Stratégia, ktorá má určiť, ako by mala vláda podporovať a chrániť ľudské práva, sa stretla s obrovskou vlnou odporu. Svojou intenzitou zaskočila aj ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý je poverený jej prípravou.
Katolícka cirkev a viaceré kresťanské mimovládne organizácie mu vyčítali, že v nej chce dať priestor právam homosexuálov. Neskôr pribudla organizovaná nenávistná kampaň a ministrovi denne chodili desiatky vulgárnych e-mailov. Emotívne reakcie verejnosti prispeli k tomu, že pôvodný termín predloženia dokumentu do vlády sa zo septembra tohto roku posunul na koniec júna budúceho roku. K stratégii plánuje minister spustiť celonárodnú diskusiu. Ak v nej nebude zhoda, do dokumentu napíše, že naša spoločnosť je voči inakosti neznášanlivá.
Podľa vlny protestov sa zdá, že v akceptovaní práv LGBTI komunity zaostávame za európskym štandardom. Je to tak?
Existuje prieskum Eurobarometer z novembra 2012, podľa ktorého je spoločenská akceptácia LGBTI ľudí na Slovensku druhá najnižšia v Európskej únii. Len Lotyšsko je na tom horšie. Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie je pri tom druhou najrozšírenejšou formou diskriminácie u nás.
Odporcovia namietajú, že homosexuáli majú u nás dostatočné práva. Prečo je potrebné ich do stratégie začleniť?
Táto menšina existuje, či sa to niekomu páči, alebo nie a jej príslušníci sa dožadujú ochrany pred diskrimináciou. Stratégia neuprednostňuje jednu skupinu pred druhou, ale chce pomenovať tie, ktoré treba pred diskrimináciou chrániť. Nevenuje sa len právam homosexuálov, ktorí podľa neoficiálnych štatistík tvoria štyri percentá populácie. Venuje sa aj ochrane práv invalidov, detí, sociálne slabších, migrantov, azylantov a ďalších zraniteľných skupín obyvateľstva.
Katolícka a evanjelická cirkev či konzervatívne politické strany si myslia, že ak dokument spomenie práva homosexuálov, ohrozí to tradičnú rodinu.
Aký dokument? Veď žiaden ešte nie je. A akým spôsobom môžu napríklad registrované partnerstvá dvoch ľudí rovnakého pohlavia ohroziť tradičné ponímanie rodiny? Podľa štatistík uzavrelo za sedem rokov v Česku registrované partnerstvá okolo 1 500 párov, zato sobášov bolo bezmála pol milióna. Skúsenosti zo stredoeurópskeho priestoru ukazujú, že ani tento inštitút nijako nerozbíja predstavy o rodinnom živote, ako ho vnímajú odporcovia práv iných ako heteroseuxálnych skupín obyvateľstva a očividne nie je nijakou hrozbou pre spoločnosť.
Rieši stratégia registrované partnerstvá homosexuálov či ich adopcie detí?
Nie, nerieši nič z toho, predstavuje len ďalší krok k odstraňovaniu diskriminácie ohrozených skupín.
Zaskočila vás taká obrovská vlna odporu?
Každý má právo na názor, touto štvavou kampaňou som však úprimne zaskočený. Nenávisť a klamstvá, ktoré sa v súvislosti so stratégiou šíria, sú istým spôsobom aj zrkadlom, ktoré si občan nastavuje. Teraz to veru nie je lichotivý obraz. No ešte viac ma mrzí, kde zrazu zmizli všetci občianski aktivisti, ktorí už roky pracujú na zlepšení ochrany práv ohrozených skupín, pričom nejde len o práva homosexuálov. Práve oni prišli v konečnom dôsledku s návrhom na vypracovanie stratégie. Prečo teraz mlčia? Čoraz viac začínam nadobúdať pocit, že tým, ktorých sa stratégia týka najviac, je ľahostajné, ako dopadne. Vzniká potom mylný dojem, ako by som sa sám snažil nanútiť nejakú stratégiu proti vôli celej spoločnosti.
Koľko ste denne dostávali výhražných e-mailov?
Išlo o desiatky e-mailov denne nielen mne, ale aj tajomníčke Rady vlády pre ľudské práva. Mnohé z nich boli veľmi primitívne a vulgárne. Na internete dokonca kolovala fotografia mojej rodiny, kde som mal tvár prekreslenú na ženu so všelijakými vulgárnymi poznámkami. Vieme však, že išlo o organizovanú kampaň, pretože ľudia, čo e-maily posielali, často zabudli vymazať ten prvý, v ktorom dostali inštrukcie, čo mi majú napísať. To nemá so žiadnou diskusiou nič spoločné.
Zľakli ste sa tých e-mailov, keďže ste navrhli oddialenie prijatia dokumentu?
Mám za sebou misie na Balkáne, kde naozaj išlo o život. Tak ľahko ma nikto nezastraší. Zubná pasta je už vytlačená z tuby, späť sa nedostane. Strkať si hlavu do piesku by problém nevyriešilo. Úloha prijať stratégiu tu už je a treba sa s ňou popasovať. Nemám sa čoho báť, ale nechcem prijať text, ktorý spoločnosť rozdelí. Bolo by veľkou chybou dodržať pôvodný termín na úkor kvality dokumentu či celospoločenskej diskusie.
Ako bude diskusia prebiehať?
Formou workshopov. Päť ich už prebehlo a teraz chystáme ďalšie. Budú otvorené, zúčastniť sa môže každý, kto má záujem. Prostredníctvom nášho webu budeme ľudí informovať o každom z nich. Každý workshop sa bude venovať jednotlivej oblasti, pričom na nich budú zastúpené aj zodpovedné rezorty. Nasledujúcich deväť mesiacov budeme diskutovať o všetkých témach, pričom tie najzložitejšie si necháme na koniec.
Očakávate, že po diskusii katolícka a evanjelická cirkev zmenia svoj postoj?
Inteligentný človek je ten, ktorý dokáže uznať právo druhého na odlišný názor. Diskusia nie je o tom, že zatvárate oči a uši pred opačným názorom. Chcem veriť, že budeme mať inteligentnú diskusiu.
Vzhľadom na odmietavý postoj cirkví málokto verí, že príde k zhode. Môže sa stať, že práva homosexuálov v stratégii nebudú?
Skôr si viem predstaviť, že do nej napíšeme, že v tejto otázke sme nedosiahli spoločenskú zhodu a diskusiu o nej bude treba do budúcnosti kultivovať. V stratégii musíme pomenovať reálny stav, dokument nie je o pretláčaní rúk, kto vyhrá či prehrá. Môžeme tam uviesť, že táto téma spoločnosť rozdeľuje a chýba tolerancia na vykonanie niektorých krokov, ktoré by však boli žiaduce, pretože pre Slovensko vyplývajú z určitých medzinárodných dohovorov. Ak nedosiahneme zhodu, tak tento stav pomenujeme. Ale opäť chcem zdôrazniť, toto nie je stratégia LGBTI komunity, je to Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva dokumentu vyčítalo, že nerieši ochranu detí, zdravotne postihnutých či rómskej menšiny. Čo je na tom pravdy?
Tým, že kritizujú dokument, ktorý ešte neexistuje, akoby sa snažili vlámať do otvorených dverí. Podklad k stratégii, z ktorého asi vychádzali, je len základným kameňom pre diskusiu. Ich reakcia je účelová, zlostná, zaujatá a nekompetentná. Stredisko stratilo akreditáciu OSN, čo je pre Slovensko veľmi zlé vysvedčenie. Namiesto toho, aby si dali do poriadku vlastné záležitosti, útočia týmto spôsobom. V konečnej verzii samozrejme budú obsiahnuté práva všetkých zraniteľných skupín aj národnostných menšín.
Jún budúceho roka je konečným termínom predloženia do vlády?
Áno, vnímame ho ako konečný, pretože vďaka diskusii už budeme mať dostatočný obraz o tom, kde sa v oblasti ľudských práv nachádzame. Stratégia nie je vytesaná do kameňa, ide o otvorený dokument, ktorý sa môže priebežne dopĺňať či aktualizovať. Treba len položiť ten základný kameň.
Je dôležité, aby Slovensko prijalo túto stratégiu?
Úlohu prijať stratégiu som zdedil po bývalej vláde, ktorá v roku 2011 prijala uznesenie, že je potrebné ľudskoprávny dokument vypracovať. Nejde o môj výmysel, naša vláda sa len prihlásila k tomu, čo nám zanechala tá predchádzajúca. Cieľom stratégie je zistiť, kde sa Slovensko ako členská krajina Európskej únie, NATO či Rady Európy v kontexte ľudských práv nachádza. Kde sme urobili veľa a kde, naopak, máme ešte rezervy.
Bude nás to k niečomu právne zaväzovať?
Jej prijatie nás nezaväzuje k ničomu. Je to programový dokument, ktorý analyzuje existujúcu situáciu a prináša odporúčania do budúcnosti. V prípade, ak zistíme, že v nejakých oblastiach Slovensko zaostáva za európskym štandardom, asi bude treba podniknúť nejaké kroky na zlepšenie. Nevyplývajú však automaticky a už vôbec nie sú jej odporúčania právne záväzné.
Na záver ešte otázky z inej oblasti. V akej fáze sa nachádzajú rokovania, čo sa týka prepustenia dvoch slovenských paraglajderov z Iránu?
Rokovania stále prebiehajú a sú veľmi intenzívne. Minulý týždeň som sa v New Yorku stretol s iránskym ministrom zahraničných vecí a tejto téme bola venovaná značná pozornosť. Naši ľudia sú v Teheráne. Prioritou je, aby sme dostali našich občanov domov, a preto by som sa nerád vyjadroval, aby som tým neskomplikoval proces ich oslobodenia.
Šiesti z nich sú už doma. Na tlačovej konferencii po prílete sa oficiálne nepoďakovali za pomoc. Poďakovali sa aspoň osobne?
Ich reakcii rozumiem. Boli v šoku. Ráno sa ešte zobudili vo väzení a nevedeli, čo ich čaká. Tlačová beseda bola hneď po prílete, boli dezorientovaní. Následne nám vďaku vyjadrili a vyjadrujú ju stále. Keďže operácia sa ešte neskončila, sme s nimi v kontakte. Keď dostaneme našich občanov domov, potom budeme môcť povedať viac.