- Dokument uprednostňuje emocionálne zážitky pred objektívnym dedičstvom viery.
- Varovanie pred dogmatickým jazykom oslabuje katolícku doktrínu a jej presnosť.
- Subjektívna skúsenosť viery je kladená nad odovzdávanie náuky a tradície.
- Ekumenizmus a inkulturácia ohrozujú tradičné misijné poslanie Cirkvi.
Kardinál Victor Manuel Fernández zverejnil nový rozsiahly text o „odovzdávaní viery“, ktorý výslovne odsúva objektívne dedičstvo viery do úzadia a uprednostňuje emocionálne zážitky a ekumenický dialóg.
22. októbra Dikastérium pre náuku viery zverejnilo dokument Venite ad me („Príďte ku mne“): Úvahy o odovzdávaní viery v čase epochálnej zmeny. Text, podpísaný heterodoxným prefektom kardinálom Fernándezem a sekretárom pre doktrínu Armandom Matteom a formálne schválený ex audientia pápežom Levom XIV., sa údajne zaoberá globálnou krízou medzigeneračného odovzdávania viery.
Namiesto toho, aby však dokument vyzýval k návratu k nemennému katolíckemu dogmatu a zdravému scholastickému katechizmu, výslovne odmieta doktrinálnu presnosť, varuje pred „dogmatickým“ alebo „moralistického“ jazyka a presadzuje subjektívny „kerygmatický“ model zameraný na emocionálne stretnutie, inkulturáciu a ekumenický synkretizmus.
Na rozdiel od toho, čo by mohol naznačovať názov, dokument výslovne uvádza, že jeho „úvaha“ o „fides qua…“ predchádza otázke odovzdávania depositum fidei, ktorú tento dokument nepreberá vyčerpávajúco.“
V klasickej katolíckej teológii sa pojem fides qua vzťahuje na subjektívnu odpoveď veriaceho na Božie zjavenie. Podľa dokumentu však fides qua znamená skôr neurčitú „skúsenosť viery“, zatiaľ čo fides quae označuje objektívny obsah tej „cirkevnej náuky“ (č. 5). Dokument preto zámerne kladie dôraz na skúsenosť pred odovzdávaním náuky.
Neskôr dokument uvádza, že „viera sa neprenáša primárne ako súbor doktrinálneho obsahu alebo náboženských informácií, ale ako forma cirkevného života, do ktorého je veriaci postupne uvádzaný“ (č. 29). Tento úryvok posilňuje širší dôraz dokumentu na subjektívnu skúsenosť oproti objektívnemu doktrinálnemu obsahu.
Dokument tiež varuje pastorov pred organizovaním katechézy podľa „školského“, „dogmatického“, „dogmatického“ alebo „moralistického“ jazyka (č. 80). S odvolaním sa na exhortáciu pápeža Františka Evangelii Gaudium sa v ňom uvádza, že „nič nie je pevnejšie“ ako počiatočné hlásanie a že by sa človek nemal „stratiť v mnohých oblastiach katolíckej náuky“ (č. 84) ani „obmedzovať kázanie na niekoľko doktrín, ktoré sú niekedy skôr filozofické než evanjeliové“ (č. 83).
V celom dokumente sa desiatky ráz opakuje dôraz na myšlienku, že „Boh je navždy a pre každého láska“ (porov. 1 Jn 4, 8), čím sa v podstate zatláčajú do úzadia akékoľvek zmysluplné odkazy na iné základné témy kresťanského kázania, ako sú božská spravodlivosť, súd, pokánie, obrátenie vôle, štyri posledné veci, boj proti bludom a nebezpečenstvá, ktoré predstavujú falošné doktríny. Evanjelium je tak preformulované ako čisto „skúsenosť lásky“, chápanú nielen ako slobodne darovanú Bohom, ale aj ako „bezpodmienečnú“, zbavenú akýchkoľvek požiadaviek voči veriacemu (č. 10).
„„Z tohto dôvodu,“ uvádza sa v dokumente, „nezdá sa vhodné – pri odovzdávaní viery novým generáciám, dospelým katechumenom a takzvaným ‚návratcom‘ – strácať sa v mnohých oblastiach katolíckej náuky, nech sú akokoľvek dôležité, a tým strácať zo zreteľa to, čo je v nej najviac „pevné, hlboké, isté (a) zmysluplné“ v nej: a to konkrétne Božej láske, ktorá je ako plameň schopný vrátiť život, radosť, nádej a dôveru každej ľudskej existencii“ (č. 84).
Venite ad me nadväzuje aj na myšlienku „hierarchie právd medzi kresťanskými tajomstvami“, konceptu, ktorý zaviedol koncilový dekrét o ekumenizme Unitatis Redintegratio. Tento pojem sa často objavuje v magistériálnych dokumentoch pápeža Františka a v nedávnej dobe aj v dokumente pápeža Leva XIV. In Unitate Fidei, ktorý výrazne bagatelizoval dogmu o Filioque.
Modernistický koncept „hierarchie právd“ je hlboko problematický, pretože skresľuje katolícku doktrínu tým, že určité dogmy (ako napríklad Trojica) považuje za podstatné, zatiaľ čo iné (ako napríklad primát svätého Petra alebo Nepoškvrnené počatie) zaraďuje do kategórie sekundárnych alebo diskutabilných, a to hlavne v záujme ekumenickej diplomacie.
Ako učil Tomáš Akvinský (porov. Summa Theologiae II-II, qq. 1–7), všetky zjavené pravdy sú kvalitatívne a rovnako nevyhnutné pre vyznávanie katolíckej viery. Katolícke dogmy nie sú usporiadané podľa dôležitosti či obetovateľnosti, ale existujú v prísnom vzťahu logického odvodenia, v ktorom konkrétne definované dogmy neoddeliteľne vyplývajú ako logické dôsledky zo základných článkov Vyznania viery.
Historický pokus o rozdelenie dogiem na podstatné a nepodstatné kategórie bol pápežským magistériom slávnostne odsúdený pod názvom latitudinarizmus – najvýraznejšie v pápežovej encyklike Mirari Vos (1832) a v dokumente blahoslaveného Pia IX. Syllabus erorum (1864). Rozširovanie cirkevných hraníc prostredníctvom obmedzovania požadovaného vklad viery nevyhnutne zredukuje doktrínu na diplomaciu.
V ďalšom obzvlášť odhaľujúcom úryvku dokument tvrdí, že „Cirkev sa nevenuje prozelitizmu. Namiesto toho rastie prostredníctvom príťažlivosti.“ (č. 30) Hoci je táto formulácia prezentovaná v modernom teologickom slovníku, je vysoko problematická, pretože ju možno použiť na ospravedlnenie súčasného opustenia tradičného misijného poslania Cirkvi. V rámci tohto prístupu sa prehodnocuje samotný pojem misie: už sa nechápe ako aktívne hlásanie evanjelia a obrátenie neveriacich na katolícku vieru, ale skôr ako nejasné svedectvo o prijatí, dialógu a láske.
V súlade s touto líniou uvažovania pápež František často porovnával „proselitizmus“ s „misijnou činnosťou“, pričom ich považoval za protikladné skutočnosti. Z historického hľadiska však katolícka teológia a misijná prax nepovažovali úsilie o získavanie konvertitov za niečo odlišné od misie Cirkvi, nieto ešte za niečo, čo by bolo v rozpore s ňou.
Naopak, od apoštolskej doby až po veľké misijné hnutia kresťanských dejín sa výzva k obráteniu a začleneniu do Cirkvi chápala ako podstatná súčasť misijného poslania, ktoré Kristus zveril svojim učeníkom.
Dokument ďalej zdôrazňuje prvenstvo osobnej skúsenosti a výslovne ju kladie pred odovzdávanie dedičstva viery, pričom v závere argumentuje, že: &#„v tom istom duchu musíme uznať, že niektorí príslušníci iných náboženstiev a náboženských hnutí sú odhodlaní svedčiť o svojej viere v Boha... Podobne aj niektorí príslušníci iných kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev hľadajú nové spôsoby, ako v našej dobe hlásať evanjelium a Kristovu lásku. Môžeme sa tiež poučiť z ich pozitívnych skúseností a tvorivých snáh, aby naše odhodlanie odovzdávať plné bohatstvo pokladu viery, prijatého ako dar, vždy prinášalo ovocie“ (č. 123).
Podľa tohto dokumentu je totiž „ekumenický záväzok… neoddeliteľným rozmerom evanjelizačného poslania Cirkvi, a teda aj odovzdávania viery.“
Dokument sa tiež nezdráha obhajovať väčšiu úlohu žien v riadení Cirkvi, pričom uvádza „potrebu rozšíriť príležitosti pre ženy na účasť vo vedení cirkevných procesov“. V katolíckej cirkvi sú vo všeobecnosti veriaci, ktorí sú najviac prítomní a aktívni v živote spoločenstiev, prevažne ženy. V posledných rokoch sa však stále jasnejšie ukazuje potreba umožniť ženám prístup k tým fóram, kde sa prijímajú dôležité rozhodnutia týkajúce sa života spoločenstva“ (č. 116).
Ako keby to nestačilo, dokument trvá na potrebe „inkulturácie viery“, a vyzýva, aby sa symboly a liturgické prejavy prispôsobili rôznym mestským a mládežníckym „subkultúram“.
Text síce všeobecne odkazuje na bohatstvo liturgického dedičstva Cirkvi, zároveň však tvrdí, že svätá omša sa musí podriadiť skúsenosti spoločenstva, aby sa stala pre jej účastníkov atraktívnou a zmysluplnou: „Prítomnosť rôznorodých sociálnych skupín v našich mestách… si vyžaduje osobitné úsilie o inkulturáciu viery. Inými slovami, existuje naliehavá potreba, aby hlásanie evanjelia oslovilo všetky vrstvy spoločnosti. Nestačí sa jednoducho zameriavať na kultúru určitých skupín, ktoré tvoria väčšinu… Ide teda o to, aby sme oslovili to, čo sa v odborných kruhoch často označuje ako sféra subkultúr (napr. mladí ľudia na okrajoch miest, rôzne komunity migrantov, sezónni pracovníci, obyvatelia malých dedín atď.).“
„V tejto súvislosti treba poznamenať, že Medzinárodná teologická komisia venuje časť svojej práce v nasledujúcich piatich rokoch kultúrnym formám odovzdávania viery a poskytne cenný podnet pre prácu, ktorá je tu len stručne načrtnutá,” uvádza sa ďalej v dokumente (č. 106).
25. novembra 2025 páter Matteo, tajomník doktrinálnej sekcie dikastéria, verejne vyhlásil, že Venite ad me je jedným zo štyroch dokumentov, ktoré pápež František výslovne zadal počas posledných dvoch rokov svojho pontifikátu. Ďalšie tri, ktoré už boli zverejnené, boli Mater Populi Fidelis, kontroverzná nota o mariánskych tituloch; Una Caro, nota o manželstve; a štúdia o ženskom diakonáte, ktorú pripravila synodná študijná skupina č. 5.
Všetky tieto dokumenty boli teraz uverejnené v súlade s želaniami pápeža Františka.