Prvé kolo prezidentských volieb prinieslo tri porážky. Každou z nich niečo končí.
Koniec tajnej cirkvi
Drvivou porážkou Jána Čarnogurského, ktorému robil šéfa petičného výboru František Mikloško, sa skončila éra tajnej cirkvi, kolakovičovská éra.
Z misie Tomislava Kolakoviča, chorvátskeho katolíckeho vizionára, vzišla počas vojny generácia kresťanských nadšencov, ktorá odmietla nacizmus, pripravila sa na zápas s komunizmom, v tom zápase priniesla obeť v podobe dlhoročného žalárovania a po návrate na slobodu tiež v podobe dlhoročnej trpezlivej prípravy na povalenie komunizmu. Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Anton Neuwirth a mnohí ďalší. Po návrate Jukla a Krčméryho z väzenia, v spolupráci s tajným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom, v práci s mládežou vyrástla tajná cirkev. Jej samizdaty, vystúpenie na púťach, pôsobenie cez rozhlasové vysielače Hlas Ameriky a Slobodná Európa, petície za náboženskú slobodu, či ochranu života a napokon legendárna Sviečková manifestácia, to všetko prispelo k pádu komunizmu a príchodu slobody. Kresťania mobilizovaní tajnou cirkvou počas komunizmu neboli jedinými, ktorí vzdorovali komunizmu, ale vďaka tajnej cirkvi boli jedinými, ktorí dávali tomuto vzdoru masový charakter.
Kľúčové zápasy kresťanských politikov za posledné štvrťstoročie majú svoje korene v tajnej cirkvi, či je to November 1989, väznenie Čarnogurského, založenie KDH Čarnogurským, zápas s Mečiarom, zakotvenie v Európskej únii, ale aj vzdorovanie voči jej protikresťanským trendom, zápas o ochranu života a rodiny, o výhradu vo svedomí, atď. Kresťanskodemokratickí politici po roku 1989 dlho čerpali z étosu tajnej cirkvi.
Toto všetko skončilo a odchádza do dejín.
Korene Čarnogurského 0.6 percent siahajú až do roku 1990, kedy ešte v revolučnej dobe začala špinavá dlhoročná kampaň Vladimíra Mečiara voči nemu a Františkovi Mikloškovi. V roku 2014 sme vnímali jasne, že väčšina útokov proti Čarnogurskému sú ozvenou dvadsať rokov starej kampane. Mečiar kresťanských politikov nenávidel. Koncom deväťdesiatych rokov som si všimol, že dedičom tejto nenávisti sa stáva mladý komunista Robert Fico. Mečiar bol ešte premiérom, keď mladý Fico používal proti Čarnogurskému Mečiarove pseudoargumenty. Tiež si spomínam na jednu debatu v Slovenskom rozhlase tesne po voľbách 1998, keď som sa dostal s Ficom do ostrého konfliktu pre jeho útoky voči Mikloškovi.
Prieskumy hovoria, že kresťania, ktorí chodia pravidelne do kostola, sú v drvivej väčšine voličmi dvoch strán, Smeru a KDH. Dá sa predpokladať, že predtým úlohu Smeru zohrávalo v tejto štatistike Mečiarovo HZDS. Za jeden z momentov, kedy sa v zhode stretla politika odchádzajúceho HZDS a prichádzajúceho Smeru považujem hlasovanie o návrhu strany ANO na prijatie zákona o ďalšej liberalizácii potratov v roku 2003 za druhej Dzurindovej vlády. Vtedy sme v KDH pohrozili vládnemu partnerovi ANO, že ak zákon bude schválený a nadobudne účinnosť, bude to koniec vlády. Drvivá väčšina poslancov za HZDS a úplne všetci poslanci Smeru tento zákon podporili.
V decembri 2013 v rozhovore pre televíziu kardinál Ján Chryzostom Korec ohlásil prezidentskú kandidatúru Roberta Fica. Bez toho, že by spomenul jeho meno, uviedol, že sa očakáva kandidatúra kandidáta, ktorého preferencie sú významné a bol by dobrý pre národ. V týchto dňoch kardinál opätovne podporil pred druhým kolom Roberta Fica. Urobil tak 25. marca, v deň výročia Sviečkovej manifestácie, ktorej protagonistov Fico vždy nenávidel. V Deň počatého dieťaťa, ktorého právo na život Fico nikdy neuznával a brutálne proti nemu hlasoval.
Keď si položíme otázku, kto teda personálne reprezentuje celé to švrťstoročné obdobie zápasu dvoch línií, ktoré sa pokúšajú o získanie kresťanských duší, dochádzame k prekvapujúcej odpovedi. Ak v reprezentácii mečiarovsko-ficovskej línie vynecháme samotného Fica i Mečiara, keďže ani jeden z nich nepôsobil verejne celých oných dvadsaťpäť rokov, javí sa mi to tak, že tu celý ten čas zápasil Ján Čarnogurský a František Mikloško na strane jednej s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom na strane druhej, keďže tento podporoval najprv Mečiara a potom Fica. Tento zápas samozrejme neprebiehal na úrovni každodennej politiky, ale na úrovni dlhodobých verejných signálov.
Čaká nás nástup oportunistického katolicizmu, keď sa ku katolicizmu bude hlásiť kde-kto a ako katolík sa bude správať málokto.
Koniec Ľudovej platformy
Ľudová platforma je síce kratším príbehom ako tajná cirkev, ale o jej konci rozhodli sily, ktoré vôbec nie sú krátkodobé. Už koncom 90. rokov sa ukázalo, že ak sa kresťanská demokracia ocitne v širšom zoskupení liberálnejších strán, tak budú pôsobiť mediálne tlaky na ideové, či dokonca formálne rozpustenie kresťanskej demokracie v liberálnom prostredí.
KDH bolo v roku 1997 najsilnejšou zakladajúcou stranou päťkoalície SDK a po voľbách 1998 muselo bojovať o prežitie. Pred dvomi rokmi začínalo v Ľudovej platforme ako preferenčne najsilnejšia strana s ambíciou viesť ju. Dnes bolo KDH svojimi partnermi opäť zahnané do kúta. SDKÚ spochybňovalo Pavla Hrušovského dlhé mesiace a Most-Híd Hrušovského pred voľbami vyzýval na odstúpenie.
Neostáva mi, len zopakovať vetu, ktorú som na tomto portáli uviedol pred rokom: „Slovenské liberálne prostredie, politické, mediálne či voličské, nikdy nechce hrať druhé husle v závese nejakej kresťanskej sily.“ To je po roku 1989 politická konštanta.
V istom období po voľbách 1998 Ján Figeľ asistoval Mikulášovi Dzurindovi a Ivanovi Šimkovi v snahe zakotviť KDH v SDK aj dlhodobo po voľbách ako nie samostatnú stranu. Po rokoch si Ján Figeľ podobný príbeh zopakoval.
Kritika Ľudovej platformy neznamená, že kresťanská demokracia nemá spolupracovať s inými stranami. Naopak, ad hoc spolupráca na konkrétnych veciach je správna. Správna je aj dohoda so Smerom na ochrane manželstva. Ak je však strana pripravená v konkrétnej veci spolupracovať aj so Smerom bez ohľadu na postoj iných strán, tak potom nemá hovoriť, že s týmito inými stranami chce vytvoriť Ľudovú platformu ako alternatívu voči Smeru, lebo tomu nikto neuverí. Proste, kresťanská demokracia má byť treťou silou, nezávislou od Smeru i liberálnej opozície.
Chce ešte nejaký pro-life kandidát po pysku?
Prvé kolo volieb prinieslo koniec ilúziám o politickej významnosti pro-life hnutia. Logika druhého kola už obvykle nedáva pro-liferom príliš na výber, ale o prvom kole to tak nebýva.
Pozrime sa na prvé kolo z pohľadu košického pochodu za život a listu biskupov proti genderovej ideológii. Biskupi na jeseň napísali: „Náš hlas môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti.“ Pár dní potom kardinál Korec podporil, de facto ešte v prvom kole, Roberta Fica, ktorý vždy bez vykrúcania podporoval, jeho slovami, „právo ženy na voľbu“, a podľa toho aj hlasoval.
Za prezidenta kandidovali jeden súčasný a dvaja bývalí členovia KDH. Pavol Hrušovský, Ján Čarnogurský a Radoslav Procházka. Čarnogurský bol jediný slovenský premiér, ktorého vláda schválila a predložila do parlamentu zákon o ochrane života. V témach ochrany života a rodiny držal vždy katolícku líniu a svoje KDH viedol k aktivite v týchto témach. Pavol Hrušovský bol v témach pro-life skôr pasívny, ale od katolíckej línie sa neodchýlil. To sa nedá povedať o Radoslavovi Procházkovi, ktorý hral osvedčenú hru „Potraty nie, ale za istých okolností vari áno... Manželstvo gayov nie, ale registrované partnerstvo prečo nie...“
A Procházka tých dvoch rozdrtil. Aj vďaka hlasom pro-life voličov. Aj pro-life voliči by radi zažili politické víťazstvo. Víťazstvo nedosiahli, ale zato vyslali presvedčivý signál, že pro-liferi bez výnimky sa nemajú unúvať kandidovať za prezidenta. Držať líniu sa neoplatí. Vidieť kňaza, ktorý sa pozerá do kamery a vyzýva Čarnogurského a Hrušovského, aby sa vzdali v prospech Procházku, bolo zvláštne.
Mikuláš Dzurinda hovorieval, že kresťanskí politici „nemajú dvíhať karhajúci prst“. Procházka zase hovorí, že kresťanský politik si „nemá počínať ako prorok“ a „nemá ísť do krajnosti“. Takto sa pozitívny (a presný) výraz „držať líniu“ zmení na negatívny slovami „karhajúci prst“, „proroci v politike“, „krajnosť“. Procházkovi sa tiež podarilo nadviazať na Ivetu Radičovú, ktorá pred piatimi rokmi v prezidentských voľbách sa pri obhajobe svojich pro-choice postojov dovolávala výrokov pápeža Jána Pavla II. Procházka sa zase v diskusii v bratislavskom UPC pri obhajobe svojho súhlasu s registrovanými partnerstvami dovolával pápeža Františka. A neodolal ani pokušeniu podržať líniu SME v kauze Pussy Riot. V čase, keď feministky z Femenu znesväcujú jednu európsku katedrálu za druhou.
Mohli sme mať kresťanského prezidenta, počúvame. A možno sme mohli mať kresťanského prezidenta, ktorý by tie registrované partnerstvá podpísal. Aby sa nejaký liberál nemusel unúvať. Napokon, veď Procházka tie partnerstvá už zlegalizoval v hlavách mnohých svojich kresťanských podporovateľov, ktorí uverili jemu a nie listu biskupov.
A možno by si to katolíci aj zaslúžili. To, že v roku 2006 zmietol zo stola výhradu vo svedomí kresťanskodemokratický premiér, im evidentne nebolo dosť.
Čaká nás veru zaujímavý katolicizmus.
Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra a predseda KDS. Napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.