Dnes sú všetky médiá doslova zahltené šokujúcimi správami a informáciami všetkého druhu o takzvanom teroristickom útoku na redakciu humoristického časopisu CHARLIE HEBDO v hlavnom meste Francúzskej republiky, v Paríži. Médiá sa predbiehajú v senzačných správach a odhaleniach najnovšej bezpečnostnej situácie v Európe, pričom niektoré, ako nemenovaný slovenský bulvárny plátok nazval pracovníkov redakcie hrdinami.
Z článku bude zrejmé akí hrdinovia. Pri tomto takzvanom teroristickom útoku, áno takzvanom, z kontextu môjho článku vyplynie prečo, zahynulo rukami ozbrojených moslimov 12 ľudí. Je zarážajúce, že sa niečo tak strašné vôbec stalo. Akékoľvek spory by sa nemali riešiť krutým, surovým násilím a zabíjaním. Ale, žiaľ, stalo sa a už sa neodstane.
Nie, nemienim tu polemizovať o tom, aké otázky vyvolal tento čin v medzinárodných súvislostiach, že multikulturalizmus stratil svoj lesk rovnako, ako ho stratilo ústredné heslo Európskej únie – Život v rozmanitosti. Som však presvedčený, a nech to niekomu znie akokoľvek kruto, že ťarcha zodpovednosti jednoznačne leží na pleciach parížskeho časopisu CHARLIE HEBDO. Ak sa vo všetkých médiách prezentuje správa A, presvedčime sa aj o pozadí útoku B. A to B je to dych vyrážajúce. Videli ste samotné karikatúry, ktoré vyvolali túto strašnú reakciu zo strany ozbrojených moslimov? Tak si ich pozrite! Pýtam sa.
Je poslaním liberálnych a demokratických predstáv týmto primitívnym spôsobom útočiť na najhlbšie vnútorné duchovno – náboženské presvedčenie človeka? Som presvedčený, že nie. Prečo si potom francúzski karikaturisti časopisu CHARLIE HEBDO dlhodobo robili posmech z Boha, Ježiša, Mohameda? Kto im dal právo zobraziť Ježiša, ako homosexuálnym stykom obcuje s Otcom Bohom?? Kto im dal právo zobraziť proroka Mohameda v horúcom bozku s druhým mužom, či židovského rabína s esesákom? Má toto niečo spoločné s humorom?
Je už dnes viera v Boha, Aláha, Budhu či Šivu na smiech? Množstvo otázok. Avšak existuje aj množstvo odpovedí. Jednou je skutočnosť, že aj ten najzarytejší liberál musí pochopiť a rešpektovať fakt, že jeho sloboda sa končí práve tam, kde sa začína sloboda moja, sloboda druhých. A tento fakt bol redakciou CHARLIE HEBDO hrubo porušený a pošliapaný. Druhou z odpovedí, ktorú na tomto mieste použijem, je stáročná pravda: „Bude sa žať iba to, čo sa zaseje.“ A z pera týchto karikaturistov sa zasiala nenávisť. Nenávisť, ktorú títo moslimskí ozbrojenci prekreslili do krvavých jatiek v centre Paríža.
Preto tento ich čin nazývam takzvaný teroristický čin. Teroristickým by ho veľmi rada videla liberálna a senzáciechtivá časť populácie. Tento krvavý skutok bol však zúfalým činom veriacich moslimov, ktorí si už viac nemienia dať robiť posmech, a to zvlášť odporným spôsobom, zo svojej viery. Môžeme tu polemizovať hodiny koľko chceme, ale do ich viery sa miešať nebudem a plne ju
rešpektujem.
A čo my kresťania? Katolíci, evanjelici, baptisti, reformisti a mnohí iní? Mlčíme, keď sú vo svete zabíjané tisíce kresťanov za svoju vieru. Mlčíme, keď sú do nezmyselnej vojny hnané milióny pravoslávnych bratov. My si pozrieme homosexuálne, sodomisticky obcujúceho Krista s Otcom Bohom a čo? A nič?
Tak ak nikto nič, tak JA, verejne odsudzujem tieto kresby, verejne odsudzujem tých, ktorí sa podieľali na vytvorení, zverejnení a obhajobe zvrátených karikatúr. Boh je
všemohúci, milujúci, ale aj trestajúci. Tí, ktorí v Boha neveria sa možno uškŕňajú. Nuž rešpektujem ich úškľabky. Som však hlboko presvedčený, že tí, ktorí si robia z Boha posmech a to takýmto, zvlášť hrubo urážajúcim spôsobom, nezostanú bez trestu. A vidíme, že ani nezostali. Dokedy budeme ako kresťania neustále počúvať: „Kto do Teba kameňom, Ty doňho chlebom“, alebo „Ak Ti dá niekto ranu na pravé líce, nastav mu aj ľavé“. Dosť!
Dosť bratia a sestry, stačilo! Odmietam už neustále ohýbať chrbát, odmietam sa neustále ospravedlňovať. Ospravedlňujme sa jedine Bohu a pred Bohom ohnime chrbát a padnime na kolená. Jedine Boh si zaslúži našu pokoru, obetu. Tí, ktorí si z Boha hrubo a necitlivo uťahovali sú už pred Jeho tvárou. Veru, nezávidím im. Modlím sa za zabitých, aby k nim bol Všemohúci zhovievavý. Ale iba On vie, akou mierou toto rúhanie vyváži.
Už si konečne uvedomme, že Boh nás nechce mať ako slepých, hluchých a najmä nemých ťuťmákov, ktorí si nechajú aj po hlavách skákať. Boh z nás kresťanov chce mať ohlasovateľov a vykonávateľov viery v Trojjediného Boha. Ježiš sa nerozpakoval, keď bičom vyhnal peňazomencov z chrámu. Svätý hnev určite neoslabil rany bičom dopadajúce na ich chrbty a tváre. Práve naopak, na tomto mieste nám Ježiš názorne ukazuje, že v prípade potreby treba zasiahnuť aj menej štandardnými prostriedkami.
Iba v Slovenskej republike sa ku kresťanstvu otvorene hlási viac ako 70 percent obyvateľov. Ako kresťania máme úžasnú silu, máme prostriedky. Cirkev musí konečne vyjsť zo svojej bezpečnej ulity. Nebáť sa. Nebáť sa narovnať chrbát, otvoriť oči a uši. A ak niekto akýmkoľvek spôsobom zaútočí na našu vieru, vedieť ju obrániť. Slovom, v krajnom prípade aj mečom. Na záver si dovolím jemne sparafrázovať slová našej, slovenskej hymny:
„Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia“.
Miroslav Šuňal
Autor je politológ
