EXKLUZÍVNE: Arcibiskup Viganò: Katolícka cirkev „žije“; „synodálna cirkev je mŕtvola“

V 1. časti tohto rozhovoru arcibiskup Carlo Maria Viganò vyslovil názor, že Druhý vatikánsky koncil oslabil úlohu Cirkvi ako „katéchon“, teda sily, ktorá brzdí vplyv Antikrista v dejinách. Zaoberal sa tiež pápežskou autoritou, povkoncilovými reformami, synodalitou a rastúcou prítomnosťou žien vo vedení Vatikánu.

V druhej časti sa Jeho Excelencia zameral na liturgickú reformu a dokument Traditionis Custodes, ktoré považuje za kľúčové prvky širšej teologickej a ekleziologickej deformácie. Rovnako diskutoval o pontifikáte Leva XIV., existencii ochranných sietí medzi cirkevnými elitami a vplyve globálnych síl na súčasnú hierarchiu.

Táto tretia časť rozhovoru sa zameriava na Viganove úvahy o hraniciach poslušnosti, o oprávnenosti odporu voči doktrinálnym omylom, o obvineniach zo sedevakantizmu, ktoré boli proti nemu vznesené, a napokon na to, čo považuje za cestu k obnoveniu katolíckej doktríny, liturgie a správy.

LifeSiteNews: Pri viacerých príležitostiach ste uviedli, že vaše žiadosti o teologické objasnenie adresované Levovi XIV. zostali bez odpovede. Ako interpretujete skutočnosť, že pápež, ktorý tak veľmi trvá na dialógu, zmierení a načúvaní, je ochotný stretávať sa s partnermi v dialógu, ktorí sú veľmi vzdialení od katolíckej doktríny (mám na mysli Jamesa Martina alebo pseudo „arcibiskupky“ z Canterbury), ale nezdá sa, že by bol ochotný otvoriť diskusiu s arcibiskupom, ktorý ho verejne žiada, aby sa vyjadril k základným teologickým otázkam?

Arcibiskup Carlo Maria Viganò: Vnímam to ako najjasnejší dôkaz toho, čo už niekoľko rokov tvrdím. „Dialóg“ synodálnej cirkvi nie je dialógom: je to selektívny nástroj. Synodálna cirkev vedie dialóg s tými, ktorí neveria, lebo s tými, ktorí neveria, nie je čo brániť; s tými, ktorí veria, sa nedialoguje, lebo tí, ktorí veria, kladú otázky, na ktoré synodálna cirkev nechce odpovedať. Audiencia, ktorá mi bola udelená, bola zrušená bez vysvetlenia; v tých istých dňoch bola s poctami prijatá anglikánska „arcibiskupka“, ktorá tiež udelila svoje požehnanie pri hrobe svätého Petra. Postupnosť udalostí hovorí viac než akýkoľvek komentár.

Napísal som Leovi tri jednoduché veci: Požiadal som ho o audienciu; požiadal som ho, aby činil pokánie a utvrdil ma vo viere, ako Kristus prikázal Petrovi; a požiadal som ho, aby mi povedal, v čom som v rozpore s Depositum Fidei, lebo by som mu bod po bode ukázal, v čo verím, a povedal by som mu, ako mám v úmysle pokračovať.

Nedostal som žiadne znamenie odpovede. A dôvodom nie je ani rozptýlenie, ani príliš veľa práce: je to preto, že odpoveď by od neho vyžadovala, aby povedal, čomu verí synodálna cirkev, a teda aby priznal, v čom sa to líši od toho, čomu katolícka cirkev vždy verila. Mlčanie mu slúži na zachovanie nejednoznačnosti; exkomunikácia ho oslobodzuje od povinnosti vyvracať. Ale mlčanie je samo osebe odpoveďou, a to tou najvýrečnejšou. Pápež, ktorý prijíma Jamesa Martina a neprijíma arcibiskupa, ktorý ho žiada o utvrdenie vo viere, už dal najavo, na ktorej strane stojí.

ČÍTAJTE: Biskup Strickland kritizuje dokument Leo-Vatikánu o medzináboženskom dialógu

LSN: Namieta sa vám, že oddelenie inštitúcie od osoby nástupcu svätého Petra vedie k abstraktnému, odhmotnenému pápežstvu – takmer ekleziologický nestorianizmus – a že princíp Prima Sedes a nemine judicatur („Prvá stolica nie je nikým súdená“) zakazuje veriacim súdiť pápeža. Ako na to odpovedáte?

Viganò: Odpovedám, že toto obvinenie je teologicky obrátené. Nestórius rozdelil to, čo je v Kristovi hypostaticky zjednotené, teda v samotnej Osobe Slova: ide o nemožné rozdelenie, pretože toto zjednotenie je podstatné a nerozlučné. Zjednotenie človeka s pápežským úradom však nie je hypostatické: je právne a morálne.

Pápež nie je Kristus: je Jeho námestníkom – a samotný termín Vicarius Christi obsahuje práve to rozlíšenie, ktoré mi vyčítajú, keďže námestník je podľa definície ten, kto sa nestotožňuje s tým, na ktorého mieste koná. Konkláve nemení povahu človeka: zveruje mu úrad. Človek, ktorý vstupuje do Sixtínskej kaplnky, a človek, ktorý z nej vychádza, sú ten istý človek, s tou istou dušou, ktorú má zachrániť, a s tými istými hriechmi, ktoré má napraviť; to, čo sa k nemu pridáva, je moc, nie druhá prirodzenosť. Milosť úradu mu pomáha, nepremenuje ho, a ako každá milosť, môže byť prijatá alebo odmietnutá.

Ak teda niekto v tejto súvislosti dopúšťa christologickú chybu, sú to tí, ktorí rozlišujú to, čo je správne rozlišovať: sú to tí, ktorí spájajú osobu a úrad do jednej podstaty, rovnako ako monofyziti spojili dve prirodzenosti. Poznáme názov tejto chyby a nie je to nestorianizmus: je to papolatrie.

Navyše, toto rozlíšenie som nevymyslel ja, ani tradicionalisti: urobila ho Svätá Cirkev, a to slovami, ktoré by stálo za to si znovu prečítať. Keď Tretí konštantínopolský koncil exkomunikoval Honoria a pápež Lev II. potvrdil toto odsúdenie, použili nasledujúcu formuláciu: hanc apostolicam sedem non apostolicæ traditionis doctrina lustravit – „neosvietil tento apoštolský stolec doktrínou apoštolskej tradície.“

Nech sa zváži každé slovo: existuje stolica, ktorá má svoju vlastnú doktrínu a svoje vlastné svetlo; a existuje človek, ktorý mal tejto stolici slúžiť, a neslúžil jej. Výčitka nie je namierená proti stolici: je namierená proti tomu, kto na nej sedí, a je vyslovená v mene stolice. Tu je to rozlíšenie, za ktoré mi dnes vyčítajú, to isté, ktoré sformuloval pápež pri ratifikácii ekumenického koncilu.

A zamyslite sa nad tým, čo z toho vyplýva. Odsúdenie postihlo Honoria, nie rímsku Cirkev: nikto nepovedal, že Petrov stolec sa mýlil. Keby ten, kto na stolici sedí, a samotná stolica boli jedno a to isté, odsúdenie jedného by znamenalo odsúdenie druhého a neomylnosť rímskej cirkvi by v tom okamihu padla. Skutočnosť, že cirkev mohla odsúdiť pápeža bez toho, aby sa zrútila, je dôkazom, a nie výnimkou, toho, čo tvrdím.

Pre úplnosť dodávam, že Honorius nebol odsúdený za vyhlásenie herézy, ale za to, že nezhasil oheň, ktorý mal povinnosť uhasiť; a že rozsudok bol vynesený až po jeho smrti, a to koncilom a pápežom, nie súkromnými osobami. Ale práve to robí tento príklad silnejším, nie slabším: ukazuje, že úrad odolal zlyhaniu osoby, že Depositum nebolo poškodené nedbanlivosťou toho, kto ho mal strážiť, a že stolica zostala pevná aj vtedy, keď ten, kto na nej sedel, pevný nebol.

Pokiaľ ide o zásadu, Prima Sedes a nemine judicatur (“Prvá stolica nie je súdená nikým“), pozrime sa pozorne na predmet tohto tvrdenia: nejde o sedens [toho, kto na nej sedí], ale o Sedes [samotnú stolicu]. Je to Prvý stolicu, ktorá nie je súdená, a to z presného dôvodu: keďže úrad, ktorý vykonáva, je univerzálny, neexistuje na zemi žiadna jurisdikcia, ktorá by bola nadradená jej, a preto neexistuje žiadny súd, ktorý by mohol stáť nad ňou. Imunita je ratione Sedis, nie ratione personæ: chráni úrad, nie človeka, ktorý ho zastáva. Uplatňovať ju na toho, kto na stolici sedí, a nie na samotnú stolicu, znamená dopustiť sa presne toho zmätku medzi týmito dvoma pojmami, ktorý odsudzujem – takže argument predložený proti mne je pri bližšom skúmaní najlepším potvrdením mojej tézy.

To, že ten, kto zasedá na stolici, bol naopak vždy podrobený možnému súdu, potvrdzuje história a ešte pred ňou Sväté písmo. Nie je to anekdota odovzdávaná ľuďmi: je to Duch Svätý, ktorý chcel v inšpirovanom kánone zachytiť udalosť v Antiochii (porov. Gal 2, 11 a 14). Cum autem venisset Cephas Antiochiam, in faciem ei restiti, quia reprehensibilis erat („Keď však Peter prišiel do Antiochie, postavil som sa mu na odpor priamo do tváre, lebo bol odsúdeniahodný“); a o niečo ďalej: dixi Cephæ coram omnibus („Povedal som Cephasovi pred všetkými“).

Pavol pokarhá Petra, a to pred všetkými, na zhromaždení. Keby ten, kto sedí na stolici, bol oslobodený od akéhokoľvek súdu, táto pasáž by nebola napísaná, alebo by bola napísaná tak, aby mohla byť zabudnutá: namiesto toho je to Slovo Božie a Cirkev ju číta už posledných 20 storočí.

Svätý Augustín z toho vyvodil záver, ktorý si osvojil aj svätý Tomáš Akvinský: „Sám Peter dal príklad nadriadeným, aby sa, ak by náhodou zablúdili z pravej cesty, nepohrdli tým, že ich napravia aj podriadení“ – „„Sám Peter dal nadriadeným príklad, aby sa nepohrdali tým, že ich opravujú aj podriadení, ak by sa odklonili od správnej cesty“ (porov. S. Th., II-II, q. 33, a. 4, ad 2). Anjelský doktor dodáva pravidlo, ktoré presne platí pre náš prípad: ak by hrozilo nebezpečenstvo pre vieru, aj verejne by mali byť preláti napomínaní svojimi podriadenými – „kdekoľvek hrozí nebezpečenstvo pre vieru, musia podriadení napomínať prelátov aj verejne.“

Preto tí, ktorí dnes uplatňujú mieru Tradície, „nesúdia pápeža“ – posudzujú súlad doktríny s Depositum. Ak by tomu tak nebolo, Tradícia by prestala byť kritériom. Quod semper, quod ubique, quod ab omnibus (“Čo sa vždy, všade a všetkými verilo”) by sa stalo mŕtvym písmom a svätý Pavol by nadarmo napísal, že ani anjel z neba nesmie zvestovať iné evanjelium.

„Abstraktný pápežský úrad“ – ak mi je dovolené tak ho nazvať – je ich. Je to pápežstvo tých, ktorí ho definujú na základe toho, kto ho zastáva, a dovolia, aby bolo naplnené akýmkoľvek obsahom, ktorý do neho daná osoba vlieva. Pápežstvo, na ktoré sa však odvolávam, je konkrétne: Tu es Petrus, confirma fratres tuos, pasce oves meas („Ty si Peter; posilňuj svojich bratov; pas moje ovce“). Tento úrad má určitý obsah a práve preto, že má jeden obsah, je možné zistiť, kedy ten, kto ho zastáva, zlyháva v jeho plnení.

LSN: Mnohí z vašich kritikov tvrdia, že rozlíšenie medzi pápežstvom a osobou pápeža, ak sa z neho vyvodia dôsledky, ktoré z neho vyvodzujete vy, nevyhnutne vedie k sedevakantizmu: Ak je pápež prvým nepriateľom pápežstva, v akom zmysle je ešte stále pápežom? Čo odpovedáte tým, ktorí vám hovoria, že vaše stanovisko je sedevakantistické, bez toho, aby mali odvahu sa k tomu otvorene priznať?

Viganò: Odpovedám, že sedevakantizmus a papolatria sú dve zrkadlovo protikladné chyby, ktoré vychádzajú z tej istej premisy: že osoba a úrad sa zhodujú. Papolatrista hovorí: keďže tento človek je pápežom, všetko, čo robí, je dobré. Sedevakantista hovorí: keďže to, čo robí, nie je dobré, tento človek nie je pápežom.

Obaja vychádzajú z tohto stotožnenia, ktoré spochybňujem, a z tohto dôvodu sa obaja ocitajú bezmocní pred realitou. Ja naopak hovorím jediné, čo fakty dovoľujú: že úrad patrí Kristovi, že ten, kto ho dnes zastáva, ho skutočne zastáva, ale že ho vykonáva v rozpore s účelom, pre ktorý existuje.

To, že pápež môže zlyhať vo svojom poslaní, nie je moja téza: otázka papa hæreticus bola po stáročia predmetom diskusie najuznávanejších teológov a Cirkev ju nikdy nevyriešila definíciou.

Svätý Robert Bellarmine vymenoval názory bez toho, aby otázku uzavrel, a dal veriacim praktické pravidlo, ktoré mi stačí: sicut licet resistere Pontifici invadenti corpus, ita licet resistere invadenti animas – „tak, ako je dovolené klásť odpor pápežovi, ktorý útočí na telo, tak je dovolené klásť mu odpor, keď útočí na duše.“ Klásť odpor: nie zosadiť.

Lebo práve o to tu ide. Zosadiť pápeža alebo vyhlásiť stolicu za uvoľnenú je aktom jurisdikcie a žiadna súkromná osoba – či už biskup alebo laik – nemá právomoc to urobiť.

Kto si takúto moc prisvojuje, dopúšťa sa v obrátenej forme toho istého zneužitia, ktoré vyčíta Rímu: stavia sa za mieru toho, čoho je iba strážcom. A znáša následky: Cirkev bez viditeľného stolca, bez možnosti budúceho pápeža bežnými prostriedkami, bez akéhokoľvek iného kritéria než súkromného úsudku tých, ktorí ho vyhlásili za uvoľnený. Je to cesta, ktorá končí v slepej uličke, a videl som, ako sa v nej ocitlo príliš veľa úprimných duší.

Existuje teda skromnejší dôvod, ktorý je pre mňa rozhodujúci. Neviem, aké je konečné riešenie tejto záhady, a nedovolím si tvrdiť, že ho poznám: vyrieši ju pápež alebo koncil, alebo sám náš Pán, keď to bude chcieť. Viem však, aká je medzitým moja povinnosť, a tá nevyžaduje žiadny právny rozsudok. Nie je mojou úlohou zosadiť pápeža; ani nie je mojou úlohou nasledovať ho v omyle, a ako pastier mám povinnosť varovať Pánovo stádo.

ČÍTAJTE: Homosexuálny židovský konvertita napísal prvý návrh Nostra Aetate, neskôr opustil kňazstvo

LSN: Potom, čo ste roky odsudzovali to, čo považujete za bezprecedentnú krízu autority v Cirkvi, a potom, čo ste vo svojej knihe rozoberali rozdiel medzi pápežstvom ako úradom a osobou pápeža, aký je podľa vás najlepší spôsob, ako sa z tejto krízy dostať? Ako môže Cirkev obnoviť integritu viery, istotu náuky a predovšetkým autoritu, ktorá je skutočne verná petrovskému mandátu?

Viganò: Cestu von nenájdeme prostredníctvom ľudských prostriedkov a bolo by trúfalé predstierať, že ju môžeme navrhnúť za písacím stolom. Niektoré veci sú však isté, lebo nás to učí história Cirkvi.

Prvou je, že kríza skončí, keď sa autorita vráti k tomu, na čo ju Kristus zriadil: k pápežovi, ktorý slávnostným aktom odsúdi omyly [Druhého vatikánskeho] koncilu a z postkoncilového obdobia, obnoví cirkevnú liturgiu, znovu zavedie disciplínu a odmietne synodalitu ako niečo cudzie božskému zriadeniu Cirkvi. Z ľudského hľadiska dnes nie je zrejmé, ako by sa to mohlo stať, keďže celá hierarchia je skorumpovaná a medzi tými, ktorí by mohli tento akt vykonať, nie je ani jeden, kto by prejavoval akúkoľvek túžbu tak urobiť. A predsa to nie je utopická nádej: je to to, čo pápeži vždy robili tvárou v tvár herézam, a čo sa jedného dňa stane, lebo portæ inferi non prævalebunt („Brány pekla nezvíťazia”). Ak sme dosiahli koniec a už nie je pápež, ktorý by to vykonal, vykoná to sám náš Pán pri svojom slávnom návrate.

Druhá istota sa týka nás, zatiaľ. Našou úlohou nie je ani vyhlásiť stolicu za uvoľnenú, ani sa zmieriť s poslušnosťou, ktorá by z nás urobila spolupáchateľov. Je to zostať katolíkmi: zachovať vieru nedotknutú, sláviť a zúčastňovať sa na omši všetkých čias, formovať kňazov a biskupov, ktorí nie sú skazení, a odolávať nezákonným príkazom s pevnosťou svätých a bez toho, aby sme kedykoľvek stratili lásku. Nie je náhodou, že všade tam, kde prežíva Tradícia, kvitnú povolania, rodiny a mládež: Cirkev všetkých čias je živá, zatiaľ čo synodálna cirkev je mŕtvola: iam fœtet („v tomto čase už smrdí“). Kto dnes zostáva verný, pripravuje zajtrajšiu obnovu, podobne ako mnísi počas storočí barbarstva.

Tretia istota je nadprirodzená a je najdôležitejšia. Táto kríza je skúškou, ktorú Boh dopustil, aby očistil svoju Cirkev, a ako všetky skúšky, aj táto pominie. Ľudský katéchon môže byť odstránený; ale Tá, ktorá sľúbila: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí,“ zostáva. Modlime sa svätý ruženec, konajme pokánie a odškodňujme a prosme Najsvätejšiu Pannu, aby nám vyprosila pápeža, ktorý je skutočne Petrom.

Pápežstvo patrí Kristovi a Kristus neopúšťa to, čo je Jeho: ľudia ho môžu zradiť, ale nemôžu ho zničiť. To je dôvod, prečo som nikdy nestratil nádej a prečo ju ani nestratím. „Viem, komu som uveril“ (2 Timoteovi 1, 12). Scio cui credidi.