní, vo všetkých podobách, aké môže ich zraniteľnosť nadobúdať, sú kompasom, ktorý nám umožňuje zistiť, či sa uberáme správnym smerom.“
V ďalšej časti dokument vyhlasuje, že naším náboženským cieľom by nemalo byť vytvorenie „jedného veľkého svetového náboženstva, v ktorom by boli všetky viery zrovnané“, ale vybudovať „bratskú spoločnosť schopnú akceptovať rozdiely“. To znamená, že katolíci musia akceptovať, že ich blížni vyznávajú bludy.
„Tento zámer zostáva v centre medzináboženského dialógu,“ dodáva sa v dokumente.
Dokument dokonca naznačuje, že dodržiavanie dogiem so sebou prináša „uzavretý pohľad na realitu“, ktorý sa stáva zdrojom „utrpenia“.
„Monolitické a izolované modely, ktoré podporujú uzavretý pohľad na realitu, sa ukazujú ako čoraz nevhodnejšie a nakoniec sa stávajú zdrojmi násilia a utrpenia pre tých najzraniteľnejších,“ tvrdí sa v ňom.
Text DDF ide až tak ďaleko, že vyhlasuje, že odlišné, mylné náboženstvá majú „osobitné dary“, ktorých sa nemusia vzdať: „V tomto ohľade majú náboženstvá, podobne ako univerzity, čo ponúknuť, bez toho, aby sa museli vzdať svojho špecifického charakteru a osobitných darov.“
Všetko teda nasvedčuje tomu, že tento dokument podporuje náboženský indiferentizmus, ktorý odsúdil pápež Gregor XVI., pápež Pius IX. vo svojom Syllabus erorum a aj ďalší pápeži.
V tomto ohľade je text DDF v rozpore s magistériom Cirkvi.